Marián Grupač a kol.: Súčasná slovenská litera-
túra po roku 1989 (Matica slovenská 2015)– kniha
plná prekvapení (nemilých!) je názornou ukážkou
toho, ako možno zneužiť dostupné informácie na
webe a ako nerobiť knihy. Marián Grupač, v tiráži
poistený copyrightom ako autor, s vymenovaným
celým autorským kolektívom jednoducho premiest
nil texty z virtuálneho prostredia na stránky tejto
knihy. Okrem Predslovu (aj doň M. G. presunul zopár
odsekov zo svojej dizertačnej práce) niet v celej
knihe ani riadka nového textu. Podľa tiráže praco
vali na tomto titule šiesti autori s akademickými
titulmi štyri roky (2011 – 2015), zabudli však uviesť
toho najvýkonnejšieho – asistenta Ctrl+C, Ctrl+V.
Nezabudli ale na povinnú formulku: Realizované
s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR (a to
sumou 3 500 €, ako je zverejnené na webe tejto
inštitúcie).
Pointu knihy som si prečítala ako – podvrh. Zo
stavovatelia síce opatrili odkazmi všetky uvedené
skopírované príspevky, ale vôbec sa neunúvali
požiadať o súhlas Literárne informačné centrum,
z ktorého webovej stránky prevzali podstatnú
časť textov (len 44 poznámok k tvorbe zo 194 je
z iných zdrojov ako z Knižnej revue alebo databá
zy LINDA). Takisto bez oznámenia vydavateľovi
skopírovali heslá zo Slovníka slovenských spiso-
vateľov 20. storočia (LIC je jeho spoluvydavateľ so
Slovenskou národnou knižnicou).
Navyše knihu, zaradenú do skupiny AAB Vedec-
ké monografie vydané v domácich vydavateľstvách,
uvádzajú vo svojej edičnej činnosti dve odborné
pracoviská: Fakulta humanitných vied Žilinskej
univerzity za rok 2015, kde Marián Grupač pôsobí
na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva
ako odborný asistent; a Slovenský literárny ústav
Matice slovenskej, ktorého je poverený riaditeľ.
Ak na zaradenie knihy medzi vedecké monogra
fie stačí, že autori kopírujú zo zdrojov, „ktoré boli
zverejnené v odborných, vedeckých publikáciách alebo
v periodikách profilovo zameraných na literatúru…“,
tak sa nám odkrýva nový „literárnovedný diskurz“:
„Cestovnú horúčku, ktorá nášho tuláka opantala,
vie poslať ďalej, preniesť na čitateľa uchvátenie,
napätie, takže od prvej strany číta túto kolumbiádu
ako pútavú kovbojku: ľahko si vieme predstaviť sami
seba v jeho koži. Držíme mu palce… Rastú naše
čitateľské sympatie, pretože celý rad vecí vyrieši
vtipne a huncútsky, bez úhony na peňaženke a na
cti“ (s. 81).
„… na besede autorka čítala úryvok zo spomenu-
tej knihy. Jej neuveriteľne pokojný hlas sa mi vryl
do pamäti a vždy mi rezonuje v hlave, keď knihu
listujem spolu s mojou krstnou dcérou. I preto
som prelomila počiatočné bariéry týkajúce sa môjho
neobľúbeného žánru a začítala som sa do novinky…“
(s. 140).
„Kultivovanosť jej poézie je poznačená predo-
všetkým krásnou rodinnou atmosférou plnou lás-
ky, ktorú autorka nasávala v rodinnom prostredí
a potom ju rozdávala plným priehrštím všade, kde
sa zjavila“ (s. 147).
Navyše k heslám niektorých autorov priradili
recenzie, z ktorých sa nedozvieme o ich tvorbe
nič (s. 162 – pri hesle Ľubomíra Plesníka; s. 163
– pri hesle Eriky Podlipnej sa dočítame o tvorbe
D. Tatarku, navyše pri jej zaradení je spochyb
niteľné štatistické kritérium troch vydaných
knižných publikácií; s. 182 – k heslu Vladimíra
Skalského je priradená recenzia na antológiu
Medzi dvoma domovmi 3). Zostavovatelia sa ne
unúvali s aktualizovaním hesiel prevzatých zo
Slovníka…, zachovali vernosť zdroju, a tak naďalej
Petrovi Glockovi mladšiemu prisudzujú knihu
jeho otca, Tri lásky Terézie Vansovej (aspoň že
zostali v rodine). Anton Rákay je pre nich žijúci
autor, viacerí publikujú v časopisoch, ktoré už
zanikli, atď.
Marián Grupač v Predslove cituje niektoré
monografie a štúdie autorov, ktorí sa pokúsili
zmapovať a literárnokriticky prehodnotiť našu
literárnu tvorbu po roku 1989, ale všetkým vyčíta
ich subjektívnosť, preto si so svojím tímom „pri
koncipovaní tejto publikácie vyčlenili jasné krité-
riá, podľa ktorých [sme] výskum v oblasti súčasnej
slovenskej literatúry po roku 1989 smerovali a ná-
sledne i v rámci vytvárania heslára autorov reali-
zovali. V rámci užšej metodológie [sme] si stanovili
substanciálne aspekty a tézy, na základe ktorých
[sme] postupovali v bádaní, zbere, porovnávaní in-
terferencií jedného tematického objektu v rámci
viacerých interpretačných zdrojov, vyhodnocovaní
a následnom generovaní a exponovaní statusov vo
vopred vymedzenom kontexte výlučne dokumentač-
nej perspektívy…“.
Odhliadnuc od štylistiky – v troch riadkoch sa
trikrát vyskytuje spojenie „v rámci“ –, tieto „jasné
kritériá“ spočívajú v tom, že autori sa rozhodli do
heslára „na základe stanoveného exaktného meto-
dologického zadania – uviesť iba tých literárnych
tvorcov, ktorí debutovali v jednotlivých rokoch až
po roku 1989 (vrátane), no majú do súčasnosti (2015)
vydané aspoň tri samostatné knižné publikácie a ich
tvorba bola reflektovaná… Týmto zvoleným postu-
pom sme sa vedome chceli vyhnúť nadprodukcii
hesiel tzv. autorov jednej knihy či grafomanov-samo-
vydavateľov a ostatných autorov, ktorých literárna
tvorba je z literárneho, estetického, filozofického,
kultúrneho, spoločenského hľadiska nedostatočná,
zanedbateľná či takmer žiadna…“
Na „exaktné metodologické zadanie“ však
zostavovatelia rezignovali, heslár poňali ako
štatistické sčítanie dané rokom debutu, počtom
troch vydaných kníh a nijaké literárne, estetické,
filozofické, kultúrne či spoločenské hľadiská ich
nezaujímali. Zmätočne tak nahádzali 194 autorov
v abecednom poradí do jedného vreca – „tvorcov“
prózy, poézie, literatúry faktu, kníh pre deti, pre
ženy aj pre odbornú verejnosť. Na prvý pohľad je
zrejmé, že cez sito ich „selektívneho zberu dát“
prepadlo mnoho „literárnych slovenských tvor
cov“ knižne debutujúcich po roku 1989 (napr.
Čarňanský, Červenák, FarkašŽiška, Gavenda,
Gibey, Maroš Hečko, Heriban, HidvéghyováYung,
Hlavatá, Hlušíková, Juráňová, Kalamár, Kari
ka, Komorovská, Zuzana Mojžišová, Monošová,
Pronská, Púček, Rosová, Ružičková, Solčanská
– nekladiem si za cieľ na tomto mieste doplniť
celý zoznam chýbajúcich hesiel). A v heslároch
nenájdeme nijaké dielo z roku 2015.
Do tlačenej formy preniesli informácie dostupné
online nielenže nespracované a nerozšírené, ale
dokonca ich „pretransformovali“ chybne, pričom
zdroj ich uvádza správne (s. 32 Milan Schuster
namiesto Michal, s. 80 Mária Baloghová namiesto
Magda, s. 186 Zuzana Szentésiová namiesto Len
ka, s. 208 Patrik Oriešok namiesto Oriešek). Ak
sa niekto chystá vydať Wikipédiu tlačou, možno
sa z ich chýb poučí, ale to radšej nie!
Na záver ponúkajú prehľad literárnych súťaží
na Slovensku s vyjadrením niektorých ocenených
autorov, azda aby upozornili, že heslár naozaj
nerozšírili o grafomanov.
