Moderný egyptský román a tvorba Džamála al-Gítáního

Je veľmi ťažké, ba hádam až nemožné v krátkosti charakterizovať mimoriadne rozmanité prúdy modernej arabskej literárnej tvorby a pestrú mozaiku jej autorov. Treba si uvedomiť, že ide o národné literatúry viac ako dvadsiatich arabských krajín, v ktorých je arabčina úradným jazykom. Toto rôznorodé bohaté literárne dianie sa začalo rozvíjať pod vplyvom európskej kultúry. Ako prelomové obdobie sa často spomína vojenské ťaženie Napoleona do Egypta v roku 1798, ktoré bolo medzníkom množstva prevratných kultúrno-spoločenských zmien.

Nasledujúce 19. storočie, známe v arabských krajinách ako obdobie tzv. nahdy (po slovensky obroda, oživenie arabskej kultúry), sa právom považuje za jedno z najvýznamnejších období vo vývoji arabskej literatúry. Na jej formovaní sa totiž začína aktívne podieľať európska kultúra, filozofia a literárna veda. V snahe zachytiť charakter moderného arabského literárneho diania je zaužívaná terminológia prebratá z európskych literatúr – teda aj v arabskom kontexte spomíname obdobie romantizmu, realizmu či avantgardy. Avšak netreba zabúdať, že tieto smery nemali v arabskom prostredí od nástupu spomínanej nahdy tak veľa priestoru na vývoj ako v Európe. A tak v arabskej literatúre pozorujeme súbežné formovanie viacerých literárnych smerov súčasne.

Veľkému literárnemu a kultúrnemu rozkvetu sa tešil okrem tradične dominantného Egypta Libanon. Libanonskú literárnu hegemóniu v arabskom svete prerušila občianska vojna v krajine v rokoch 1975 –1990. A tak sa za centrum modernej arabskej literatúry právom považuje najľudnatejšia arabská krajina Egypt. Vznik arabského románu nebol jednoduchý. Nielen preto, že podobný žáner v bohatej arabskej literárnej tradícii úplne chýbal, ale aj preto, že otvorene rozvíjal témy lásky a partnerských vzťahov. Autorom vôbec prvého arabského románu Zajnab (1914) bol Muhammad Husajn Hajkal (1888 – 1956). Dielo bolo priekopnícke z viacerých dôvodov. Román rozpráva o tragickej láske, je situovaný do prostredia egyptského vidieka, jeho hrdinovia pochádzajú z najnižších spoločenských vrstiev a v dialógoch postáv sa využíva hovorový jazyk. Z ďalších predstaviteľov staršej generácie prozaikov spomeňme bratov Muhammada a Mahmúda Tajmúrovcov, významného spisovateľa, učenca a učiteľa niekoľkých generácií egyptskej inteligencie – slepého Táhá Husajna (1889 – 1973), či známeho poviedkára Júsufa Idrísa (1927 – 1991).

Prelomovou udalosťou pri formovaní arabského románu bolo udelenie Nobelovej ceny Nadžíbovi Mahfúzovi (1988), ktorá vyzdvihovala najmä jeho rozsiahlu trilógiu (al-Tulátíja), rodinnú ságu situovanú do medzivojnovej Káhiry. Toto ocenenie vyjadrovalo zároveň uznanie celej egyptskej románovej tvorbe, ktorá napriek tomu, že vychádzala z európskeho realizmu, nadobudla množstvo výsostne arabských čŕt a pozoruhodnú žánrovú zrelosť. Jedným z posledných žijúcich osobných priateľov Nadžíba Mahfúza (1911 – 2006) je Džamál al-Gítání (1945), ktorý bezpochyby patrí k najvýznamnejším osobnostiam súčasného arabského literárneho diania.

Narodil sa v dedinke Džuhajna v hornoegyptskej provincii Sohág, no vyrastal v starej káhirskej štvrti al-Džamálíja, ktorá sa pre neho stala celoživotným inšpiračným zdrojom. Pôvodne sa vyučil a krátko pracoval ako dizajnér kobercov. Aj preto často pripodobňuje písanie románov ku tkaniu pestrofarebného orientálneho koberca. Neskôr nastúpil ako novinár do redakcie denníka Achbár al-jaum, pre ktorý pracoval ako vojnový korešpondent vo vojne v roku 1973, no okúsil aj drsnosť väzenského prostredia za kritický postoj k režimu prezidenta Džamála Abdannásira. Novinárskej práci sa venuje dodnes a od roku 1992 pôsobí ako šéfredaktor literárneho týždenníka Achbár al-adab, na ktorého stránkach vyšli i arabské preklady slovenskej literatúry: ukážky z diela Mila Urbana, Rudolfa Slobodu či Milana Rúfusa. Popri práci neustále píše a za svoju tvorbu dostal viacero významných domácich a zahraničných ocenení, z ktorých spomenieme cenu za zahraničnú literatúru preloženú do francúzštiny Prix Laure Bataillon (2005), taliansku cenu Premio Grinzane Cavour (2006) či cenu šejka Zijáda zo Spojených arabských emirátov (2009).

Každý autor má svoj román, dielo, ktoré čnie nad ostatnou autorovou tvorbou a zatieni ďalšie nesporné kvality jeho ostatných prác. Takýmto al-Gítáního dielom je bezpochyby román Zajní Barakát (Damask 1974 a ďalšie vydania), ktorý v preklade Mareka Briešku  vyšiel vlani vo vydavateľstve Kalligram. Kniha má originálnu svojskú atmosféru odrážajúcu posledné dni vlády mamlúckeho sultána al-Ghúrího a následné obsadenie krajiny osmanskými Turkami. Zajní Barakát je káhirský muhtasib, človek zodpovedný za čestné obchodovanie i za dodržiavanie morálnych hodnôt spoločnosti. Dej príbehu je prerozprávaný prostredníctvom viacerých postáv a každá z nich ponúka iný pohľad na osobnosť muhtasiba i na situáciu v krajine. Dielo sa dá chápať aj ako alegória na moderný Egypt počas pôsobenia prezidenta Džamála Abdannásira v 60. rokoch minulého storočia, keď sa o bezpečnosť štátu starala hustá sieť tajnej polície. Román je napísaná v pomerne zložitom jazyku, keďže autor po obsahovej a štylistickej stránke vychádzal zo stredovekej kroniky egyptského historika Muhammada ibn Ijása (1448 – 1522).

Al-Gítaního diela sú preložené do viac ako 20 jazykov, najznámejšie sú romány Udalosti v uličke Za‘farání (Vakái‘ Hárat az-Za‘farání) či trojzväzkový román Kniha zjavení (Kitáb at-tadžalliját) inšpirovaný islamskou mystickou literatúrou.