Vyhľadávanie
September máme za sebou. Mám rád tento mesiac, keď je slnka menej, ale ešte stále hreje; keď začínajú hmly, ale stále sú to len také priesvitné vankúše oproti novembrovým perinám. Navyše, je to prvý mesiac s „ber“ na konci a k tomuto som sa vlastne chcel dostať už na začiatku. U nás by pokojne zniesol pomenovanie hroznober alebo vínober, veď je to mesiac vinobraní. A slovenská vínna čiara Rača-Pezinok-Modra tento fakt akoby každý rok podčiarkovala. Tak som sa rozhodol, že si pocestujem, nie však až tak reprezentatívne, ako je to v Túrach do literatúry, ktoré máme na obálke. A už vôbec nie po celom Slovensku, nateraz mi stačí malokarpatský škvarok. Poďme na to voľnejšie, električkou a vlakom, aj knižne, a aj tak historicky. Len dúfam, že na konci púte po divokých burčiakoch zostane pre mňa čiara čiarou a neskončím niekde v jarku podčiarknutý…
„Ocitám sa v Rači a postupne, z roka na rok vnikám do tajov života ľudí vo vinárskom kraji,“ píše v úvode knižky Vinohradnícke povesti (Vyd. Matice slovenskej) jedna z autoriek Dobroslava Luknárová. Spolu so Zuzanou Kuglerovou zozbierali povesti, ale aj piesne, múdrosti i modlitby. Vydavateľstvo Matice slovenskej túto novinku prináša v rámci jedinečnej edície Povesťová mapa Slovenska. Na vinobraní v Rači sa konala aj prezentácia. Práve som asi zbehol na lokšu, a tak to zaznamenal Martin Chudík: „Riaditeľ vydavateľstva, Stanislav Muntág, poprial knihe čo najviac čitateľov. Keďže Dobroslava Luknárová žije v Rači už niekoľko desaťročí, časom od starých Račanov zozbierala povesti. Zuzana Kuglerová, autorka historických románov a povestí, dala knihe konečnú podobu. Krstnými rodičmi boli známy spisovateľ Gustáv Murín, starosta Rače Peter Pilinský a račiansky historik Ľudovít Havlovič. Krstilo sa listami viniča.“
Pezinské vinobranie nadobudlo takisto knižný rozmer. Literárne informačné centrum tam malo predajný stánok a v sobotu 22. septembra bola autogramiáda knihy Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch. Na návštevu zavítali spisovatelia Monika Kompaníková, Július Balco a Veronika Šikulová.
Cestou do Modry som si listoval v knižke Najznámejšie bájky (Fragment). Len tak na pobavenie, sú určené deťom a detsky sa k nim prihovárajú velikáni Ezop, La Fontaine, Krylov. Ale asi to nebola náhoda, všetky strany v nej rámcuje vínna réva… Na to ma upozornil Ľuboš Svetoň, keď si knižku prečítal. S Modrou mám dve asociácie: víno a Štúr. Niekedy mám aj zlé svedomie, že je to častejšie v tomto poradí, pritom som predsa kultúrny človek. Čert to ber… A toto s tým čertom asi tiež nebude náhoda. Ľudo Zúbek svojou Jarou Adely Ostrolúckej asi do viacerých z nás zasial lásku k literatúre a obdiv k Štúrovi.
No okrem vážnej mal aj svoju druhú tvár. Etela Farkašová si prečítala jeho šibalskú knihu Ako sa čertík Froliš dostal z pekla (Vyd. Spolku slovenských spisovateľov): „Spomínaný sedemročný obyvateľ pekla sa líšil od ostatných tým, že bol dobrý, nemal vôľu osvojiť si čertovské remeslo, najmä nie rôzne spôsoby mučenia. To spôsobovalo, že sám bol trestaný. Otec Morduch ako pravý zlý čert si na nevydarenom synovi vylieval zlosť a mlátil ho hlava-nehlava. Froliš sa však líšil ešte aj tým, že túžil opustiť svoj ohnivý domov a dostať sa na Svet medzi ľudí. O tom, ako sa mu to fígľami podarilo, sa dozvie malý čitateľ v pôvabne napísanom príbehu. Zúbek si zaslúži, aby ho spoznávala aj terajšia generácia najmenších čitateľov, a v prípade čertíka Froliša, sugestívne zobrazeného v ilustráciách Martina Kellenbergera, to bude spoznávanie nepochybne milé a pôsobivé.“ Docestované. Ešte sa chcem nadýchnuť nad Modrou a leziem smerom na Veľkú homoľu. Hneď na začiatku je Štúrova lavička: kus betónu, pod nohami šuchoce lístie a praskajú odhodené PET fľaše. Možno vo víne nemusí byť pravda, ale určite odhaľuje zopár nezbadaných vecí a súvislostí… Tak si teda poseďme, Ľudovítovia!
