Vyhľadávanie
Jano Cíger (1960), ktorý prevádzkuje Antikvariát Mädokýš v Martine, je nepochybne iný, ako moji predchádzajúci respondenti. Pri príprave rubriky Príbeh o kníhkupcoch a antikvároch, ktorú uverejňujeme v Knižnej revue už vyše roka, som sa po čase dostala do zradnej šablóny – príbehy sa začali na seba podobať. Jana Cígera však nemožno nikam zaradiť alebo do niečoho vtesnať. Jeho košaté rozprávanie, skalopevné hodnotové nastavenie, spontánnosť, ale aj krivdy, ktoré sa v ňom za celý život nahromadili – to ma prirodzene vykoľajilo zo zabehnutého uvažovania. Keďže sa často a rád rozpráva s deťmi, v duši si zachoval hravosť a chuť všeličo vymýšľať. Či už v rámci hrebendovských pútí alebo ako samozvaný profesor hraškológie. Každé jeho bláznovstvo je vnútorne zviazané hlbokou myšlienkou, ktorá sa vďaka jeho entuziazmu šíri s mimoriadnou ľahkosťou.
Pracoval v rôznych oblastiach života. Možno neuveríte, ale je to vyštudovaný vojak, neskôr pracoval v papierenskej firme ako robotník. Fušoval aj do kováčstva, potom na osemnásť rokov zakotvil v plynárenskom priemysle. No až vtedy, keď odtiaľ odišiel, začal intenzívnejšie vnímať život okolo seba: „Nepoznal som biedu, ktorá bola dookola, lebo ja som mal všetko, čo som potreboval. Začal som spoznávať svet, pretože tých osemnásť rokov v tom akváriu ma trochu poznačilo, myslel som si, že všetko je dobré a pekné a všetci ľudia sú úžasní.“ Tesne pred odchodom z lukratívneho miesta sa mu podarilo urobiť konkurz do Slovenského rozhlasu na pozíciu externého redaktora. Sklamal sa tiež v jednej reklamnej a modelingovej spoločnosti, kde robil manažéra. Jej majiteľka s ním zamietla nepekným spôsobom, a vtedy sa napevno rozhodol: „A odteraz, Jano, už nikdy na nikoho robiť nebudeš!“
Zmena myslenia
Presvedčenie pracovať sám na seba i na sebe nebolo zďaleka jednoduché. Spomína si na svoje začiatky, keď bol absolútne neznalý, nemal ani tušenia, ako sa predávajú knihy: „Navyše mi to bolo aj také odporné – sústreďovať knihy na jednom mieste a ešte ich aj predávať a pýtať za ne peniaze? Musel som to v sebe nejako nalomiť. Najviac ma jedovalo, keď niekto kúpil knihu, ktorú som mal rozčítanú. To ma išlo uchytiť.“ Dnes sa nad tým už len pousmeje. Nedostatok obchodného ducha mu spôsobil nemálo nepríjemností a problémov, keďže bolo treba racionálne myslieť: „Začal som teda hýbať tou hlavou a od niektorých vecí sa odosobňovať, no a postupne to bolo lepšie. Hoci je pravda, že som si vyťal riadne dlhy a dostával sa do dlhovej pasce. Ale prekonal som to, lebo som mal pocit, že robím dobrú vec.“ V súčasnosti je už ostrieľaným antikvárom, za sebou má jedenásť rokov: „Dobrým v tomto odbore sa človek môže stať po desiatich rokoch činnosti,“ hovorí z vlastnej skúsenosti. Cennejšie knihy veruže už nepredá ihneď, nech si počkajú na správny moment.
„Antikvariát je môj pevný bod, z ktorého môžem vystreľovať na rôzne strany, a potom sa sem vždy vrátim. Nie je to obchod, ale v prvom rade priestor, kde sa môžu stretávať ľudia,“ zdôrazňuje a následne ma upozorňuje na miesto, kde sedíme. Je to akási pomyselná izba a zároveň pódium, kde na noc hlavu sklonili okrem iných aj Peter Krištúfek či Dado Nagy. Pohľadom zablúdi na fotografie osobností z kultúry či spoločenského života, s ktorými sa stretol. Antikvariát sídli vo funkcionalistickej budove, ktorú má v správe Živena. Mimochodom, Jano Cíger je predsedom jej tunajšieho odboru, prvý muž na predsedníckej stoličke v 150-ročnej histórii spolku slovenských žien.
Vlastná tvorba
Začal písať v štyridsiatke. Pomohol mu vydavateľ a kamarát, riaditeľ Knižného centra v Žiline Michal Hvorecký, u ktorého mu vyšiel v roku 2006 prozaický debut Výbuch: „Autor na sebe musí pracovať, dostávať sa do povedomia. Najmä v poézii je autorov, ktorí vedia písať básne a zároveň ich aj odprezentovať, veľmi málo. Jedným z nich je Erik Ondreička.“ Jano Cíger je cieľavedomý človek, neustále a rád poznáva. Aj vo voľakedajšom Literárnom klube Mädokýš trval na tom, aby sa jeho členovia učili svoje texty predniesť. Nezabudnuteľné sú dni strávené na chalupe v Kláštore pod Znievom, kde sa stretávalo mladé literárne podhubie: „Filmovali sme sa, keď sme si čítali texty, čo často končilo hurónskym smiechom. Posúvalo nás to. Učili sme sa. Fungovala medzi nami úžasná synergia.“ Dnes už o tom vraj vznikajú legendy. V tvorbe poézie mu radil Matej Thomka: „Nevedel som sa zbaviť rýmovačiek, hoci som sa snažil si to nejakým spôsobom ustrážiť, nepodľahnúť forme.“ Skúsenosti má i so spravodajstvom v Slovenskom rozhlase. Hoci svoje ráčkovanie vnímal ako hendikep, prihlásil sa a zo 620 záujemcov sa dostal do finálovej dvadsiatky: „Potom som si už ani nepripustil, že by som neprešiel, bol som vo vybratej šestici.“ Oslovila ich jeho sebaistota, zmysel pre humor aj pohotovosť.
Hraškológia
Jano Cíger je človek analytický a so zmyslom pre detail, prirodzene teda začne hovoriť o vzťahu k čítaniu už v detstve: „Ako dieťa som čítaval veľké množstvo kníh u starkej na povale. Bavilo ma všetko, i keď, samozrejme, prevládali mayovky, londonovky, verneovky...“ Jedného dňa sa dostal k príbehu o Jankovi Hraškovi, ktorý napísal František Zima. „Bol úplne iný ako ten ľudový, omnoho robustnejší,“ dodáva. Zapáčil sa mu aj preto, lebo dnešným deťom ponúka alternatívu popri komercii, ktorá klasické príbehy často deformuje. Niektoré rozprávkové postavy sú pre neho nedotknuteľné a sám priznáva, že je v istých smeroch konzervatívnejší. Hoci sa snažím neposudzovať, vnímam túto povahovú črtu ako pozitívnu. Je to totiž muž pevných zásad, ctí si tradície a čo mi je sympatické, netára len tak do vetra.
Čitateľa vníma ako spolutvorcu diela, na čom postavil aj literárne súťaže o Jankovi Hraškovi, ktoré prebiehali v miestnej súkromnej škole BellAmos. S plnou vážnosťou sa vyhlásil za samozvaného profesora hraškológie: „Keď som do tej sály vošiel a zastal, taká guľa mi vbehla do krku, také emócie, že som si povedal, malo to zmysel. Mnohé decká cestovali v noci, z východu, prišli s rodičmi alebo učiteľmi,“ spomína na prvú promóciu magistrov hraškológie, prvé stretnutie s hraškulčatami, hráščatami, púpätkami... Opakoval niekoľko ročníkov, no približne od roku 2013 stagnuje, keďže to robil za vlastné financie. Napriek tomu od štátu nič nepožaduje, to by mu ku cti neslúžilo: „Aj keď do mňa priatelia hučali, veď berú iní. No o to horšie. Aj som sa pozrel na web MK SR, ale zistil som, že peniaze na ceny mi nedajú. Udeľujem ich až v 41 kategóriách.“ Prvým ročníkom otváral katedru hraškológie, s tým druhým múzeum Janka Hraška, ktoré je dodnes prístupné na partnerskej základnej škole BellAmos.
Hrebendovská púť
„Kto dnes vie, kto bol Matej Hrebenda? Zo sto ľudí možno jeden či dvaja. A pritom to bola významná osobnosť 19. storočia. Bol nevidomý a chodil medzi ľudí aj do Viedne, do Budapešti, na dolnú zem medzi maďarských Slovákov. Náučnú literatúru, kalendáre, ale aj príbehy a básne posúval roľníkom a sedliakom. No najdôležitejšie bolo, že tie knihy boli písané už v kultúrnej slovenčine, ktorá spojila Slovákov.“ Vraví, že vyhlásil vojnu hlúposti tohto národa. Akokoľvek to znie, jeho úmysel je dobrý. Chce vzdelávať, a preto sa rozhodol, že bude chodiť s myšlienkou medzi ľudí. Matej Hrebenda ho fascinoval už od štvrtej triedy na základnej škole. „Čítali sme si z knižky Ľuda Zúbeka V službách Mateja Hrebendu, ktorá mi úplne učarovala. To meno som potom dlho nosil v duši.“ Hrebendova podobizeň bola jedna z prvých vecí, ktorá si našla miesto v antikvariáte. Potom sa ním začal zaoberať intenzívnejšie, našiel si ďalšie informácie o Hrebendovi a medzičasom ich odložil. No keď si ich v roku 2016 opäť študoval, zasvietila mu v hlave akási pomyselná kontrolka: „Jeho mama sa narodila na Lipovci, on v Rimavskej Píle. Začalo mi vŕtať v hlave, kruci špagát, však on peši chodieval tieto trasy. Rozmýšľal som teda, že by bolo celkom zaujímavé spojiť obe miesta, dať tomu nejakú symboliku, hodiť na seba ľanový ľudový odev a zobrať vozík plný kníh.“ A tak 19. augusta 2016 vyrazil na prvú púť z Lipovca cez Martin do Blatnice, potom na Mošovce, Turčianske Teplice, Banskú Bystricu, Brezno, Rohoznú, Zbojskú, dole na Tisovec až do Rimavskej Píly. „Išiel som šesť dní. Nepretekám, nesiem myšlienku.“ Druhý ročník začal pri symbolickom hrobe Mateja Hrebendu v Hačave, prešiel cez Rimavskú Pílu až do Lipovca. Tretí ročník si rozdelil na etapy. Navštívil Oravskú knižnicu v Dolnom Kubíne, prvé slovenské gymnáziá (Kláštor pod Znievom, Martin), putovaním si uctil spisovateľa Petra Jaroša a zašiel i k hrobu Jána Kollára do Prahy: „Kollár bol veľkým priaznivcom Mateja Hrebendu, zháňal mu knihy, chodil za ním do Budapešti aj do Viedne.“ Celé to uzavrel návštevou pražského Slovenského domu, kde sa zúčastnil udeľovania cien Mateja Hrebendu. Budúce etapy by rád venoval Elene Maróthy-Šoltésovej a Terézii Vansovej, čo znamená, že pôjde z Krupiny do Zvolenskej Slatiny alebo naopak. A zrejme zabehne aj na Polichno a do Ábelovej kvôli Božene Slančíkovej Timrave.
Zastavte sa u Janka v antikvariáte. Jeho priateľskosť a dobroprajnosť vás zaručene odzbroja. Šťavnatou slovenčinou vám porozpráva všetko to, čo sa sem nezmestilo. Ako sa pri ňom ľudia pristavovali, keď putoval, ako mu pomáhali, keď lialo, ako ho prichýlili, keď sa už zvečerievalo...
