Vyhľadávanie
Henrieta Moravčíková a kol.: Bratislava (ne)plánované mesto/(un)planned city
Preklad anglickej časti: Martin Tharp
Bratislava: Slovart, 2020
Projekt finančne podporila Nadácia mesta Bratislavy a Fond na podporu umenia. Publikácia vznikla v rámci projektu: „(NE)plánovaná Bratislava“.
V dlhoročnom výskume sa autori publikácie Bratislava (ne)plánované mesto zamerali na otázku, ako možno z hľadiska duality spontánneho a riadeného rastu čítať organizmus dnešnej Bratislavy.
V časoch pandémie vyrážame mnohí za urbánnou turistikou aspoň virtuálne a vďaka technológiám ako Google Earth k obľúbeným mestám zostupujeme z výšky obežných dráh satelitov. Odhaľujeme pri tom čosi, čo pred nami z pozície chodcov, cyklistov či účastníkov verejnej dopravy zostáva skryté: štruktúru, ktorá organizuje mnohoraké mestské toky a ktorá nenápadne predurčuje trasy aj nášho, zdanlivo svojvoľného, pohybu.
Neplánované ulice Bratislavy
Je dosť možné, že niektoré mestá podľa tejto štruktúry ihneď spoznáme: mriežka newyorského Manhattanu, systém parížskych bulvárov či pravidelná uličná sieť štvrti Eixample v Barcelone sú natoľko známe a ikonické štruktúry, že sa stali súčasťou identity týchto metropol.
Pohľad na ne v nás vyvoláva predstavu o veľkolepom zámere, ktorý predznamenal ich priestorové usporiadanie na dlhý čas dopredu. S rovnakým obdivom však hľadíme aj na mestá ako Benátky či Praha, v jadrách ktorých nachádzame znaky dlhodobého organického vývoja. Ak by sme sa týmito očami pozreli na uličnú sieť Bratislavy, zrejme by sme museli skonštatovať, že výrazné gesto, aké dalo tvar centrálnemu Parížu či Barcelone, nášmu hlavnému mestu chýba.
S nemalými problémami by sme asi postupovali aj pri sledovaní liniek súvislého, neprerušovaného rastu jeho fyzického tkaniva. Názor, že architektonický a urbanistický ráz Bratislavy charakterizuje skôr diskontinuita a mnohorakosť prístupov, než trvalejšia plánovitá snaha, je koniec koncov súčasťou všeobecnej mienky a na jeho vyslovenie často stačí pohľad na rôznorodú skladbu území ako Kamenné námestie, Obchodná ulica či podhradie. Kým pre väčšinu ľudí tvoria tieto miesta základ bezprostrednej skúsenosti s Bratislavou, pre autorov knihy Bratislava (ne)plánované mesto sa stali živnou pôdou ich dlhoročného výskumu.
Vízie a realizácie – detektívka
Ich hlavnými nástrojmi sa pri tom stala analýza projektov, ktoré vznikli v 20. storočí s cieľom redefinovať fyzickú štruktúru mesta alebo jeho časti, a ich porovnávanie s realizovanou zástavbou. Ako naznačuje už len hrúbka knihy (640 strán), o vízie nebola v uplynulom storočí v Bratislave núdza. Kniha je však omnoho významnejším počinom než len vizuálne atraktívnym katalógom regulačných plánov, návrhov rozsiahlejších architektonických komplexov či ukážok experimentálnych prístupov: odhaľovanie mnohých, často protirečivých motivácií, ktoré predznamenali podobu dnešnej Bratislavy, si totiž vyžiadalo priam detektívne pátranie po stopách, ktoré tieto vízie zanechali v neskorších projektoch a realizáciách a ktoré možno odčítať len spätne.
Pretože to, že sa nejaká vízia v danom období nenaplnila, ešte neznamená, že sa do tela mesta nezapísala iným, nenápadnejším spôsobom: ako rámec, ktorý sformoval uvažovanie nad tým-ktorým miestom na desaťročia dopredu či ako súčasť iného, neskoršieho zásahu, teda premeny, ktorú autori nazývajú „nezámernou kontinuitou“.
Jedným z najviditeľnejších príkladov takejto nezámernej kontinuity je priestor medzi historicky samostatnými celkami mesta a hradu, ktorého fatálna fyzická transformácia síce spadá do 60. a 70. rokov, no úvahy o asanácii tejto časti mesta sa v odbornej literatúre objavujú už desaťročia predtým. Okrem diskusie o (ne)plánovitosti slovenskej metropoly vstupujú autori knihy aj do polemiky s názorom, podľa ktorého sa počiatky moderného mestského plánovania v Bratislave objavili až s príchodom českých architektov po zániku monarchie.
Stopy dynamiky dejín
V rovine teoretických východísk, sformulovaných v úvode knihy, sa autori dotýkajú aj otázky, do akej miery je aj ten najsofistikovanejší plán vystavený pôsobeniu síl, nezávislých od zámerov architekta, urbanistu či zadávateľa, teda od samotných možností plánovania. Predovšetkým však konfrontujú názory, ktoré dávajú Bratislave nálepku „nezámerného“ mesta, s aktuálnym vedeckým poznaním z oblasti dejín architektúry a urbanizmu. Niežeby obraz Bratislavy ako metropoly, ktorej sa kontinuálne plánovanie v 20. storočí skôr vyhlo, nemal oporu v celom rade historicko-spoločenských súvislostí: v dynamike dejín a prudkých zmenách štátnych usporiadaní či v rozpade plánovacieho ekosystému po zmene režimov, umocneného nebývalou stavebnou aktivitou posledných dvoch desaťročí.
Autori nás však výsledkami svojho výskumu upozorňujú na to, že, ako zvyčajne, pri bližšom pohľade je situácia omnoho komplikovanejšia. Napriek skromnému konštatovaniu z podtitulu knihy, podľa ktorého ide len o akési „poznámky“ ku skúmaniu a k interpretácii histórie plánovania a výstavby, je publikácia Bratislava (ne)plánované mesto zásadným príspevkom do diskusie o budúcom rozvoji mesta. Túto motiváciu koniec koncov priznávajú aj samotní autori, keď zdôrazňujú, že nevyhnutným predpokladom dobrého mestského plánovania je dôkladné oboznámenie sa s jeho dejinami. Svoju časť úlohy si výskumníci z okruhu architektky Henriety Moravčíkovej splnili na výbornú.
Peter Michalík (1985)
Vydavateľ, knižný redaktor, kultúrny manažér a chodec.
