Literatúra pre mladých dospelých – young adult – sa v poslednom období teší veľkej popularite. O tom, čo pre nich znamená a ako vnímajú jej miesto na našom knižnom trhu, hovorí v nasledujúcej ankete päť autoriek a jeden editor.


Miroslava Varáčková

Písanie pre mládež som zo začiatku vnímala ako relax, no čím viac kníh mám vydaných, tým intenzívnejšie si uvedomujem, akú veľkú zodpovednosť som si naložila na plecia, pretože predstavujú nástroj, ktorým môžem tínedžerov ovplyvňovať, opatrne ich nabádať, aby prehodnotili svoje prio rity, všímali si okolie, nestavali na piedestál dočasné hodnoty a  zamerali sa na rozvoj svojho vnútra. Puberta je obdobie, ktoré prináša zmätok, dezilúzie, neistotu, nové pocity a v ktorom sa vo veľkej miere človek formuje, tak chcem, aby decká vedeli, že nie sú na všetky problémy samy, že vždy je tu niekto, kto ich rád vypočuje a podá im pomocnú ruku. Ponúkam im príbehy, v  ktorých sa môžu nájsť a v ktorých neraz paralely so svojím životom aj nájdu, o  čom mi píšu vo svojich správach, naznačujem im smer, akým sa môžu vybrať, no samotné riešenie im prostredníctvom kníh nenatláčam, to by zrejme nikam neviedlo. Či už ide o  problémy v rodine, v škole, o sexuálne zneužívanie, šikanu, alkoholizmus... Tínedžeri by mali vedieť, že riešenia sú, hoci sa situácia neraz javí inak, a hlavne by mali mať pocit, že sa o  vyriešenie problémov pričinili sami, že ich nik do ničoho netlačil a potreba vymotať sa z danej situácie prišla z ich vnútra.

Takže moja práca nie je už len o tom, že ak mám chuť napísať príbeh, tak ho napíšem, vidím za tou možnosťou oveľa viac a pristupujem k nej s určitým zámerom.

A o čom vlastne moje knihy sú? O dospievaní, o prvých fackách od života, o láske, o sile priateľstva a spolupatričnosti, o nádeji aj v tých najzložitejších a zdanlivo neriešiteľných situáciách. A o presvedčení, že v každom z nás sa skrýva hrdina schopný zvládnuť i tie najťažšie prekážky, dôležité však je, aby sme ho v sebe objavili.

 

Nina Protušová

Rozmach young adult literatúry v  poslednej dobe môže znamenať iba jediné – mladí ľudia chcú čítať. Chcú sa zasnívať a  preniesť do čarovného sveta fantázie, červenať sa pri ľúbostných príbehoch či zasmiať sa na zábavných zápiskoch svojich fiktívnych rovesníkov. Práve fakt, že hlavní hrdinovia týchto románov by pokojne mohli byť ich kamaráti, umožňuje mladým čitateľom vcítiť sa do postáv. V niektorých príbehoch dokonca nájdu aj samých seba.

Ja sama patrím do cieľovej skupiny „mladých dospelých“. Už odmala som rada čítala, od rozprávok som prešla k prvým fantasy knihám, pripojila som sa ku generácii Harryho Pottera, nechala som sa vtiahnuť do upírskeho víru a  nazrela som do postapokalyptického sveta. V mysli som si svoje obľúbené príbehy dotvárala, menila, stala som sa hlavnou postavou. Tie, ktoré vzišli z hlavy niekoho iného, mi však nestačili, a  tak som si vytvorila vlastné svety. Keď som svoje myšlienky preniesla na papier, situácia nabrala na vážnosti. Písanie ma nadchlo. V Čiernej schránke som opisovala ľudí, ktorí majú takmer neobmedzenú moc, a presne tak sa cítim pri písaní fantasy – vytváram vlastný príbeh s vlastnými pravidlami.

Napriek tomu, že young adult je zväčša považovaná za menej náročnú literatúru, všimla som si, že sa v nej stále viac a viac objavujú knihy, ktoré nastoľujú otázky o  našej spoločnosti, zvyšujú informovanosť o  chorobách či iných ľudských ťažkostiach a  vyzývajú nás k  zamysleniu. Páči sa mi, keď autor do príbehu zakomponuje aj posolstvo pre mladých ľudí, ktorí si ešte formujú mienku o  svete alebo v ňom hľadajú svoje miesto. O niečo také sa chcem pokúsiť aj ja vo svojej budúcej tvorbe. Mnohí mladí ľudia môžu v  knihách nájsť riešenie svojich problémov. A možno si to ani neuvedomia a začnú sa na svet pozerať novými očami – taká je sila kníh.

 

Dominika Ponechalová

Moju prvú knihu som brala viac-menej ako šťastnú náhodu – samozrejme, že bez štipky talentu by sa takáto náhoda nemohla stať, ale po vydaní Punkovej princeznej som sa necítila ako spisovateľka... a necítim sa tak ani teraz . Myslím si, že život mladých dospelých sa točí najmä okolo vzťahov, a preto sú vzťahy aj ústrednou témou môjho príbehu.

Mám pocit, že svet je čoraz rýchlejší – každý chce všetko vyskúšať a všetko mať, ideálne hneď a  bez akejkoľvek námahy. Keď sa niečo pokazí, jednoducho sa to vyhodí a zoženie sa nové, namiesto toho, aby človek venoval svoj drahocenný čas oprave. Preto sú aj vzťahy čoraz povrchnejšie, rodičia nemajú čas na deti, deti hľadajú chvíľkové potešenie, aby mohli predstierať, že im vlastne nič nechýba, a každý je spokojný. Preto ma vždy teší, keď vidím niekoho mladého, kto nemá úplne rozhádzaný rebríček hodnôt a  nepovažuje morálku za nejaký prežitok...

Moja hlavná hrdinka urobila vo svojom živote niekoľko zlých rozhodnutí, no predsa sa jej podarilo vrátiť sa na správnu cestu – aj keď musela pri opravovaní pokazených vzťahov prehltnúť svoju pýchu. Preto, ak si čo len jeden človek po prečítaní Punkovej princeznej povie, že každá chyba sa dá napraviť, budem šťastná.

Najlepšie sa mi píše o veciach, ktoré poznám, a  preto moja inšpirácia vychádza hlavne zo života. Nemusia to byť priamo moje zážitky (hoci aj také sa tu nachádzajú), ale aj rôzne pozmenené skúsenosti kamarátov či situácie odpozorované na ulici. Predsa len, človek je tvor spoločenský a  vzťahy sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Niekedy inšpirácia príde úplne nečakane – najčastejšie v  noci, keď už napoly spím . Veľakrát sa však stane, že počúvam pesničku a  vďaka jej slovám či atmosfére sa mi v hlave objaví kúsok príbehu. Inšpirácia sa dá nájsť všade, akurát musí byť človek naladený na kreatívnu vlnu, aby ju bol schopný zachytiť.

 

Jana Šulková

Literatúru pre mládež a  mladých dospelých vnímam ako veľmi dôležitý prvok slovenského knižného trhu. Domáca tvorba young adult má na našom trhu oveľa nižšie zastúpenie ako ostatné žánre, čo zapríčinilo, že mladí siahajú najmä po prekladových tituloch. Všimla som si, že niektorí čitatelia majú voči slovenskej literatúre predsudky, čo ma skutočne mrzí, keďže máme naozaj talentovaných autorov. Ja sama tento žáner obľubujem zo všetkých najviac, hoci už nie som tínedžerka. To je aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla písať práve pre mladých. Neviem, či je to tým, že tento žáner obľubujem aj ako čitateľka, alebo sa mi tak dobre píše najmä vďaka môjmu veku, ktorý je veľmi blízky veku mojich čitateľov. Ešte nedávno som bola aj ja tínedžerka, tak že sa dokážem do postavy vžiť, viem, ako mladí uvažujú, čo sa im páči či nepáči. Tiež sa mi jednoduchšie vyjadruje jazykom mladých a často využívam aj slang. Inšpiráciu čerpám najmä zo života. Odkedy píšem, všetko okolo seba vnímam oveľa intenzívnejšie. Stačí mi úplná drobnosť a v mojej hlave sa hneď vynára myšlienka za myšlienkou, z  ktorej následne vzniká príbeh. Niekedy je to človek v autobuse či na ulici, príhody známych, ktoré začujem, alebo moje vlastné zážitky a  skúsenosti. Veľmi mi pomáha aj hudba. Pri piesňach si viem predstaviť mnohé scény oveľa reálnejšie. Dokážem tak príbeh precítiť, hoci je to len fikcia. Nepíšem síce autobiografické knihy, no do svojich príbehov vkladám veľkú časť seba, hoci to väčšinou robím úplne nevedome a uvedomím si to až pri korektúrach, keď text opakovane čítam. Som rada, že sa stále viac a viac ľudí vracia k čítaniu kníh. Myslím, že v  dnešnej internetovej dobe je to to najlepšie, čo sa im môže stať. Knižná kultúra sa tak opätovne rozvíja aj medzi mladými, čomu sa veľmi teším. O to viac, ak k  tomu prispejem aj svojou tvorbou.

 

Daniella Ferková

Mám 16 rokov. A píšem. Vraj som ešte primladá... Mala by som počkať, odložiť svoje diela na istý čas do zásuvky alebo sa len jednoducho venovať povinnostiam a škole. No ja píšem. Pretože to dáva môjmu životu zmysel.

Vytvárať fiktívne svety je totiž istou formou úniku zo špinavej, zahmlenej a každodennej rutiny, ktorú sledujem, keď kráčam po uliciach plných príbehov bolesti, smradu a lásky. Ide tu o viac ako len o ukladanie viet na nudný biely papier.

Slová kníh inšpirujú skutoční ľudia, ich pohľady, denníky a  slzy. Tvorba young adult literatúry dáva nádej, že scenáre našich životov môžeme vytvoriť aj sami. Veď písanie je predsa o dráme. Skutočnej. O tej, ktorú prežíva každý z nás, i keď jej príbeh sa takmer nikdy nekončí šťastne... A ja ani netvrdím, že konce majú byť o šťastí. Diela, ktoré píšem, tiež nie sú rozprávky na dobrú noc. Sú o ľuďoch, ktorí robia chyby, ale aj správne závery, a nič z toho už nejde vziať späť. Bohužiaľ. Alebo našťastie...

Je veľmi dôležité písať, najmä pre mladých. O  mladých. Tieto príbehy by, podľa môjho názoru, mali byť aj podané mladými. Práve preto píšem young adult literatúru. Chcem tvoriť scenáre životov, chcem podávať ďalej chvíle, ktoré sa už nikdy nebudú opakovať, chcem, aby iní prežili pocity, ktoré som okúsila ja. Každý z nás má túto jedinečnú možnosť – naveky zaznamenať omyly, túžbu alebo zúfalstvo. Pretože literatúra, tak ako život, je tu pre všetkých. A  mojou jedinou túžbou je vďaka mojim dielam ovplyvniť zmýšľanie mladých ľudí a  ukázať im príbehy iných. Pikantné, bolestné, nespútané, dráždivé. Dokonca aj zakázané. Mladí musia vedieť, že tí, ktorí píšu slová, konajú i činy. Som rovnaká ako moji čitatelia a nebojím sa o tom písať. Zavádzam, ubližujem, rehocem sa, kričím, milujem a nenávidím. Young adult literatúra je ako plátno. Jediné, na ktoré nemusíme len maľovať poslušnosťou, ale aj čmárať hnevom.

 

Erik Fazekaš

(pôsobí ako prekladateľ a editor young adult literatúry vo Vydavateľstve Slovart)

Knihy pre násťročných kedysi mizli v čiernej diere medzi literatúrou pre deti a dospelých. A  verili sme presvedčeniu, že tínedžeri aj tak nečítajú, a  keď už, tak siahajú po „kvalitných“ kúskoch z  oddelenia svetovej beletrie. Celosvetový rast popularity tínedžerských kníh našťastie pomohol ich rozmachu aj u nás. A tak mohli aj naši násťroční hltať tisícky strán o hrdinoch v ich veku, ktorí riešia tie isté problémy – lebo dospievanie je rovnaké, nech sa nachádzate v ktoromkoľvek kúte sveta.

Ostáva nám však ešte prekonať niekoľko predsudkov. Tínedžerská literatúra nie je žáner. Je to len vekové vyčlenenie – hlavní hrdinovia sú spravidla trinásť- až osemnásťroční. Ich čitatelia ale neuznávajú žiadne vekové obmedzenie! Tínedžerská literatúra nie je nekvalitná len preto, lebo je písaná pre tínedžerov. Je žánrovo bohatá a tematicky pestrá a v policiach s „knihami pre mládež“ sa nachádzajú mnohé nadčasové kúsky, ktoré sprevádzajú násťročných až do dospelosti. Veď knihy, ako Kto chytá v žite, Pán múch, Denník Anny Frankovej, Volanie divočiny, Anna zo Zeleného domu preniesli cez pomyselný prah dospelosti moju generáciu.

Nastal čas upriamiť sa aj na pôvodnú slovenskú tínedžerskú literatúru. Verím, že my ako vydavatelia objavíme viacero mladých talentov, že autori otvoria aj doteraz tabuizované témy a nebudú sa báť netradičných, no plnohodnotných a uveriteľných hrdinov. Lebo najostrejším kritikom je terajšia násťročná fejsbúková generácia – to sú hrdinovia našich kníh.