„Mexické vlny“ aj v literatúre pre deti a mladých?

Mgr. Timotea Vráblová, PhD. (1968) je vedeckou pracovníčkou Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zaoberá sa slovenskou literárnou kultúrou 17. – 18. storočia. Detskú literatúru a Psychológiu detského diváka prednáša na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Venuje sa tiež projektom tvorivého čítania detí a mládeže, je koordinátorkou Centra detskej literatúry, čítania a SK IBBY a prezidentkou Slovenskej sekcie Medzinárodnej únie pre detskú knihu IBBY.

V minulom roku bola „knižná úroda“ boha­tá, vyše 170 titulov prvého vydania pôvod­nej tvorby. Autori hľadajú spôsob, ako deti i dospievajúcich pripraviť na súčasný život, na jeho nároky i komplikovanosť. No vidieť i to, že čítanie kníh sa zrejme čoraz viac vníma najmä v kontexte komerčnej zábavy. V podtextoch titulov zaznievali výzvy a podnety k čitateľom typické pre komerčnú motivačnú literatúru. Akoby sa ona spájala aj s tým, čo ponúka hodnotovú orientáciu. Objavovali sa apely: ty zmeníš svet, máš výnimočný potenciál. Poprípade také, ktoré pripravujú človeka na typ tzv. zdieľanej spoločnosti: spolu to zvládneme, zapoj sa. Prezentovala sa tiež zjednodušená predstava (autorská i spoločenská), že poučiť a vzdelávať zna­mená predložiť či najmä podsunúť tému, zhŕňať informácie a rady. Hoci aj na úkor emocionálnych obsahov. Akoby sa zabúdalo, že pre hlbšie pozná­vanie je dôležité citlivo, „po ľudsky“ osloviť dieťa, podporiť ho v tom, ako svet prežíva, a ako sa doň citovo vkladá. Akosi sme opäť vkĺzli do obdobia schematizmu. Tentoraz demagogicky preferujeme informáciu pred prežitým poznaním. Aj o ľudskom vnútri hovoríme z odstupu. A komerčný schematiz­mus prevláda voči literárnym kvalitám. Nie však pri všetkých vlaňajších knihách.

Sila ľudského zaujatia

„Malá Anna sedí na zemi a nevníma nič okrem domina. ‘Čo robíš, Anna?‘ spýta sa Magdalénka. ‘Slová!‘ povie malá Anna a nadšene opakuje: ‘Robím slová!’“

Čitateľ je svedkom „vesmírneho“ zázraku. V kniž­ke Tone Revajovej Rok Sivka ohniváka (TRIO Pub­lishing) totiž príbeh unáša malú Annu k hviezdam. Nie ako „mexická vlna“! Ide o nádherný a závažný bytostný okamih, v ktorom (malý) človek, Anna, prežíva vlastný objav, cíti túžbu rásť a dosiahnuť svoj cieľ. Chce poznávať až za hranicu všetkých možností – „ad astram“. Chce sa naučiť čítať. Chce byť školáčkou. S príznačným majstrovstvom Re­vajovej je v diele do hĺbky zvládnutá psychológia postáv. Rozprávač v er-forme je pritom empatic­kým sprievodcom. Jeho podanie príbehu sa blíži až k vnútornému hlasu malej Anny. Autorka prí­znakovo stvárňuje prežívanie dievčatka cez poeti­ku význačného času. To detské, krehké, citlivé sa výrazovo spája s pomyselným vnútorným „cvalom“ na hojdacom koníkovi Sivkovi. Ako prejav výsady ho Anne v škôlke požičiava kamarát Jožko Vrana. Revajová nepodľahla pokušeniu a „výjazdy“ Anny do krajov fantázie ponecháva zahalené. Veď ide o Annin intímny priestor. Čitateľ ho môže tušiť, jem­ne cez náznaky a príznaky sa ho aj dotknúť. No len po hranicu vlastného hlbšieho vnímania a empatie. Nejde tu o „reality show“. V smelších kontúrach je vykreslená Anna v situáciách, kedy autorka rozkrý­va jej cieľavedomú snahu stať sa školáčkou, porásť, naučiť sa. Cez udalosti, v ktorých Anna odvážne bojuje za svoj školácky status. Rok Sivka ohniváka je pre Annu vlastne „rokom šlabikára“. Učí sa v ňom čítať nielen tie knižné písmenká, ale aj čítať po riad­koch a medzi riadkami vzťahov, ľudskej blízkosti, a spoznávať rozľahlý svet okolo seba. Až „ad astra“, kam ju uniesol prvý príbeh, ktorý si už sama od seba dokázala hoci ešte ako škôlkarka prelúskať.

Knižka Daniela Heviera Vtáčia legenda (TRIO Publishing) vznikla na podnet nádherných ilustrá­cií Vlada Krála. Hevier v nej pokračuje v rozvíjaní témy rozprávačstva, s ktorou sa aj v tvorbe pre deti a mládež už dlhšie zaoberá (napríklad v dielach Krajina Agord, Svet zachránia rozprávky, Chymeros). Venuje sa dimenziám rozprávačstva a jeho zmyslu pre človeka i kolektív. V tomto prípade zužuje optiku na rodinný priestor. Hľadanie spoločného príbehu je cestou, na ktorej sa upevňuje medzigeneračný vzťah, vytvára sa blízke porozumenie, „parťáctvo“ (medzi dedom a vnukom s príznačnými menami Peter Stehlík a Martin Straka). Rozprávať a spo­ločne vymýšľať sa bude legenda o vtákoch. A ešte k tomu rovno počas letu. Na palube lietadla, na spo­ločnej prázdninovej ceste do Edinburghu. Na sku­točného rozprávača človek dorastá poznávaním a cez skúsenosti v životných zápasoch. Spoločné rozprávanie „vtáčej legendy“ je teda v niečom aj ľudsky zásadné. Nie je len vymýšľaním „od buka do buka“, no je tvorivým procesom, v ktorom záro­veň dochádza aj k bytostnej výmene toho, čo kaž­dý z rozprávačov zažil alebo spoznal vo vlastnom živote. Hevier sa pritom pohráva s látkou, formou, hrá sa s kontextami, ktoré mu prepájajú slová a ich mnohoraké významy. Nepriamo tak vťahuje detského čitateľa do poznávania mnohovrstevnatos­ti a mnohovýznamovosti tém a obsahov spojených s témou vtáctva, lietania, no tiež do čítania žánrov, ktoré človeku približujú tieto symbolické obsahy dotýkajúce sa hlbších skúseností ľudstva.

Obrázková knižka Ľuba Paľa Môj kocúr Tam­tam (Ikar – Stonožka) patrí k výborným autorským i vydavateľským projektom určeným najmladším adresátom (batoľatá, predškoláci). Autor sa dômy­selne približuje ich vývinovým potrebám. Kniha však neustrnula v účelovosti, je inšpiratívna aj ako umelecký koncept. Kocúr Tamtam je výrazný, živý a odvážny partner pre hru, no i pre dialóg. Paľo ho portrétuje v akciách typických pre každodenný ži­vot mačky. Dieťa sa teda zoznamuje s činnosťami a objektami, ktoré tvoria jej životný kontext. Autor ho však láka k tomu, aby si zároveň na základe frag­mentov diania vytvorilo aj príbeh, v ktorom priebeh dňa prežíva s Tamtamom. Takto ho vedie k vzťahu so zvieratkom. Veď láska k zvieratku nás privádza k tomu, aby sme si hľadali spoločný príbeh a spolu s ním ho prežívali. Aký cenný vklad!

Významným literárnym i vydavateľským počinom je prebásnené vydanie Dcéra Slávy Jána Kollára (Perfekt) v podaní Ľubomíra Feldeka. Je zname­nitým klasickým dielom. A aj v prebásnenej podobe je literárnym skvostom. Feldekovi sa totiž podarilo v pravom slova zmysle pretlmočiť Kollárovo dielo, nájsť mu primeraný kultúrny ekvivalent. Približuje ho súčasnému mladému adresátovi, no jeho podanie vnútorne zodpovedá aj básnickému jazyku, poetike a videniu Jána Kollára. Po výbornom prebásnení Piesne Šalamúnovej je to Feldekov ďalší vynikajúci impulz k „citovej výchove“ mladých čitateľov.

Ku skvostom minuloročnej sezóny patrí adaptácia starovekého rozprávania Iason a Medeia (Perfekt) v podaní Beaty Panákovej. Je ďalšou zo série antických príbehov v nádhernom výtvarnom prevedení D. Brunovského. A tak sa texty vysokej kultúrnej hodnoty dostávajú do dialógu s výtvarným stvár­nením umeleckej hodnoty. Literárne spracovanie Beaty Panákovej pritom tomuto ambicióznemu zá­meru v plnej miere zodpovedá. Autorka k výberu látky nepristupuje rutinne, pragmaticky. Citlivo a premyslene si zvolila zorný uhol rozprávania. Roz­hodla sa pre klasickú formu iniciačného dialógu. Ním rámcuje hlavný príbeh. Vybrala si príhodnú formu. Čitateľovi naznačuje, že príbeh či príbehy, s ktorými sa zoznámi, majú ľudsky zásadný význam. Uvádzajú mladého človeka do života. Nie sú len tak pre zábavu. V pútavom rozhovore učiteľa Cheiróna (symbolická postava kentaura) s mladým žiakom Achilleom spoznávame osudy jeho voľakedajšieho žiaka Iasona. Cesta, ktorú Iason a argonauti mu­seli prestáť či vykonať (i v symbolickom zmysle), však nie je len dobrodružným alebo dramatickým rozprávaním o hrdinoch. Odkazuje k rozsiahlemu vnútornému priestoru ľudskej duše. V ňom sa čitateľ zoznamuje s peripetiami ľudského prežívania citu, vášne, vernosti či zrady. Obsahuje temné hlbiny (morí) i malebné zákutia (Kolchidy). Zmietanie na lodi v búrkach i dychtivú plavbu vpred v ústre­ty cieľom. K akým? Naliehavé témy a ich obsahy sú pritom v autorkinom podaní sprostredkované s mimoriadnym citom pre mieru voči detským ad­resátom.

Aj svieži vánok prišiel

Láskavá a pôvabná – tak pôsobí zbierka drobných poviedok Vinceta Šikulu Deti (Ikar – Stonožka). Ponúka možnosť objaviť majstra prostredníctvom príbehových miniatúr. Ide o edíciu drobných próz, roztrúsených v rôznych detských časopisoch. Je to vzácny a náročný, no dobre zvládnutý vydavateľský počin Anny Blahovej-Šikulovej. Necháva vyznieť nuansy Šikulovho literárneho jazyka. A detskému čitateľovi otvára možnosť zahĺbiť sa do sveta cez jed­notlivosť, drobný okamih, detail, ktorý by inak ľahko prehliadol. Navyše, v Šikulových prózach cítiť dobrú životnú os. Múdry základ. Vystavaný z osobne odpo­zorovaného životného priestoru. A z hĺbky prežitého vzťahu (či voči prostrediu alebo k ľuďom). Navyše, vzťahu láskavého.

Zbierka básničiek Daniela Heviera Čo čaká prváka (Buvik) je príznačne hevierovsky motivačná a vzťahová. Láka dieťa do hlbšieho vzťahu s ľudským okolím, ale i bežnými, no inšpiratívnymi objektami. Láskavo, s humorom ho povzbudzuje: „Vrndží ti to? / Vrčí? / Hrká? / Hurá! Smieš ísť za prváka.“

Hravé epizodické básničky Márie Štefánkovej v zbierke Labky, krídla, chvostíky (Vydavateľstvo Slovart) sú príjemne stimulatívne. Najmladšiemu detskému adresátovi prinášajú potešenie aj tým, že štýlovo imitujú hádanky, navodzujú pocit, že sa bude riešiť hádanková úloha. Namiesto hádania však upozornia na akciu s prekvapivou pointou (napríklad teliatko nechce mliečko, ale kakao). Aj celková textovo-výtvarná kompozícia je príjemne rozhýbaná, aktívna, hravá. Zvieratká sa len tak mihajú na scéne svojich drobných, a pritom dôležitých rolí. Veď sú zrkadlom toho, kým sú a ako spoznávajú svet. V podnetne hravom duchu je vytvorená aj publikácia autorky Petry Štefánkovej Čmáranica a Machuľa (Vydavateľstvo Slovart). Tieto dve hrdinky sa vybrali na maliarske plátno. A čitateľ má možnosť zažiť, skúmať a podieľať sa na ich ceste tým, že si sám toto „plátno“ v knižke dotvára.

Hravá, svieža, motivačná je knižka Jozefa Pavlo­viča Veselí prváci (Ottovo nakladatelství). Typicky pavlovičovský rukopis – hry so slovami, vtipné po­inty – podporuje u dieťaťa poznávací proces.

Škriatkovské príbehy sa literárne málokedy vydaria. Výnimkou je debutová próza Zuzany Líškovej Ako sa Ela naučila vidieť neviditeľné (TRIO Publishing). Desaťročná Ela zažíva osame­losť. Rozvrátená rodina jej neponúka emocionálne zázemie. Prichádza aj o svoju najlepšiu kamarátku, ktorá sa s rodičmi odsťahuje do Čiech. Chýba jej teda to presvetlené, príjemné miesto blízkosti. Nájde ho v paralelnom svete drobučkých bytostí – škriat­kov. Ich priateľstvo je pre ňu vnútorným hybným impulzom. Nie v mytologickom magickom zmysle. Predstavujú paralelný vnútorný svet. Krehký, malý a pre Elu možno sotva rozpoznateľný. No dôležitý. Pri nich dokáže slobodnejšie uvažovať o vzťahoch a rozvíjať zo svojho vnútra to, čo nespoľahlivosť a chlad okolia nedokázali potlačiť alebo zničiť. Au­torka presvedčivo modeluje plán postáv, a to aj tých v paralelných svetoch.

Knižka Adely Režnej Cukrové topánky (Zum Zum production) sa príhodne opiera o spôsob roz­mýšľania malých čitateľov. Hlavného hrdinu Cyrila ukazuje v dvoch odlišných vnútorných polohách. V tom jednom prípade sa zo zvedavosti stáva „obeťou“ zázračných cukrových topánok. Tie ho po rozprávkovsky povláčia po cestách-necestách bezuzdného maškrtenia. Tá druhá poloha už nie je sebadeštruktívna. Naopak. Cyril začína tvoriť. Napríklad to, o čo ho nenásytná pahltnosť obrala.

Max a Lea (MarDur) z knižky Jána Uličian­skeho prežívajú rozprávkovo dobrodružné príbe­hy. Odvážne totiž spoznávajú svoj najbližší svet. A presne v takom hrdinskom štýle, aký je vlastný iba im. Autorovi sa podarilo milým, sviežim spô­sobom rozohrať a rozihrať dejiská bežného života detí. Láskavo sa približuje ich mentalite, spôsobu vnímania a zaznamenáva ho s presvedčivosťou. Až zriedkavou.

Debutová knižka pre deti Evy Luky Pani Kurča­ťová 1. (Modrý Peter) je tradičná i experimentálna súčasne. Priznane nadväzuje na „otcov“ nonsensov­skej línie autorskej rozprávky – najmä na Edwarda Leara a Lewisa Carolla. Z Leara autorka preberá postupy spojené s hyperbolizáciou postáv. Vizuálne (vlastnými ilustráciami) i literárne. Nonsensový jazyk nie je nezmyselný. Ponúka kľúč lepšie sa prizrieť tomu, čo má v našom životnom priestore razanciu, intenzitu až do zveličeností. Pozeráme sa na veci, ktoré zvučia, hučia a znejú tak osobite, že ich potrebujeme vnímať s extrémnou citlivosťou. Tú pripomína aj ucho-ušisko pani Kurčaťovej. Vďaka týmto vnemom sa dostávame do tých rovín a oblastí života, v ktorých zažívame svet v jeho logickej i ira­cionálnej optike. K Alici v Krajine zázrakov sa autorka približuje carollovskou hrou – využíva fragmentárne odkazy na iné žánre, kombinácie poézie a prózy. Napokon kniha ako celok je ako keby pomyselnou veľkou básňou. Jej básnickým prológom je sám jej obsah. Môžeme ho dokonca aj kontinuálne ako báseň čítať. Autorka teda ponúka čitateľovi viac možností, ako sa dá dielo uchopiť. Každopádne, čítať by sa malo zrejme pomaly. Tak postupne degustovať, vychutnávať. Akostné prívlastky sú totiž v tomto prípade digresie. Je ich dosť. Buď nám prebijú „chuť“, alebo sa nám v novú chuť spoja. A len vtedy, ak sme sa prehrýzli povrchovou dejovou líniou a reflektuje­me v hlbších (aj kultúrnych) súvislostiach.

V knižke Zuzany Csontosovej Majstrík a Kra­somilka (Albatros v Albatros Media) zaznieva stále aktuálne posolstvo: svet fantázie je pre náš život dôležitý, no existuje len vtedy, ak doňho dokážeme vstupovať. Majstrík a Krasomilka sú fantazijnými postavami. Ich život však závisí od toho, či ich deti objavia tým, že sa nájdu v ich predstavách ale­bo si o nich budú čítať. Inšpiratívne je, že kniha nepodáva tému deskriptívne, s čím sa v poslednej dobe stretávame často. Skôr podporuje dieťa k tomu, aby si hru s fantáziou vedelo samo plodne rozvíjať a malo z nej radosť.

Obrázková kniha Adriána Machu Gerda. Prí­beh veľryby (Albatros v Albatros Media) hovorí o hľadaní domova. Čo sa stalo s Gerdinými rodičmi? To je zahmlené. Je to totiž najmä príbeh o vnútornom procese, ktorým Gerda na ceste hľadania prechá­dza. Teda symbolicky hovorí o raste, dozrievaní, pri ktorom sa osobnosť pasuje s tým, čo prichádza „po ceste“. Hľadať, bojovať však musí sama!

Knižka Jaroslavy Kuchtovej Náš pes je Huncút (SPN – Mladé letá) je sviežim, hravým rozprávaním o vzťahoch medzi zvieratkami a ľuďmi v rodinnom prostredí. Autorke sa podarilo účelne a vtipne spojiť tému adaptácie na každodenné školské povinnosti s adaptáciou psíka na rodinu. Pritom inšpiratívne motivuje dieťa k citlivejšiemu vnímaniu komuniká­cie. Do ich dialógu s ľuďmi a psíkom totiž vstupuje aj nonverbálna reč; psík používa vlastný jazyk, ktorým reaguje na ľudí. V texte je osobitne graficky vyzna­čený tučným písmom. Nenápadným spôsobom sa tak dieťa učí vnímať aj významovú úroveň podtextu.

Pôvabná knižka ľahkého čítania Opica Škorica opäť vystrája (Fortuna Libri) Petra Stoličného sprostredkováva najmladším čitateľom zážitok, ktorý poznajú z autopsie, keď si sami v predsta­vách tvoria príbehy z prežívaných udalostí. Teda z toho, ako sami vo fantázii prežívajú a spracováva­jú kontakt s každodennou realitou. Opica Škorica je obľúbená plyšová hračka. Aktérka v takýchto príbehoch. Deti na ňu projektujú predstavy, túžby i pocity. Je zvedavá, činorodá, vtipná, smiešna a bystrá. Občas ju treba vo všeličom vyučiť, poučiť a preskúšať. A toto všetko dohromady modeluje dynamický priestor, v ktorom si dieťa uvedomuje zdravé vnútorné hranice a princípy vzťahov, i to, čo patrí k nevyhnutným otázkam tzv. slušného správania.

Sviežo napísanou knižkou ľahšieho čítania je Hups, Rups a Šups (Vydavateľstvo Slovart) Gabrie­ly Futovej. Funkčne, milým a hravým spôsobom využila osvedčený literárny model: svet škriatkov totiž symbolicky odkazuje na to, čo sa človeku ne­darí, čo musí premôcť, v čom by mal nadobudnúť moc. V tomto prípade pôjde o školáčku Amálku. Nuž a v Amálkinom prípade prišiel čas, aby sa trampoty v škole spojené s čítaním začali konečne naprávať. Veď je predsa šikovná!

Knižka Romana Brata Stratený kráľ. Roz­právka o škriatkoch a ľuďoch (Ikar – Stonožka) je určená čitateľom mladšieho školského veku. Dob­rodružný príbeh v štýle ľahšieho čítania je podávaný ako hra s čitateľom. Sám adresát si totiž vyberá z možností, podľa ktorých bude príbeh pokračovať.

Sviežim prekvapením je zbierka básničiek deväť­ročnej Ľubany Holeštiakovej Dračie pestvá a iné čarodejstvá: kniha z knihy rekordov (VZLET), ktorú si autorka sama ilustrovala.

Príbehy Michaely Pribilincovej Bájky spod Baobabu (Go4growth) sú žánrovo skôr zvieracie rozprávky než bájky. To však nemení na veci to, že ide o celkom príjemné rozprávania typu ľahké­ho čítania. Autorke sa celkom presvedčivo darilo vytvoriť atmosféru v príbehu.

Príjemným prekvapením je zbierka troch ko­miksových príbehov Juraja Martišku 3 x Komiks (Perfekt) s predhovorom znalca tohto žánru Petra Karpinského. Martiška nadviazal na štýl frankofón­nych komiksov (napr. Asterix a Obelix). Vie vystavať vtipný príbeh, pričom svoj humor subtílne rozvíja cez detaily. V tomto zmysle chápem jeho komiks aj ako poučný a podnetný pre dieťa. Zábavnou formou totiž uňho rozvíja zmysel pre detail.

V sviežom humornom štýle pre dospievajúcich je napísaná knižka Miroslava Masaryka Asi bu­deme spolu chodiť (Buvik). V autorovom prístupe k látke sa prejavuje zrelosť, čím príbeh dostáva hĺb­ku, presvedčivosť. Rozprávanie si pritom udržiava aj výrazovú vyváženosť. Otvára priestor, ktorý si čitateľ môže osvojiť a priblížiť sa k protagonistom i napriek istému časovému odstupu sprostredko­vaných udalostí.

Titul Jany Šajgalíkovej Ema a Max. Rozpráv­ka o psíkovi Gagarinovi (Literárne informačné centrum) otvára problematickú stránku života detí v striedavej starostlivosti. Hlbšie ju zažívame možno aj preto, že sa autorka rozhodla využiť v na­rácii princíp dvoch perspektív. Rozpráva udalosti na striedačku, očami dvoch hlavných protagonistov Emy a Maxa. Obaja prežívajú dôsledky citovej prázd­noty vo vlastných rodinách. Je spôsobená najmä vzťahovými krízami i komplikovanou životnou situáciou rodičov. Autorka v príbehu funkčne využíva postavu psa Gagarina. Plní dôležitú úlohu v sociálnej interakcii hlavných protagonistov. V is­tom zmysle im pomáha spracovávať pocity a vyrov­návať sa s kolapsami i bariérami v komunikácii. Jeho pomoc je dočasná. A pre posolstvo príbehu je táto autorkina voľba inšpiratívnym riešením. Nezvládla ju však celkom v literárnom rozpracovaní. V druhej časti teda príbeh akoby strácal svoj prirodzený ráz.

Príťažlivým čítaním v štýle príbehovo-dokumen­tárnej prózy je titul Márie Vrkoslavovej-Ševčíko­vej Pes Gordon a jeho priatelia (Perfekt). Gordon je kokeršpaniel a na svojich prechádzkach stretáva súkmeňovcov s rozličnými psími príbehmi. Nie­ktoré pochádzajú z hrdinského psieho služobného života. Napríklad v policajnej práci. Iné psi majú za sebou obdobie „psieho“ života, ktorý ich dočasne privial aj do útulku. A potom sú tu aj kuriózne hr­dinstvá, napríklad z veterinárnej ambulancie, keď sa pán doktor radšej pustí „vnohy“ pred vlastným pacientom.

Záslužným počinom Marty Hlušíkovej je malá encyklopédia pre deti a ich zvedavých rodičov Sta­rovek pod lupou (Perfekt). Predstavuje kultivovane napísaný výber podstatných pojmov, ktoré sa spájajú s kultúrnymi dejinami ľudstva. Heslá sú spracované prístupnou, príťažlivou formou.

Publikácia Slovenské riekanky, rečňovanky, veršovanky a vyčitovanky (Fortuna Libri) edi­torky Eleny Slobodovej je užitočným počinom. Predstavuje útvary ľudovej slovesnosti, ktoré síce patria k „malým formám“ kultúrneho jazyka, no sú jeho dôležitou súčasťou. A pre dieťa potrebnou i v tom, že sú mu nápomocné v nadobúdaní rečových zručností, podnecujú ho k hre s jazykom. Pomáhajú mu naučiť sa sústredene vyjadriť myšlienku, alebo ju aj vtipne pointovať. Dokonca, niektoré formulácie môžu pôsobiť na detského adresáta i výrazovou ta­jomnosťou a rozvíjajú jeho obrazotvornosť. Knižka je štandardným, bohato ilustrovaným výberom. Práve ilustrácie sú v nej podstatným aktivizačným prvkom. Vhodne dopĺňajú a pointujú texty.

Knižky Róberta Beutelhausera sú zamerané na adresáta staršieho školského veku. S humorom a s istým zveličením mu približujú rôzne obdobia dejín na našom území a ich ťažiskové témy. Titul Za všetko (ne)môže Štúr (Vydavateľstvo Slovart) je venovaný obdobiu, v ktorom sa v Európe začína utvárať moderný koncept národa. Autor podnetným spôsobom uvádza čitateľa do interaktívneho dialógu a stimuluje ho k tomu, aby informácie nielen zhŕňal, ale aby nad „látkou“ uvažoval.

Aj obrázkové knižky Heleny Haraštovej pre naj­menších čitateľov vytvárajú priestor pre to, aby dieťa spoznávalo hlbším spôsobom. Poznávanie je totiž spojené s emóciami. A tie môžeme navodiť aj inte­raktívne, napríklad odkrývaním dôležitých častí príbehu – či už o bocianoch a ich sťahovaní do Af­riky – Bocian Maťo alebo o kolobehu vody v prírode v knihe Kvapka Kajka (obe Albatros v Albatros Media). Hoci majú príbehy ilustratívnu funkciu, sú živé, plastické. Obaja, Kajka i Maťo majú teda potenciál stať sa kamarátmi malých čitateľov.

Marka Staviarska a Zuzka Dušičková v pracovnom zošite Marinka Somarinka nakrúca film (Zum Zum production) približujú podnetným spô­sobom proces filmovej tvorby. Dobre premyslený edukatívny koncept.

Michal Hvorecký sa v knižke Bratislava – čarovná metropola (Vydavateľstvo Monokel) rozhodol preniesť na dieťa hlbší význam zážitku pri spoznávaní mesta cez príbeh v čarovnom met­re, teda v akýchsi hlbinách mesta. Dedo a Alenka odkrývajú to najpodstatnejšie – význam, ktorý má mesto pre nich dvoch. Ten mu vlastne dáva tú naj­vyššiu formu osobitosti. Vecné informácie sú preto v tomto titule menej podstatné. To, na čom záleží, je poznávať Bratislavu spolu.

Miroslava Gavurová zostavila a z nárečovej podoby pretlmočila päť rozprávok zo Šariša, podľa podania ich zberateľa Jozefa Korčíka Fintického. Zbierka Zazračni dzvonček. Starodavne rosprav­ki s Fintic/Zázračný zvonček. Starobylé rozpráv­ky z Fintíc (FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania) je teda nielen cenným vydavateľským počinom, ale aj pôvabným čítaním.

Nápadom usporiadania a podania povesťovej látky je podnetná knižka Ľudovíta Petrašku Po­vesti, príbehy a povedačky z východu Slovenska (Matica slovenská). Autor síce podáva povesťovú látku len v základnom rámci. Čitateľsky zaujímavé je však to, že si pritom všíma témy (napríklad téma pýchy), s ktorými spája rôznorodé texty po formál­nej stránke (napríklad dĺžkou), alebo s rozličným miestnym určením – Okružná, Gregorovce a pod. Pred čitateľom sa tak predostrie veľkolepá vec, má možnosť uvidieť, aké problémy boli podstatné pre ľudí v danom regióne, s čím sa spájali, ako ich prežívali. A tiež to, ako rôznorodo sa na ne pozerali, prípadne ako rôzne o nich rozmýšľali. Otvárajú mu teda dvere do sveta povestí, k ich hlbšiemu porozu­meniu a tiež k spoznávaniu a citlivejšiemu vnímaniu kultúrneho jazyka.

Podanie povesťovej látky v knihe Šúrsky drak (Academia Istropolitana) Violy Almássyovej je zaujímavé v tom, že autorka sa usiluje zachytiť aj ich emocionálny obsah. Poukazuje na to, ako sa látka povestí spája so životným priestorom. Šúr, Šúrske blato nie je len miestom v okolí Svätého Jura, je to symbolický priestor, ktorý sa spája aj s obrazotvor­nosťou, skúsenosťami a emocionálnym prežívaním miestnych ľudí. Akoby s nimi viedlo „pomyselný dialóg“. Reaguje na nich, keď sú v strachu, alebo keď je medzi nimi hoci aj vzťahový nesúlad.

Knižky Eleny Rabčanovej rozvíjajú u najmenších detí hmatové vnímanie, jemnú motoriku. Podporujú v nich kognitívne vývinové procesy. Príkladom je aj knižka Nezbedné bodky (Fortuna Libri) zameraná na precvičovanie určovania farieb, rozpoznávanie tvarov a na stimulovanie procesov dôležitých pre lo­gické myslenie a vnímanie analogických vzťahov.

Tvar či obsah v nejasnostiach, nestálostiach

Skvelý nápad sprostredkovať dieťaťu zážitok z toho, ako náš svet pretvárajú spomienky nájdeme v pub­likácii Kataríny Kerekesovej a Kataríny Molá­kovej zo série Mimi a Líza: Záhada vianočného svetla (Vydavateľstvo Slovart). Žiaľ, rozprávanie miestami stráca na údernosti rozvláčnosťou. Mož­no aj preto, že jeho téma by si vyžadovala príbeh miniatúrnejší, intímnejší.

Rozprávanie Hany Naglik (Silvestra Lavríka) Mikuláš, Ježiško a iné komplikácie. Dómkos­tol a jeho tajné dejiny (OZ Slniečkovo) približuje život jedenásťročného Mikuláša, jeho kamarátky Lucie a jeho sestry Rozálie. Obsahy, ktoré priná­ša na významovej i emocionálnej rovine, by sa mohli spájať s prívlastkom intenzívny (prežívanie dospievajúcich, Luciin život v krajnom ohrození pre onkologický stav, turbulentný stav Mikulá­šovej rodiny). Prepiatosť situácie indikuje komi­ka, humor (situačne aj vo vážnych momentoch Luciiných stavov zapríčinených chorobou) alebo paródia (Mikulášove úsmevné zážitky v kostole v podstate ilustrujú jeho hlboké, úprimné hľadanie orientácie v živote v existenciálnych otázkach). Autor ju však naznačil aj v časopriestorovom rámci. Sústredil rozprávanie na krátky časový úsek medzi sv. Mikulášom a Vianocami. Tiež miestne. Domi­nantou Mikulášovho životného priestoru je Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Tam sa odohrávajú okamihy najintenzívnejšieho prežívania hrdinu. Aj celkovo je prostredie zúžené, lokalizované na okolie a ulič­ky v blízkostí Dómu. Zúženie priestoru navodzuje zameranosť hrdinu na „vnútorné miesta“, ktoré sú pálčivé, a v ktorých nástojčivo hľadá úľavu, vyrie­šenie, rovnovážny stav, prijatie samého seba. Tento priestor však autor nedoprial čitateľovi. Namiesto toho mu ho zahustil verbalizmom. V ňom sa mu hrdina stráca, čitateľsky sa vzďaľuje. Akoby to autentické, čo autor naznačuje a z toľkých strán modeluje, bola len kamufláž.

Knižka Petry Nagyovej Džerengovej Hanka a Adam (Verbarium) patrí k textom nenáročného čítania. Sympatickým spôsobom predstavuje čita­teľom mladšieho školského veku dvojicu súroden­cov, ich živé, farbisté charaktery. Istou bariérou k hlbšiemu vnímaniu rozprávania je autorkina prí­lišná deskriptívnosť. Čitateľ je zbytočne zaťažený detailistickým komentárom o tom, na čo myslia, o čom rozmýšľajú, opisovaním udalostí, ktoré sa síce objavujú v horizonte udalostí dňa, ale nie sú podstatné pre sústredené vypovedanie príbehu.

Zbierka poviedok Hu! (Perfekt) predstavuje ví­ťazný výber zo 14. ročníka literárnej súťaže pôvod­nej poviedkovej tvorby. Tohto roku je kvalitatívna stránka textov nižšia. Z vydavateľského hľadiska je to však napriek tomu významný počin už tým, že systematicky zachytáva tvorbu autorov v tejto oblasti.

Skvelý potenciál nesie debutová obrázková kniha Nikoly Aronovej Posledný dar zvuku (Verbarium). Príbeh vytvorený v štýle mytologického rozpráva­nia odkazuje na bytostné otázky človeka a ľudstva týkajúce sa civilizačných problémov. Projektované sú v personifikovaných postavách: tvorivý a životo­darný Zvuk a deštruktívny Hluk. Zvuk sa napokon odsťahuje na osamelé miesto, aby láskyplne daro­val zahlučneným ľuďom ticho. Krásne posolstvo. A predsa, rozprávanie tohto typu potrebuje čírosť. V tomto podaní by si vyžadovalo ešte vyššiu mieru kondenzovania, sústredeného čistenia každej nadbytočnej častice – aby bol na ticho priestor.

Knižka Alojza Čobeja Veselý detský rok (For­tuna Libri) je akýmsi literárnym „kalendárom“ pre deti predškolského veku. Užitočným. Výber však pôsobí nevyvážene – kvalita textov kolíše.

V rámci edície Povesťová mapa Slovenska vyšla publikácia Hany Koškovej, zameraná na povesti o mlynoch a mlynároch v Novohrade – Mlynárske povesti (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Teda tam na Ipli a na jeho priľahlých potokoch, kde bolo vo­ľakedy 240 mlynov. Výber textov kvalitatívne kolíše. Spôsob rozprávania pripomína kuriózne, ohurujúce historky voľakedajších kalendárových a púťových tlačí. Sú zamerané na senzáciu, mysterióznosť udalostí. Menej už na kolektívny hodnotový kód.

Titul S. V. Lapšanského Zemplínske tajomstvá (Matica slovenská) prináša povesť len ako ľahký romantizovaný príbeh bez hlbšej obsahovej ambície.

V knižke Príbehy z prameňa (Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov) Katarína Miko­lášová posilňuje kontakt detského čitateľa s hlbšími kolektívnymi obsahmi. Ukazuje mu, ako človek cíti a vníma presah. Julka s babičkou sa prechádzajú okolo kúpeľného bojnického jazera. Ozýva sa k nim minulosť miesta v sérii napínavých dobrodružných i ľúbostných príbehov od najstarších pravekých čias, a potom naprieč storočiami. Z príbehov silne vystu­puje ich lyrické podložie. Autorka ho živí v motívoch romancí a v obrazoch prostredia, ktoré navodzujú náladu „hlbinného“ tajomna vekov. V rozprávaní však pritom občas pozabudne aj na príbeh samotný. A na jeho životnú magmu.

Knižka Diany Mašlejovej Kráľovskí agenti. Betka a Cyril zachraňujú (Albatros v Albatros Media) má z viacerých hľadísk potenciál. Len sa rozpŕchol. Podobne ako sa v samotnom príbehu roztratili sympatické a odvážne veveričky – agent­ky. Pritom autorka vie udalosti dynamicky a pú­tavo vyrozprávať, aj vtiahnuť adresáta do deja. Trochu ju však zradil neistý zámer, neujasnený žáner a primerane tomu aj štýl. Čo vytvoriť? Ľahký, napínavý dobrodružný príbeh? Detektívku? Alebo symbolický príbeh o porážke démonického zla? Navyše s istou „príchuťou“ dahlovského Kamoša Obra. Nuž na to posledné sa v rozprávaní nazhá­ňalo až preveľa lapidárneho materiálu. A celkovo aj priveľa banalít pre príbeh s mysterióznym ná­dychom.

V knižke Pauly Sabolovej a Pauly Sabolo­vej-Jelínkovej Čertík Trapko (Albatros v Albatros Media) čaká na čitateľa mladšieho školského veku premnoho prekvapivých momentov. Trapko je síce čert, no peklo ho vysiela na ľudské učňovské skusy, aby dorástol, dozrel. Môže však dorásť čert? Trapko sa vskutku trápne usiluje pochopiť, ako sa vyučiť. Pomôže len radikálna premena, nie taká akoby, taká pekelná. Skutočná premena – na človeka. V knižke je veľa vtipného a podnetného „materiálu“ a prekvape­ní v podobe pôvabných hier s rozprávkovou formou. Len sa akosi žiada ten bohatý materiál popretriasať, pretriediť.

Básnické zbierky Františka Rojčeka Pavúčik na nitke a Na zmrzline so žirafou (Vydavateľstvo Matice slovenskej) prinášajú rojčekovskú hravú poetiku postavenú na pointovaní raz témy, inokedy vnútorných súvislostí alebo aj drobných detailov, na ktoré chce autor zaostriť pozornosť. Nie vždy sa mu to však podarí. Kvalitatívnu rozptýlenosť v zbier­kach mohol aspoň čiastočne eliminovať dôslednejší editorský prístup.

Knižka Moniky Novákovej Chrobáčik Rohá­čik (Fortuna Libri) je zbierkou príbehov ľahšieho čítania. Udalosti v živote zvieratiek majú ilustračný charakter. Znázorňujú dobré životné princípy. Po­naučenie síce vyplýva z príbehu, jeho účinnosť sa však znižuje tým, že má slabšie vystavanú pointu.

Titul Bambolák (Taktik) Hany Tóthovej-Pate­kovej je pozvaním k voľnému premýšľaniu, k reflexiám. Je sympatické, že autorka plánovala vydať sa na cesty do Kdebolákova Tambolákova už s menšími čitateľmi. Žiaľ, z väčšej miery asi zostane len pri jej želaní. Text je totiž až priveľmi rozptýlený. Je presý­tený slovami s priveľkým množstvom symbolických odkazov.

Výtvarné spracovanie knižky Alexandry Cveč­kovej a Martiny Rozinajovej Je veľryba veľká ryba? (Triglyf) je nápadité (pohybové a taktilné ob­rázky) a ponúka ústretovo najmenšiemu adresátovi interakciu s knihou. Slabšou stránkou je však tex­tová časť. Podanie príbehu je málo adresné. Men­ší čitateľ by potreboval údernosť, stimulatívnosť a viac emocionálnych podnetov. Pre väčšie deti textu chýba dostatočná naratívna hĺbka. V texte o hľadaní identity je totiž mylne väčší dôraz na vecné informácie. Z nepochopiteľného dôvodu.

Peter Bolaček v knižke Zoologické básničky (Asociácia Corpus) epizodicky zobrazuje život zvie­ratiek. Miestami ho i vtipne pointuje. Texty však majú rozptýlenejšiu kvalitu.

Titul Magduše Klocháňovej Čo sa deje na lúke (Vydavateľstvo Matice slovenskej) je zbierkou epi­zodických veršíkov o živote zvieratiek na lúke. Sú príhodne pointované. Ich funkcia je však len ilu­stratívna. Chýba im hlbší význam a emocionálny náboj.

Dana Hlavatá v titule Bájky pre teba alegoricky, cez postavy zvierat, poukazuje na charakterové problémy súčasných ľudí. Zbierka kvalitatívne ko­líše. Podobne ako aj kniha veršíkov Á, bé, cé, dé v abecede. Veselým a podnetným čítaním je však jej zbierka Rozšantená abaceda (všetky Fortuna Libri). Epizodické básničky znázorňujú písmenká „v akcii“. A navyše ešte aj v rozprávkach.

Leporelá Nataše Ďurinovej Krtko a farby a Krt­ko a čísla (Ikar – Stonožka) majú slabšie prepraco­vaný koncept. Nesúrodo hromadia pojmy k téme. Bez dostatočných podnetov, ktoré by dieťa viedli k zážitku. Chýba naznačenie vnútorných súvislos­tí a motivácia výberu pre postavy a objekty (a to v obrázkovej i v textovej časti). Verše majú nižšiu literárnu kvalitu.

Výtvarne zaujímavá obrázková knižka Petry Ba­ďovej O dievčatku, ktoré kráča Domov (Asociácia Corpus) láka čitateľa do hry s tieňmi, za ktorými by mal hľadať hlbší obsah. Napríklad v odkazoch na iné texty, rozprávky. Ale aj na filozofický, exis­tenciálny kontext bytia. Žiaľ, samotný sprievodný text je až príliš rozplývavý, znejasnený, pre dieťa príliš abstraktný. Udalosti sú podávané v hmlistých kontúrach, chýba motivácia rozprávania. Knižka by si vyžadovala menej textu a mala prejsť precíznou redakčnou úpravou.

Rozprávanie Marianny Čaučíkovej Plávaj, Lydka (Focusart) je venované problémom rodiny. I vážnejším, lebo Lydka si vlastne svoju rodinu hľadá. Putovanie rybky nás teda geneticky odkazuje ku ta­kým klasickým príbehom ako je Rázusovej-Martáko­vej Zatúlané húsa. Pripomínam ho aj preto, že práve pri ňom si možno uvedomiť, že viac ako udržanie dejovej línie je pri tejto téme dôležitá koncentrova­nosť na udalosti cesty, na detaily, ktoré (ne)prinášajú potvrdenie o blízkom vzťahu. Martáková to krásne zvládla. V knižke Čaučíkovej sa však tento dôležitý typologický princíp stráca. Rozprávaniu chýba tiež spád.

Knižka Jána Turana O strašiačikovi, ktorý má deduška (SPN – Mladé letá) je príbehom o preko­návaní osamelosti. Osamelý je deduško (žije na sa­mote). Osamelý vo svojom strachu je aj strašiačik pri dedovom dome. Vzájomné zblíženie im otvára cestu k priateľským kontaktom.

Ďalšie zo série dobrodružných rozprávaní Kris­tíny Baluchovej Kapitán Padák 3 (Plutošop) patrí k titulom ľahšieho čítania. Spád knihy brzdí roz­vláčny štýl rozprávania.

Možno je to ceruzka, možno psík. U malých detí je to pri hre vlastne jedno. A z tejto skúsenosti vy­chádza leporelo Grigorija Starodubceva Môj psík (Perfekt). Nápad je dobrý, len rozpačito zaznieva v príliš grotesknom výtvarnom stvárnení a zaniká v málo podnetných veršovačkách.

Debut Ľubice Bátoryovej Pes Timo a doktor Hafbolíto (Artis Omnis) vychádza z tém, ktoré sú autorke osobne blízke. Venuje sa totiž kanistera­pii a záchranárskej kynológii. Pri ich podaní však celkom nezužitkovala svoje skúsenosti. Rozbehla sa totiž na príliš mnoho strán. Postavy pôsobia vykonštruovane. Materiálu chýba funkčný sujet. To všetko brzdí kontakt s čitateľom. A k tomu ešte je tu aj priveľa poúčania a priamočiareho vysvet­ľovania. Skrátka, autorka čitateľovi nedá priestor samostatne skúmať a dostať sa spod povrchu aj do hĺbky.

Príbehy z leporel Aleny Penzešovej Mačiatko Lili na návšteve a Chorý Macko (Fortuna Libri) te­maticky spracúvajú situácie z bežného života dieťaťa. Ich podanie je však výrazovo i obsahovo málo pod­netné. Autorka otvára príliš veľa kontextov. Chýba pointovanie, údernosť vo výraze či význame, ktorá by dieťa dostatočne stimulovala a aktivizovala.

Knižka Evy Ďurišovej Vesmírom k sníčkom. Namaľuj si svoju planétu (Enribook) je zaujímavá nápadom. Jednotlivé oblasti života alebo objekty, s ktorými sa malý čitateľ zoznamuje, sú predstavené ako planéty (napr. zelenina, bublinky, autíčka). Dieťa si ich vlastnú predstavu môže do knihy aj zakresliť. Problémom sú však básničky. Majú priblížiť dieťa­ťu každú z oblastí. Ich vnútorná motivácia je však nejasná. Sú na nízkej kvalitatívnej úrovni.

V knižke Eleny Cmarkovej Bylinkáreň starej mamy (Tranoscius) je dobrý nápad: sprostredko­vať bylinkársku kultúru. Žiaľ, kvalitatívna úroveň epizodických veršíkov o bylinkách je nízka.

Príjemným spestrením kníh v „eko“ štýle je ti­tul Medvedica Ingrid (Evik) Hany Gebauerovej. Rozprávanie je postavené na skutočnom príbehu a pomerne autentickým spôsobom ho aj zachytáva.

Pri čítaní knižky Petra Petroviča Hyňo a kor­čule (Archipelago) môže dieťa nadobudnúť dôleži­tú skúsenosť: môže sledovať pôsobenie a funkciu

fantastiky v príbehu. Hlavný hrdina sa korčuľuje na jazere a prepadne sa. Pod vodou spoznáva úplne iný svet. Ako to celé dopadne? Na tom sa podieľa čitateľ. Aj tým, že má možnosť sám dopĺňať alebo vyfarbovať ilustrácie k príbehu. Literárna úroveň textu je miestami nevyrovnaná.

Záslužná je publikácia Rastislavy Stoličnej Ako sa kedysi stravovalo (ÚĽUV). Prináša čitateľom mladšieho školského veku zaujímavé informácie o tom, ako sa kedysi stravovali naši predkovia. Vzhľadom na vek adresáta je však obsah podávaný značne „hutným“ spôsobom.

V zajatí modelov a schém

Knižka Kataríny Macurovej Blcha Teo (Albatros v Albatros Media) sa kvalitatívne posunula oproti autorkinej predchádzajúcej tvorbe. A to je škoda! V predošlých knihách sa totiž Macurová sústredila na vytvorenie príťažlivého a podnetného naratí­vu. Bol vystavaný z udalostí, na základe ktorých dieťa odhaľovalo „tajomný“ vzťahový princíp (Lily a Momo) alebo hlbšie spoznávalo zaujímavý prob­lém (Prečo nekvitneš?). Autorka pritom dokázala rozprávať príbeh tak, že poznávací proces sa v ňom prirodzene spojil s vývojom udalostí. Príbeh sa stal priestorom objavovania. V knižke Blcha Teo plní príbeh len ilustratívnu funkciu (približuje pojem bádateľ). Rozprávaniu chýba dynamika, napätie, autorkina príznačná schopnosť hlbšie priblížiť vzťah postáv a nadviazať puto s čitateľom. Poznávanie teda stratilo aj potrebný emocionálny náboj. Je skôr hľadaním informácií než skutočným dobrodruž­stvom. Účinnosť autorkinho podania tiež „zmrazil“ komerčný prístup, „bavičstvo“. Nuž blcha je smiešny hrdina a vzbudí pozornosť. Pritom však aj zostalo.

Leporelo Márie Nerádovej Poďme objavo­vať Slovensko (Meda) po výtvarnej stránke na­ozaj pozýva k objavným výpravám. Veľa motívov a drobných epizódiek, ktoré naznačujú obrázky, by sa dali využiť pri interakcii s dieťaťom. Škoda, že tejto kvalite nezodpovedá aj textová časť. Je príliš schematická a málo prepojená s ilustráciami. Možno by bolo stálo za úvahu zladiť text s udalosťami, ktoré naznačujú obrázky.

V zajatí edukatívnych modelov zostala publikácia Renáty Matúškovej Tajuplné povesti o sloven­ských hradoch a zámkoch (Perfekt). Je chvályhod­né, že knižka vychádza v ústrety školskej praxi. Je bohato ilustrovaná. Autorka tiež podporuje vníma­nie textov povestí tým, že k nim prikladá zaujíma­vé informácie, ktoré spájajú čitateľa s historickým kontextom rozprávania. K príbehom sú pripojené aj jednoduché otázky zamerané na čítanie s porozu­mením. Samotné podanie povestí však rezignovalo na zoznamovanie čitateľa s látkou príbehov, s ich dejovým rámcom. Titul je bez vyšších literárnych ambícií.

Knižka Danice Pauličkovej Macíkovo tajom­stvo (Seneca Publishing Company) je postavená na analogickom vzťahu hračky a dieťaťa. Vychádza teda z autentického spôsobu prežívania najmenších pri objavovaní im blízkeho okolia. Podáva ho však priveľmi naivistickým spôsobom.

Titul Viery Švenkovej Anička je veverička (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je ďalšia z autorkinej série venovanej predškolákom. Ústretovo ich vnímaniu spracúva krátke epizódy, ktoré dieťaťu modelovo predstavujú situácie bežné­ho života: čo sa v nich deje a ako sa dajú úspešne zvládnuť. Texty sú príliš polopatistické, ilustratívne, a teda aj menej podnetné pre samostatné poznáva­nie dieťaťa.

Príbehy Bibiany Ondrejkovej Rozprávky o dievčinke Julke a jej sestričke Bertičke (Sober) predstavujú situačné modely, poučné, výchovné situácie. Autorka sa pritom snaží nadviazať s dieťa­ťom priznaný dialóg. Rozprávanie narúša osobnými otázkami, ktoré smerujú k čitateľovi – napríklad aj ty máš školskú tašku? Text je však rozvláčny a až príliš modelový.

Ivan Sedlák v titule Ježko Pichliačik a noví kamaráti (Ikar) využíva tradičný vzorec poučných príbehov o zvieratkách. Ilustratívnym spôsobom predstavuje život zvieratka. V modelových situá­ciách poukazuje na jeho symbolický odkaz (najmä v spojitosti so vzťahmi). Rozprávanie je však málo podnetné. Pôsobí ako klišé. Je umelo vytvorené bez vnútorného prežívania udalostí. Príbehy sú výrazovo stereotypné. Postavy sa len „mechanis­ticky“ presúvajú priestorom.

Príhody psíkov v knižke Lenky Gahérovej Máša a Lili (Hladohlas Group) vychádzajú z pek­ných námetov. Pohľad na život psíkov v rodine odkrýva dôležitosť zažívania blízkych vzťahov. Žiaľ, rozprávanie pôsobí strnulo, literárna úroveň textov je slabšia.

Podobne je to i s publikáciou Ruženy Smatano­vej Slávikovej Prázdniny u starej mamy (Albatros v Albatros Media). Autorka avizuje, že knižka by mala byť podnetná práve z hľadiska emocionálne­ho prežívania. Pritom mu vytvorila málo podnetný priestor. Je prílišne deskriptívna, detailistická.

Prísľub z názvu knihy Halky Marčekovej Ako sa Otko potkol o Fidlibuma (Ikar – Stonožka) sa naplnil. Uskutočnil sa. Potkan Oto, ktorý sa nešťast­ne ocitá v rukách nepodareného, bezcitného Jožka, sa stretáva so škriatkom Fidlibumom. A to je asi aj jediné naozajstné prekvapenie.

Úroveň klišé nepresiahli epizodické Básničky z lúk a lesa (Albatros v Albatros Media) Jany Pavlí­kovej. Chýba im dostatočná výrazová a významová nosnosť. Ich pointa je slabá, málo obsažná.

Podobne účelové sú veršovačky o Slovensku Má­rie Valovej v titule Výlety s Betkou Abecedkou (Musica Liturgica), v ktorých sa má detský čitateľ naučiť hľadať písmená.

Prvoplánová je aj fantasy Daniely Václavovej Peral tajomná krajina (Taktik) o magickej krajine a boji proti čiernej mágii. Je určená čitateľom mlad­šieho školského veku.

V ľahko predvídateľných schémach historických romancí o budúcej kráľovnej „z ľudu“ ustrnulo aj dobrodružno-historické rozprávanie Kráľovná (DAXE) o Šarlote, dcére hutníckeho kráľa od Svet­lany Majchrákovej.

Až bez dychu sa čítajú Ryšavky (SPN – Mladé letá) Jaroslavy Kuchtovej. Nie preto, že by boli strhujúcim rozprávaním. Text nám však veľmi dý­chať nedovolí. Je verbalistický, „ukričaný“ (hlasné vnútorné monológy človeku nedovolia premýšľať), pôsobí dojmom nekonečnej riavy slov. Možno z popu­du vyrozprávať sa. A právom. Veď ide o závažnú vec: ľudskú identitu. Témy spojené s touto problematikou sú síce zaručene „in“, no sú zbytočne nahustené. Chýba im presvedčivý dôvod, motivácia a tiež roz­právačská autenticita. Postavy sa na témy akoby hrajú. Nevedia hovoriť z vnútra. Ich prehovor je už aj názorom. Pritom sa neráta s podstatným, že by sa rozprávaním viedol vnútorný dialóg s čitateľom. To by sme však dávali čitateľovi priestor aj myslieť. A tu myslieť netreba. Stačí lajkovať názory a obrázky typických scén. Stačí? Len prečo potom na konci autorka cíti potrebu rýchlo ešte čo-to hlbšie doroz­právať? Nájsť možné východisko? Schematizmus je však ešte aj v čomsi inom. V tom komerčne nasta­venom „profile“ tínedžera.

Lena Riečanská v príbehu Niečo ti pošepkám (Slovenský spisovateľ) rozohráva témy v dobrej zo­stave. Ladia s prirodzeným prostredím dospieva­júcich (medzigeneračné vzťahy v rodine, susedské vzťahy, kamaráti). Považujem to za prínosné, lebo táto prirodzená „skladba“ sa v literatúre pre do­spievajúcich začína nezdravo nahrádzať umelými sociálnymi konštruktami. Neodkazujú na reálny život človeka, ale na jeho negáciu, na vnútornú bez­zmyselnosť, prázdnotu. Škoda však, že Riečanská ustrnula pri modelovaní charakterov a udalostí. Umelo pôsobí motivácia konania postáv. „Hýbu“ sa podľa vykonštruovaných schém. Nie podľa toho, ako to vyplýva z vnútra, zo samej podstaty ich ži­vota. Za veľmi povrchné a neprimerané považujem vyvrcholenie rozprávania. Frajerkár otec (závažný charakterový problém, zakorenený v určitom nega­tívnom a zaužívanom modeli správania) sa zo dňa na deň preporodí. A od tej chvíle už bude všetko dobré. Aj so vzájomnou dôverou v rodine? Nie je tam dopad? Následky? Podobne je to aj s rozvíjaním blízkeho vzťahu medzi hlavnými protagonistami.

Zuzana Štelbaská pristupuje v zbierke povie­dok 15-roční (Nakladateľstvo CooBoo v Albatros Media) k témam celkom marketingovo. Prednosť majú senzačné témy: z resocializačných zariadení, o psychických poruchách, o závažných civilizačných ochoreniach, o psychickom a sexuálnom zneužívaní. Ako však vstúpiť do hĺbky abnormálneho sveta? A tak je cez tento „raster“ tém prezentovaný aj bežný život súčasného človeka. Ako a k čomu sa vlastne priblížiť? Štýlom filmových „upírskych romancí“? V čom je tu spojenie s autentickým prežívaním života? Mimochodom, cieľovou skupinou týchto filmov sú podľa marketingového odhadu práve 15-roční (a potom najmä veková skupina medzi 40 – 50). Okrem lásky k téme ich vraj často spájajú aj psychicky a sociálne komplikované životné situ­ácie a nezdravý únik k hyperbolizovaným témam v týchto filmoch.

Snahu ozvláštniť spôsob narácie badať v ďalšom minuloročnom titule autorky (Takmer) dospelé poviedky (Ikar). Príbeh dvojice dospievajúcich ľudí je rozprávaný z pohľadu dvoch pouličných mačiek. Aj tu sa však prejavila schematickosť. Rozprávači sú len akýmisi figúrkami. Autorke sa nepodarilo presvedčivo vytvoriť ich vlastné podanie príbehu s ich írečitou osobnostnou príchuťou. Prenášanie politických obsahov do symbo­lického (zvieracieho) príbehu je v istom zmysle osvedčený literárny postup. A tiež náročný. Najmä ak ide o detského adresáta. Symbolické postavy zvierat síce autorovi umožňujú spracovať náročnú problematiku pre dieťa príhodnejším spôsobom. Symbolický jazyk však pracuje s náznakom. A to sa môže podpísať na prílišnom zjednodušení témy. Hrozí zdeformovanie porozumenia jej obsahu. V prípade knižky Miroslavy Grajciarovej Slony kapitána MiGranta (o.z. Dva v jednom) sa obsah tiež nepodarilo celkom dobre zvládnuť. Príbeh o slonoch – utečencoch je v niektorých častiach príliš zaťažený konkrétnymi „reáliami“, ktoré odkazujú na život migrantov. Na iných miestach zasa chýbajú podstatné konkrétne znaky na roz­líšenie významových kontextov. Napríklad nedo­statočne jasne, miestami až nevhodne pre malého adresáta je podávaná problematika adaptácie slonov na nové prostredie. Prečo sú Európania ľudia a utečenci slony? Sú ľudia zlí, lebo očaká­vajú, že sa slony budú adaptovať? Zostávajú slony naveky postihnuté obrími ušami – inými slovami, chcú autori upozorniť na to, že sa migranti budú trvale vymykať z komunity? Problematických otázok je viac.

Knižka Gabriely Spustovej Izakovičovej Zá­hady mravčeka Filipa (ZAEX) sleduje dobrý cieľ: náboženské témy, ktoré súvisia s prípravou na prvé sväté prijímanie sa usiluje podať ústretovo dieťaťu v mladšom školskom veku. Zvolila si interaktívnu formu. Deti si môžu svoju „cestu“ prípravy zazname­návať kreslením obrázkov. Úlohy sú však vo viace­rých prípadoch motivované abstraktne (teda trochu neúmerne veku). Tiež príliš zjednodušujú výsledný „obraz“ o téme.

Titul Tatranskí orli (Vydavateľstvo Spolku slo­venských spisovateľov) Ivany Vranskej Rojkovej je určený čitateľom staršieho školského veku. Au­torka vytvorila príbeh na princípe fiktívneho „po­lemického dialógu“ na tému významu štúrovského hnutia. Rozvíja sa v dvoch líniách. Kamaráti, gym­nazisti Dušan a Ondrej, si medzi sebou vymieňajú knihy, diskutujú o nich a na základe toho si formujú svoj názor na štúrovské hnutie. Paralelne k tomu sa zoznamuje s tou istou témou Ondrejova sestra Táňa (ôsmačka), ktorá má problémy s pravopisom. Ro­mán je zaujímavý tým, že sa autorka pokúsila využiť pri rozprávaní prvky viacerých žánrových útvarov (napríklad fantasy, dokumentárne žánre, polemika). Škoda, že je dielo zaťažené prílišným didaktizmom. Postavy v rozprávaní pôsobia kŕčovito. Sú uväznené v ľahko predvídateľných schémach, ktoré vyplývajú zo zámeru presvedčiť či poučiť čitateľa.

Priveľa otáznikov

Pri knižke Ivany Urgelovej Kam zmizol Viktor? Rozprávka z lesa (Marenčin PT) som si dala zák­ladnú otázku: čo bolo dôvodom pre napísanie tohto rozprávania? Motivácia textu či zámer autorky nie sú totiž jasné. Aj preto mu chýba „životná energia“. Z literárneho hľadiska ide o slabý výkon.

Platí to aj o knižke Heleny Chachulovej Jajko zo Zajačieho vŕška (Vydavateľstvo Matice sloven­skej). Výrazovo vyznieva gýčovito. Verbalisticky.

Praktická motivácia k napísaniu knižky Soplík Lolík (D. T. Studio) Zuzany Kubašákovej vyzerá byť nepopierateľná – pomôcť si rozprávkou pri ne­príjemnom čistení nosa detí. Napriek tomu som si kládla otázku o jej zmysle a účelnosti. Aj preto, že by som vzhľadom na praktický cieľ očakávala zbierku stručných a výrazne pointovaných textov. No najmä preto, že prvoplánový, obsahovo plochý text zaujme pozornosť dieťaťa len povrchne. A to je škoda!

Aj knižka Víla zo šatôčky a iné rozprávky (Taktik) tejto autorky je zbierkou účelovo za­meraných textov, ktoré by mali dieťa motivovať k zaspávaniu. Z estetického hľadiska sú gýčom. Z hľadiska zámeru je pritom kvalita tiež pod­statnou. Texty sú takmer bezobsažné, zamerané na lacný efekt spojený s ľúbivou témou víl. Ako ten samotný trblietavý prach, ktorý malý Paľko v príbehoch roznáša s pani Nocou. Kde je však ten potrebný významový a emocionálny obsah, ktorý by dieťaťu sprostredkoval hlbšie upokojenie a odpočinok?

Aj v tohtoročnom titule Muflón Ancijáš a mimozemšťan (Vydavateľstvo Slovart), preháňa Bra­nislav Jobus čitateľa po pláňach príhod, tentokrát aj vo vesmírnych putovaniach: cez nespútané hry s hlbšie nemotivovanými inšpiráciami a cez slovo­hru. Presila nápadov bez hlbšieho zmyslu. Ale aspoň autorom priznaná zábava.

Knižka Mateja Zámečníka Nezábudka a Di­vozel (Vl. náklad) je v podstate zameraná na eko­logickú výchovu. Hoci mená protagonistov znejú ako z rozprávky, ide o realisticky koncipované rozprávanie. Príznakovosť mien je teda nejasná. Aj vzhľadom na zámer knižky by možno bolo bývalo užitočné, keby ju autor funkčne využil v texte. Na­pokon aj príbeh sám osebe je vzhľadom na zámer nedostatočne funkčne využitý. Autorovi išlo najmä o sprostredkovanie vecných informácií (ako sa čís­lujú vajíčka, aká je doba rozkladu odpadkov a pod.), nevedel ich však v príbehu dostatočne príťažlivo sprostredkovať ba ani usporiadať. Načo teda knižka vlastne vyšla?

Titul Planéta UFF (Elist) Ivany Žilinskej hovorí o paralelných svetoch. Vesmírny svet tu zastupuje rozprávkovú fantastiku. V istom zmysle odkazuje k fantázii ako k priestoru úľavy a oddychu. Kniha má však veľmi slabú literárnu úroveň.

Pri zbierke epizodických básničiek Emílie Hu­bočanovej Abeceda. V básničkách hľadaj mená (Fortuna Libri) mám otázniky nad zámerom autorky, avizovaný poznávací či vzdelávací sa akosi neukázal. „Hľadanie mena“ tu ani nie je príznakovým podne­tom, ako sľubuje titul. Verše sú verbalistické a chý­ba im podnetnejší obsah. Literárne slabé sú aj jej veršovačky Zvieratká v lese (Fortuna Libri).

Knižka Vlada Slivku Tajomstvá našej ZOO (Idealist) prináša príbehy a básničky o dievčatku na kolobežke. Očakávali by sme v nich teda dyna­miku, hravosť, podnetnosť. To všetko je však už v zárodku zahltené, zahatané uvravenosťou na li­terárne slabej úrovni.

Nízku literárnu úroveň dosahujú aj veršovačky Miroslava Kapustu Ja sa z toho ušúľam (Dali-BB). Autor sa vo veselo ladených epizodických obrázkoch usiluje zachytiť bežný život detí a rodičov. Používa pritom aj príznak folklóru. Výrazová a významová úroveň textov sa tým však nijako nezdvihla.

Z mnohých ohľadov sporne pre mňa zaznieva publikácia Stanislava Repaského Natálkine dobrodružstvá (Fragment v Albatros Media). Je to pokus o fantasy pre deti mladšieho školského veku. Hlavná protagonistka Natálka sa naučí vy­užívať vlastnú predstavivosť na presuny do iných svetov. Nie preto, aby unikla. Používa fantáziu pri poznávaní. V rodine sa pritom necíti dostatočne pochopená. Dospelí totiž nerozumejú jej citovému prežívaniu a videniu sveta. Rozprávanie má teda celkom podnetné východisko. Pri čítaní jej príbe­hov som však mala otázniky. Jednak nad kvalitou textu. Je zaťažený nadmerným verbalizmom (pre symbolický jazyk, a teda aj pre formu fantasy je to problematické). Tiež nie je dostatočne zvládnutý štýl reči postáv (napríklad kráľ nie je presvedči­vým kráľom). No pre vekovú skupinu adresáta je problematický aj obsah, výber tém a únosnosť hra­níc rozprávania. Nepovažujem za vhodné, aby boli deti zaťažované patologickými modelmi správania dospelákov (kodependentné väzby, emocionálne týranie a sexuálne vydieranie, ohrozovanie života dieťaťa matkou, poruchy osobnosti a pod. naprí­klad v príbehu o maliarovi). Navyše, v tomto type rozprávania nie sú ani jasne hodnotovo reflektované problematické vzorce správania. Takýto symbolický príbeh neposkytuje dieťaťu vhodný priestor pre bez­pečné a slobodné poznávanie.

Iným prípadom s otáznikmi je publikácia Zuza­ny Almáši Koreňovej Ela a jej kľúče k zázrakom (Elist) určená pre deti mladšieho školského veku. Sú to akési „motivačné príbehy“ v štýle komerč­nej „koučingovej“ literatúry zameranej na životný štýl alebo osobnostný rozvoj. Štvorročná Ela žije v problematickej rodine. Jej osobnostným „darom“ sú údajne veľké uši. Čo má teda počúvať? V tom je problém. Poznávací proces dieťaťa je tu totiž výraz­ne podnetovo redukovaný. Aj preto, že autorka prí­liš zdôrazňuje svoje „trénerské méty“: zameranosť na cieľ, pozitívne myslenie. A to v priveľmi zjedno­dušenej ilustratívnej forme. Príbehy sú prvopláno­vé, neprimerane schematické. Akoby ani nerátala s bohatým potenciálom detí. S ich schopnosťou funkčne použiť predstavivosť a fantáziu a cez „ná­znak“ svojbytne poznávať a podnety emocionálne spracovávať. Nemusia byť k tomu za každú cenu posúvané.

Fantasy román od Laury Ensiovej Spoločen­stvo: Zrod vlčej bojovníčky (Vydavateľstvo Maxim) je postavený na symbolickom znázornení ľudské­ho charakteru prostredníctvom reprezentantov rôznych zvieracích skupín. Hlavná protagonistka žije v polovičnej kombinácii podoby človeka a vl­čice, na ktorú sa premenila z myši. Tzv. hybridné postavy sú síce v posledných rokoch „in“, lenže je zvyčajne ťažké nájsť im autentický výpovedný obsah či zmysel aj v tomto prípade. Sama autorka nemá jasno, prečo sú jej postavy len vlci a nie démonickí vlkolaci. V tomto prípade by bol teda zrejme čistejší a výpovednejší „obyčajný“ zvierací príbeh. Navyše, rozprávanie je rozvláčne, ploché.

Dvojitú osobnosť, ľudsko-mačací život, zachy­táva aj román Kataríny Senajovej Mágia splnu (2. časť) (Vl. náklad). Má slabú literárnu úroveň.

Vita Jamborová vo fantasy románe Kris z rodu fextov: Tajomstvo neexistujúceho hradu (Taktik) si pre rozprávanie zvolila záhadné postavy fextov, stvorené starobylou mimozemskou civilizáciou. Ťažko sa jej však s týmto typom postáv modeloval príbeh. Chýba mu vierohodnosť i zmysel.

Mimoriadne slabý je aj román Danielly Fer­kovej Láska a iné Pobláznenia (Vydavateľstvo Slovart). Kým jej debut Tanec pre Luciu Frey si udr­žiaval aspoň dejovú líniu, v tomto románe sa už dej ťažko sleduje. Autorka totiž zahlcuje čitateľa presilou málo obsažných komentárov a výlevov na tému vzťahov a každodenného života.

Nad románom Barbory Jankovičovej Anjel­ský prach (Ikar) mám veľa otáznikov. Predstav­me si Katherine ako úspešnú právničku, ktorá má vo svojom životnom priestore (inak vraj dokonale naplánovanom) taký chaos, že jej nie je jasné, či muž, s ktorým žije, fakt reálne existuje alebo je to halu­cinogénny výplod (Katherine možno berie drogy). A potom príde údajne druhá kríza, keď sa ocitne na psychiatrii (na zatvorenom oddelení!) s ťažkou amnéziou. Preberá sa a upadá do nej na dennej báze počas niekoľkých mesiacov a zároveň rieši vzťah s ďalšími dvoma mužmi (jeden je jej psychiater v ne­mocnici). Zle jej nastavia lieky, čo má ťažký fyzic­ký a psychický dopad, niekde uprostred toho však aj výletuje v Copacabana beach a následne aj opäť úspešne pracuje v advokátskej firme. Čo povedať? Aspoň nejaký jasný zmysel príbehu? Nehovoriac o tom, že rozprávanie pripomína filmové dialógy. Niežeby autorka nejako zaujímavo zapracovávala do textu filmový žáner. To sa len rinú ako celé sek­vencie, ktoré si možno vedome či nevedome prenáša z filmov.

Hrdina má zmeniť svet. Prečo je potom jeho cha­rakterový profil taký banálny? Je citlivka bez záujmu o technológie primeraný prepis pre nerozpozna­ného hrdinu? V čom to odráža jeho charakter? Je pri dobrodružnom románe najvhodnejšou formou forma nudne deskriptívnych denníkových zápis­kov? Hovorí prázdny afektovaný výlev o skutočnej zamilovanosti? Prečo je humor hraný? Aký význam má premena niektorých postáv (slonica Samantha sa zmení na Lízu) – je to len smiešne gesto alebo to ovplyvňuje príbeh? Prečo sú všetky katastrofy sveta vymenované už na úvodných stránkach? Ešte aj hrdinov otec je v base. Ako to vnútorne súvisí s hlavným hrdinom? Ovplyvnilo ho to naozaj? To sú len niektoré z mnohých otázok pri literárne veľmi slabom románe Ivety Kesnerovej Deň, keď som zmenil svet (Ikar – YOLi).

Knižka Maroša Andrejčíka Ja, hviezda Mi­chaela (AlleGro) je napísaná provokatívnym, miestami arogantným štýlom. Možno s humorným zámerom, no nevydareným. Ani jeden z prívlastkov totiž nemá v rozprávaní náležitú funkčnosť alebo opodstatnený zámer. Z literárneho hľadiska ide o slabú úroveň.

Romány Miroslavy Varáčkovej Nepobozkaná a Spolu to zvládneme (CooBoo v Albatros Media) možno charakterizovať ako literárny gýč. Pôsobia vykonštruovane a afektovane. Autorka bola málo pozorná pri logickej výstavbe textu. Napríklad dá sa len ťažko predpokladať, že by pri typickom osvetlení na rockovom koncerte mohla hudobníčka už z pódia uvidieť a identifikovať konkrétneho chlapca, ako jej máva ružovými teniskami. Text zahlcuje obrazmi, ktorým podsúva neprimeraný význam (cítiť sa ako vysatá nádoba – k akej skutočnosti poukazuje autor­ka? Alebo mať prezývku staccato – čo podľa autorky v praxi znamená žiť naplno, na doraz – významovo to nesedí, nezodpovedá technike staccata). Pôsobia však akoby boli literárne. A to „akoby“ sa vzťahuje k obom jej románom.

Knižky Júliusa Belana Super strela, Carlos (Vydavateľstvo Slovart) a Petra „Peťku“ Opeta Život Adama 3. Dvanásť rokov rebelom (Ikar – YOLi) pokračujú vo svojich sériách chlapčenských románov. Ich obraz o dospievajúcich chlapcoch je značne podhodnotený. Stereotypné, konverzačné čítanie, uvravený štýl, nízko postavená hodnotová i literárna kvalita. U Belana je hybnou motiváciou rozprávania sebaprezentácia protagonistu. U Opeta zasa najmä jedenie a zábavka – jedine to vraj pohne chalana poznávať svet.

Román Kristíny Ježovičovej Nevyslovené (CooBoo v Albatros Media) sa môže javiť ako pozi­tívny krok v tom, že sa čitateľom staršieho školské­ho veku sprístupňuje téma incestu (medzi otcom a synom). Osobne považujem tento román za ne­vhodný a veľmi neprimeraný spôsob, ako priblížiť takúto komplikovanú tému adresátovi. Dotkne­me sa totiž skutočne tohto závažného problému a jeho ťažkého dopadu na detského hrdinu, keď „technicky“ popíšeme sexuálne praktiky otca? Prvý styk? V čom obohatíme prežívanie čitateľa? Jemu sa vlastne ani veľa priestoru nedáva. Psychologická stránka románu je slabo zvládnutá. Tiež jeho lite­rárna stránka – narýchlo „ušitá“.

Veľa sa v našej spoločnosti hovorí o demokratic­kom prístupe k informáciám, málo o ich (zodpoved­nom) zhodnocovaní, hlbšom reflektovaní. Strácame tak skutočný pôžitok z poznávania. Míňame jeho pravý zmysel. A to sa prejavilo aj v mnohých knihách minuloročnej sezóny. Máva sa hviezdam, lacným hrdinstvám. Podľa predpokladaného životného štýlu marketingových skupín. „Mexické vlny“ sú však zradné. Podľa štúdií odborníkov sa k nim vlastne pridá len tretina. Tie druhé dve sa zariadia podľa seba. Tu však nehovoríme o futbale a banálnej re­akcii na štadiónoch. Ak už teraz nemáme čo zmys­luplné povedať deťom, ani mladým nebudeme mať čo povedať. Aký bude teda dopad?