Vyhľadávanie
László Krasznahorkai: Melanchólia vzdoru
Preklad: Gabriela Magová
Bratislava: Brak, 2021
Prednedávnom vo vydavateľstve Brak vyšla a hneď literárne vody aj brehy tých vôd rozčerila kniha maďarského spisovateľa Lászlóa Krasznahorkaia Melanchólia vzdoru. Vynikajúco ju preložila Gabriela Magová.
Na túto knihu sa u nás čakalo. Jednak ju predchádzala dobrá zvesť a jednak literárne renomé jej autora. Krasznahorkai je v zahraničí najoceňovanejší maďarský autor, takmer literárny súpútnik Pétera Esterházyho…
Mimochodom, hoci ide o jediného maďarského autora, ktorý dostal Medzinárodnú Man Bookerovu cenu, prekladaného a obdivovaného v zahraničí, do slovenských kníhkupectiev vstupuje, paradoxne, prvýkrát. Slovenskí „čitatelia” možno doteraz poznali skôr jeho filmové počiny – spolupracoval s „ikonickým” režisérom Bélom Tarom na filmovom adaptovaní svojich diel. Tie filmové sú, mimochodom, podobné ich literárnym predlohám – ťaživé, smutné a vážne.
To sme my
Krasznahorkaiove romány sú komplikované, temné, brutálne, prostredie v nich je zväčša ťaživé a odporné, dej je obyčajne situovaný do Maďarska, a keďže ide o susedov, cítite sa v nich trochu ako doma. Myslím tým Krasznahorkaiove kulisy… Ľudia, ktorých stretávate, sú zväčša škaredí a nešťastní, a ak aj sú pekní, tak iba preto, aby sme si lepšie všimli tú škaredosť.
Krasznahorkaiove texty sa čítajú ťažko, spočiatku leziete po strane ako mravec, riadok po riadku, občas sa skĺznete po diagonále, to, na čo natrafíte, je melanchólia, možno dystopia, no napriek tomu sú ukotvené tu, v tomto priestore, hneď vedľa nás, v nás, to sme my, tí hnusáci škaredí, čo sú v tých knižkách, to sú naše útulné domovy raz plné kvetov, inokedy kníh, naše slová a vety, len sme napísaní, dobre napísaní. Na dôvažok, ťažko sa to číta, Krasznahorkaiove vety sú dlhé, no inak dlhé, ako keď čítate Prousta, tam sú chodníkmi, odbočíte, dva aj trikrát, no Proust vás vždy privedie na hlavnú alebo do cieľa, hoci, existuje cieľ?, skrátka niekam, kde, povedzme, nájdete úľavu. Krasznahorkai vás však vodí trochu za nos, bludiskom čitateľsky strašidelným, nastavuje nohu, zámerne, literárne, aby ste si to užili…
V každej vete trochu tancuje čosi ako tango, to sa spočiatku pokladalo za priveľmi hriešny tanec pre spoločenské sály, toto je maďarské, európske tango, nie je ťažké ho tancovať, skúsený harcovník čitateľ ľahko zvládne základné tanečné figúry Krasznahorkai tanga.
Treba podotknúť, že prvá Krasznahorkaiova kniha sa volá Satanské tango. Druhá by mohla byť uhorským. Tangom. Pričom tangom nazývam spôsob prehovoru, to, ako formuluje vety, tajomstvo zmocnenia sa dráhy tanga predsa spočíva v zaujatí správneho postavenia a v dosiahnutí nepolapiteľného mačacieho pohybu.
Tanečné eskapády
Základný tangový krok na osem dôb, s tým sa Krasznahorkai príliš nezdržiava, tango je predsa improvizácia a nie základný krok, možností je aj v tangu nekonečne veľa, záleží na invenčnosti tanečníka alebo spisovateľa, ako zaujme svoju partnerku a doslova ju prekvapí na každom kroku… Krasznahorkai v úvode svojej knižky: „Plynie, no nepominie.“
Začíname: muž ľavou nohou vzad (do paroma, začíname „návratom” a ešte s meškaním) – výpravca sa vyparil, nástupište, žena ľavou nohou vpred – pani Pfaumová sa vracia z každoročnej predvianočnej návštevy sestier, muž pravou nohou bočne doľava – čo muž, muži, grgajúci ordinérni sedliaci, ktorých nič neprekvapuje, bujnejúci zmätok, zákerná budúcnosť, nepripomenuteľná minulosť, nič, poďme doľava, žena pravou bočne doprava, pani Pfaumová cíti, že čosi je vo vzduchu, obľúbené tanečné Krasznahorkaiove eskapády, svet stratil na sile, čoskoro sa môže stať čokoľvek, predtucha katastrofy, slušný človek aby sa bál čo i len vystrčiť nohu – muž pravou nohou vpred mimo ženy, so zarastenou tvárou, chlípajúci pálenku, žena ľavou nohou vzad, čo to môže byť za muža, keď pociťuje akúkoľvek túžbu po starších dámach?, muž ľavou nohou vpred mimo ženy – klopanie na dvere smradľavého záchoda vo vlaku – úchyl sa ozýva slovami Ježiša: „Ja som“ a potom veta: „Prekáračky hej a pchať nič?“, žena pravou nohou vzad – celý čas odolávala a on si myslel, že sa ponúka, urazená zlosť, bezbrannosť, muž pravou nohou prinožiť: „Uťahuj si zo svojej tetky, rašpľa!“, žena ľavou nohou predkrížiť: „... je dôverčivým, nič netušiacim objektom nepriateľského sveta“, voči ktorému ani niet obrany, muž ľavou nohou vpred, vagón zaplavila ešte väčšia, ak je to možné, ešte desivejšia horda…
A to sme, prosím, ešte len na začiatku, na začiatku prvej kapitoly…
Ďalej sa všetko komplikuje, rátajú sa aj vynechané kroky, kráčanie (caminata), kríženie, (cruzada) ukončenie (resolutión), sme na začiatku, takých bude v každej kapitole niekoľko, Valuska, Eszterová, Eszter, Pfaumová… okoloidúci a okolo vás krúži tanečný majster Krasznahorkai, aby ste to nemali také ľahké, jeho vety sú tanečnými figúrami, jeho kapitoly aj postavy aj tých táng je niekoľko. Výsledkom je vynikajúca choreografia viacerých tanečných párov a ich tanečného majstra, ktorý ustavičným krúžením okolo, nastavovaním raz pravej nohy zúčastneným, rôznymi dôvetkami, historickými, psychologickými exkurzami všetko len komplikuje... Ale ako dobre!
Čo ak je to mystický leviatan?
Čo robí mŕtva veľryba v malom vidieckom meste alebo s naším príbehom? S našimi „tanečníkmi“? Niekdajšiemu „bratskému zväzku neba a zeme je raz a navždy koniec“, čoskoro vypukne násilie a dať sa zhltnúť akejsi skapatej veľrybe, ktorá napokon zhltla aj Jonáša, je popri tom, čo možno bude nasledovať, výhra. Mimochodom, čo ak len tak-tak unikla tomu, aby bola zhltnutá Leviatanom, ktorý zvykne zjesť jednu veľrybu každý deň?
„Leviatan bol obludná ryba stvorená v piaty deň Stvorenia, na konci vekov zabitý, jeho mäso podávané na hostine spravodlivých a jeho koža použitá na zakrytie stanu, kde sa bude hodokvas konať.“ Zrazu je tu, v Gyule, čosi vypchaté, obrovské, zbavené sily, mimochodom, dosť vtipná vízia, a čo ak je to ten mystický leviatan?
Veľký príbeh s minimálnym obsadením aj dejom: Všetko nadobudlo svoju skutočnú podobu, ako „keď zažnú svetlá v kine“, akoby sa z bezhraničného priestoru obrovskej gule (už sme v rybe, tatko Geppetto?) dostal príbeh do uzavretej ohrady spočiatku ešte desivo holej planiny, z chorobne hravého snenia do „púštneho prebudenia“, tam, kde veci svojej rukolapnej podstaty neznesú nič viac a kde ani jediný prvok tejto pustoty nepresiahne sám seba, lebo konečne prišiel na to, „…že okrem tejto Zeme a všetkého, čo tá nosí na kôre, nič iné nemá miesto, avšak to, čo takto jestvuje, má ohromnú váhu, silu, do seba sa vlievajúci zmysel a ten zmysel nepoukazuje na nič.“
Neviditeľný most
Takmer nič sa nedeje, krok vpred, výpad doľava, vzad, temné nasvietenie, epický materiál veľmi, veľmi skromný, „postmoderný prozaický obrat“, iný, ako ho poznáme od Esterházyho alebo Nádasa, takmer grobiansky nejemný, nebezpečný a tajomný, vizionársky, s využitím všetkých dostupných registrov, inak ako jeho maďarskí súpútnici, pozoruhodne rozvláčne, nástojčivo, vtipne, satiricky. V jeho vetách sa čitateľ takmer od začiatku stráca, rovnako sa stráca v príbehu, ktorý je ledva naznačený.
Tu by som chcela vystrúhať poklonu prekladateľke, že sa jej podarilo „preniesť“ tento „odtlačok obrazu sveta v maďarčine“ do slovenčiny tak, že „jej“ slovenský čitateľ ani nezbadal, že hoci sa brodí riekou, objaví sa na druhej strane otrasený, no suchý, neuvedomiac si, že mu prekladateľka postavila neviditeľný most.
Krasznahorkaia vo svete prirovnávajú ku Gogoľovým Mŕtvym dušiam. Obe knižky mi ležia na stole vedľa seba. Píšuc recenziu stala sa mi zvláštna vec. Vezmem knižku, nazriem do nej, začítam sa. Darmo, výborný je. Trochu pripomína Gogoľa. To krúženie okolo viet, akési elipsoidné prieniky medzi množinami slov. A aha, Čičikov, toho som si tu nevšimla… Pozriem na prebal a v ruke držím Gogoľa. Beriem do rúk Melanchóliu vzdoru: „Všetko zostalo, hoci niet účtovníka, ktorý by zúčtoval všetky elementy, ibaže samotná niekdajšia a skutočne neopakovateľná ríša týmto definitívne zanikla, zomlel ju nekonečný rozmach chaosu, ukrývajúceho kryštály poriadku, ľahostajná a nezastaviteľná premávka medzi vecami. Rozmrvila ju na uhlík, vodík, dusík a síru, jej jemné tkanivo rozložila na kusy, rozptýlila sa a zanikla, lebo ju pohltil nepredstaviteľne vzdialený ortieľ – tak ako túto knihu pohltí teraz, na tomto mieste, posledné slovo.“
Veronika Šikulová (1967)
Debutovala knihou Odtiene (1997). Je autorkou próz Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), To mlieko má horúčku (2006), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Diera do svetra (2012), esejí Freska v dome (2014), novely Medzerový plod (2014), za ktorú získala Cenu Anasoft litera, kníh Moyzesovo kvarteto 40 (2015), Petrichor (2016) a „nerománu“ Tremolo ostinato (2020), ktorý je v aktuálnej desiatke Ceny Anasoft litera.
László Krasznahorkai
Foto: wikipedia / Lenke Szilágyi
