Mihai Eminescu - Krídla z vosku

Mihai Eminescu: Krídla z vosku

Eminescov život (1850 – 1889) bol tým, čo si predstavujeme ako osud romantického génia – krátky, vášnivý, povznášajúci a tragický. Pôvodne sa volal Mihail Eminovici, ale meno mu porumunčili pri debute (mal vtedy 16 rokov) v novinách Rodina, ktoré vychádzali po rumunsky v Budapešti.

Eminescovo dielo prekladali aj slovenskí básnici a prekladatelia, ktorých jeho poézia oslovila buď vďaka príbuznosti alebo spätosti slovenského prostredia s rumunským. Na začiatku stál I. Krasko, ktorý ako študent Ján Botto navštevoval nemecké protestantské gymnázium v Sibiu (1893 – 1894) a potom maturoval na rumunskom gymnáziu v Brašove. Svoje preklady publikoval časopisecky v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia a knižne v útlej zbierke Tiene na obraze času (1956). Z Eminescovej lyriky však prekladali aj E. B. Lukáč a K. Strmeň (knižne Výber z poézie v r. 1943). Známy je aj český preklad V. Závadu Až září voda tmavá z r. 1964. Možno povedať, že Eminescov obraz v slovenskej kultúre vznikol v medzivojnovom období 20. storočia a nasledujúce vydania ho viac-menej opakovali. Krídla z vosku prinášajú trocha iné videnie a odlišný typ poézie ako predchádzajúce vydania. Venujú sa najmä jeho poslednému obdobiu, keď už pesimistické videnie nadobudlo takú intenzitu, že tragický životný pocit zasiahol tie najhlbšie vrstvy jeho básnickej osobnosti a ľudskej bytosti. Básne preložila Viera Prokešová v jazykovej spolupráci s Libušou Vajdovou, autorkou kalendária a doslovu je Libuša Vajdová. Zbierka Krídla z vosku práve vychádza vo vydavateľstve Milanium.

Odbíja polnoc

Odbíja polnoc, medený zvon zazunel,

sen, mýtnik žitia, nechce odo mňa svoj diel.

Známou cestou ma túži vodiť myseľ –

život a smrť som porovnávať išiel.

No váha mojich názorov je meravá –

jazýček presne medzi nimi zostáva.

V strmých vrcholkoch

Mesiac klesá v strmých vrcholkoch,

les tichučko kýva listami,

z vetiev jelše náhle omámi

sluch melancholický lesný roh.

Ďalej, ďalej, nech je napnutý

stále tónmi čoraz tichšími,

do duše bez lásky nech vstúpi mi,

naplní ju sladkou túžbou po smrti.

Prečo mlčíš, keď k tebe chcem

očarené srdce obracať?

Zaznieš, lesný roh, vieš sladko hrať,

pre mňa ešte, svitne taký deň?

Ďaleko od teba som

Ďaleko od teba som, oheň čelí tmám,

svoj život bez šťastia si pri ňom premietam,

akoby osemdesiat rokov som už žil,

že ty si zomrela a mňa svet zbavil síl.

Spomienky ako kvapky v duši lejú sa,

drobnosti, ktoré prešli, zo mňa vybúšia;

do okien vietor udiera tu prstami,

z dojemných príhod v mysli nitku spriada mi,

predo mnou vtedy akoby v hmle prechádzaš,

v slzách sú veľké oči, drobné a chladné rúčky máš,

okolo krku sa pridŕžaš ramenami,

chceš niečo povedať... a potom vzdych ma zraní...

Na prsia pritískam si poklad lásky, krásy,

spojme sa v bozkoch, ktoré pery vymenia si...

Hlas spomienky, ty ostaň navždy nemý,

len na okamih šťastie ostane mi,

nech zabudnem, že hneď si ušla z objatia...

Budem už starý, sám, ty zemou zajatá!

Jamb

Už dávno sťažka hľadám veršu mieru,

čo bude plná medu – plásty na jeseň,

nech uložiť ju pekne v dlhých radoch smiem,

nech plynú, v pauze zvonia, krásu berú.

A drsné vetvy plátno zástav derú,

a duša vstáva na nenávisť, na vášeň –

hneď zasa ústa zapĺňa hlas ako sen,

keď Amor placho núka svoju vieru.

Či som verš našiel u nás, tajuplný,

a či v ňom možno začuť šepot vlny,

či právom táto pocta patrí mu –

nie, riešenie mi teraz nenapadne.

No cudný, najkrajší verš, čo tu vládne,

je jamb – ten má aj silu hrdinu.

Koľkokrát, milá

Koľkokrát, milá, keď si zmyslím na nás,

ľadový oceán sa zjaví naraz:

z belavej klenby sa aj hviezda vytráca,

ďaleko iba žltá škvrna mesiaca;

a ponad vlny, čo sa rýchlo ženú,

plachtí vták na púť – dlhú, unavenú,

jeho druh mizne vpredu, on je zadný rad,

aj s celým kŕdľom, miznúc na západ.

Bolestný pohľad vyšle v svete inom –

necíti ľútosť, radosť... smrť je pri ňom,

on chvíľu sníva, že ho mladosť teší.

...............................................................

Obaja sme si čoraz vzdialenejší.

Stemnievam, mrznem, stále väčšmi sám,

kým ty sa strácaš v žiare večných rán.

Ku hviezde...

Ku hviezde, čo vyšla, žiari zlatom,

sa tak dlho šlo,

že jej svetlo roky malo na to,     

kým nás dostihlo.                       

Azda ju už sily opustili,

modrý svit ju skryl,

ale jej lúč iba v tejto chvíli

očiam zažiaril.

Obraz hviezdy, ktorú smrť si vzala,

nebom ďalej putuje.

Viditeľný žiar raz vytvárala,          

vidieť ju, no už nie je.                               

Ako keď v nás túžba v krutej

noci umiera

svetlo lásky dávno vyhasnutej

v tebe, vo mne hrá.

Naši mladí

V Paríži naši mladí do hláv vtĺkajú si,

ako sa viaže uzol na kravatách,

obšťastnia nás tým, prázdnu slamu mlátia,

teľacie bystré hlavy, čo v nich rozum čuší.

Hlupáci oči púlia, veľkolepý záťah,

keď si tak sediac v drožkách vykrúcajú fúzy

a každý v ústach dlhú cigaretu drží.

Celý deň sa len hore-dolu korzom klátia.

Hovoria nosom, škľabia sa a uškŕňajú,

opory bordelov a krčiem všetkých skupín,

na život nezarobia – v prechádzkach ho majú.

A tento tovar, fádny, lacný a aj hlúpy,

tí, čo už aj náš jazyk pekne zabúdajú,

na čelo národa chcú – jasné hviezdy – vstúpiť.