Dve veci má človek – lásku a smrť, napísal taliansky básnik Giacomo Leopardi. „Ondrej Kalamár, dobrý deň,“ predstavil sa ako zvyčajne. V slúchadle počul rozochvený ženský hlas, dokonca sa mu zdalo že pani sem-tam zafňukala. Ondrej Kalamár, podnikateľ s náhrobnými kameňmi, básnik a aforista, bol na komunikáciu so zarmútenými ľuďmi zvyknutý. Žijeme síce v dvadsiatom prvom storočí, ale liek na smrť ešte nevymysleli. Žena, s ktorou práve telefonoval, bola čerstvá mladá vdova. Potrebovala náhrobný kameň pre svojho milovaného nebožtíka. Ani nevedela v tom preveľkom smútku, čo na ten náhrobný kameň napísať. Ondrej Kalamár, človek, pre ktorého je hra so slovom hračka, jej hravo poradil. Mladá vdova sa volala Janka. Tak veľmi ľúbila svojho zosnulého manžela, že si predsavzala ostať mu verná, až kým sa sama nepominie. Ondrej Kalamár nemal ženu. Už nie. Spoločná cesta životom, ktorej sa hovorí aj manželstvo, sa končí buď smrťou, alebo rozvodom. Ondrej Kalamár si po rozvode povedal, že kašle na ženy. Tak. Keď sa Ondrej a Janka konečne stretli, zasmiali sa na tom, že obaja musia nosiť okuliare. Ani sa nenazdali a zrazu kráčali vedľa seba. Janka navarila Ondrejovi výborné halušky. Jankine halušky nezabudol Ondrej Kalamár spomenúť ani 4. apríla na prezentácii svojej ostatnej knihy – zbierky aforizmov O.K. mihy (TRIO Publishing, ilustroval Daniel Hevier) v bratislavskom Panta Rhei na Poštovej ulici. Svoje predsavzatie ostať nebožtíkovi verná, až kým sa sama nepominie, porušila Janka v istom OK mihu schúlená v Ondrejovom robustnom náručí. Navzájom si zložili okuliare. A stalo sa. Žena prekročí mŕtveho muža a ide za láskou, napísala v jednej básni Mila Haugová (básnická zbierka Čisté dni, vydaná v roku 1990 v už neexistujúcom vydavateľstve Smena…)
