Vyhľadávanie
Metafora zadnej izby
Chladný januárový pondelkový podvečer bol venovaný prezentácii zbierky poviedok Aleny Sabuchovej s názvom Zadné izby (Amma 2016), ktorá sa konala v Galérii Artotéka v priestoroch Mestskej knižnice v Bratislave.
„Milujem staré domy, ktoré niečo ukrývajú, majú históriu, príbeh...“ – týmito slovami opísala autorka svoj prozaický debut. Jeho leitmotívom sú priestory, ktoré skrývajú nielen materiálne veci, ale aj tie nehmatateľné – tajomstvá, staré lásky, pocity. V každom z deviatich príbehov figuruje nejaká miestnosť, dom, byt, záhrada či dokonca dom smútku: „Priestor zadnej izby, po ktorom je pomenovaná samotná knižka, je myslený aj ako metafora. Takú zadnú miestnosť má každý z nás. Každý z nás v nej niečo skrýva a nevie sa toho zbaviť.“
Moderátorka Jitka Bystřická charakterizovala Sabuchovej písanie takto: „Využíva cit pre detail a schopnosť vyhrať sa so slovami. Takisto má brilantný pozorovací talent, ktorým dokáže reflektovať svoje okolie, pocity či vnemy natoľko, že sa v hrdinoch, ktorí tieto pocity majú, nájdeme aj my sami.“
Dedina a slovenské zvyky sú autorke blízke, vo svojich poviedkach využila veľa slangu a nárečových slov. Jedna poviedka sa však odohráva aj v rušnom New Yorku.
Celý večer sa niesol v znamení šibalskej ženskej atmosféry, ktorú svojimi piesňami doplnila speváčka Andrea Bučko. Zahriali pri srdci, takže nám už potom nebola zima.
Marta Fandlová
