Myšlienky z majáku

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Zem hrá hudbu pre tých, ktorí počúvajú”

                           výrok pripisovaný Williamovi Shakespearovi

Zem hrá hudbu pre tých, ktorí počúvajú a reflektuje v nej  príbehy tých, ktorí jej naplno odkryjú svoju dušu. Stojí nápis nad mohutnými dubovými dverami starého majáka, ktorý sa nachádza severovýchodne od rybárskeho mestečka na Veternom ostrove. Teraz som sedela na balkóne jeho kamennej veže. Jasnočervená strecha ma dokázala ako tak ochrániť pred dažďom a studené kovové zábradlie ma istilo pred pádom do rozbúreného oceánu podo mnou. 
Prišla som sa sem schovať pred temnými myšlienkami, ktoré už pred niekoľkými dňami prevzali nado mnou kontrolu. Z tohto miesta je najkrajší výhľad na útesy a taktiež tu najzreteľnejšie počuť moje obľúbené kvarteto. Vietor, oceán, skaly a vtáky. 
Kedysi dávno ľuďom, ktorí dokázali naozaj počúvať, bolo udelené privilégium žiť na súostroviach nádeje. Rovnaký nápis, aký bol nad dverami majáku, sa nachádzal na každej čo i len nepatrne dôležitejšej budove. Všetci ostrovania prirodzene počuli melódiu Zeme a rozumeli jazyku  jedného z jej elementov. Ja ako väčšina obyvateľov veterného ostrova som poznala jazyk vetra. Nebol to nepretržitý šum ani hysterický vreskot. Len občas niečo zašepkal. Niekedy všetkým, ktorí počúvali, inokedy len mne. A potom bolo znova ticho. Hlas sa nedal nijako ovládať a väčšinou sme sa od neho nedozvedeli nič podstatné. Ak sa však človeku podarilo odkryť svoju dušu a bol dostatočne odvážny čeliť úprimnosti Zeme, jeden z jej elementov si ho vybral a stal sa jeho takzvaným sprievodcom. Odpovedal na všetky otázky. Poznal minulosť, súčasnosť aj budúcnosť, ale svojmu zverencovi predal len informácie. Ale iba tie, ktoré v tej chvíli potreboval, aby mu zbytočne neplietol hlavu.
Často si predstavujem, že ak niekedy nazbieram odvahu pustiť zem do môjho vnútra, mojím sprievodcom sa stane voda. Už staré náboženstvá verili v jej očistnú silu. Aj keď som nikdy nebola členkou žiadneho z nich, nikdy som o tom nepochybovala. Ako by som aj mohla.
  Pocit telesnej čistoty po horúcej sprche. Telo pokryté priezračnými pramienkami pripomínajúce mapu metra. Tak, ako sa v jednom vagóne vezú desiatky nedokončených príbehov, takisto sa v každej kvapke nachádza spomienka, tajomstvo, myšlienka či krivda dnešného dňa. Opúšťajú moje telo. Moju myseľ. Jedna za druhou miznú v hrdzavom odtoku a ja sa znova cítim o čosi ľahšia.
Slzy kotúľajúce sa po mojich liacach vždy, keď si myslím, že som v začarovanom kruhu, z ktorého nie je cesty von. Mám vôbec právo na plač? Moje srdce láme na tisíc kúskov a ja nemôžem dýchať, pretože každý pohyb spôsobuje fyzickú bolesť. Keď od vyčerpania ležím na zemi mojej detskej izby a bez existencie minulosti, budúcnosti a prítomnosti sa snažím spočítať všetky molekuly času. A síce zničená okolitým svetom i vlastnou hlavou, som to aspoň na chvíľu opäť ja, pretože slzy podmyli a zrútili všetky múry, ktoré som okolo seba postavila.  
Prenechám svoje telo oceánu? Rozmýšľam vždy, keď sa nechám len tak unášať jeho prúdmi a vlnobitím. Oceán by vedel robiť lepšie rozhodnutia. Možno si ani nezaslúžim mať kontrolu sama nad sebou. Bolo by prospešnejšie nechať vlny, nech si ma len tak medzi sebou pohadzujú, prípadne, nech ma jedna navždy pritlačí ku dnu, aby som sa pozrela či existuje aj väčšia hĺbka ako tá, v ktorej sa momentálne nachádzam. Ale mohol by človek urobiť niečo tak neodpustiteľné, že by mu zobrali jeho vlastné telo? Že by si viac nezaslúžil sám o ňom rozhodovať? Ale oceán nesúdi. Nerozlišuje medzi dobrom a zlom. Chráni aj zabíja bez rozdielu.
Najčistejší vzduch býva vždy po daždi. Zrazu sa stratia všetky výčitky, nadávky a nepremyslené vyhlásenia. Aj keď nikto nemôže začať úplne odznova, dostane čas a priestor na premýšľanie. Činy či slová sa nedajú zvrátiť, dajú sa ale upratať, vysvetliť alebo opraviť. A s čistým vzduchom to ide o čosi jednoduchšie. Na nové začiatky veria len blázni. Našťastie medzi začiatkom a koncom je dostatok priestoru robiť chyby a dokonca ich aj naprávať.
Moje telo sa skladá predovšetkým zo snov, nezodpovedaných otázok, túžby po dobrodružstve, strachu, sarkazmu a lásky k ľuďom, knihám a miestam. Deň čo deň bojujem s tým, že to môže každý vidieť a prenasleduje ma myšlienka, že sa to rozhodne niekto len tak, zo dňa na deň zničiť. Nie som pripravená ukázať svetu aj moje vnútro. Neviem, či niekedy budem. Ale to, že som tu, na ostrovoch, na vrchole majáku, znamená, že viem počúvať, a to mi zatiaľ stačí.

Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová: 

Napravme, čo sa dá napraviť
Svoje vlastné „myšlienky z majáku“, o ktorých píše autorka, má každý a každá z nás. Vyzdvihujem najmä jej úprimnosť a citlivosť, ktorú nám hneď od začiatku sprostredkúva priam až poetickým štýlom sčítanej rozprávačky. Podarilo sa jej zachytiť – ako o nich aj píše – všetky prírodné živly, elementy a prvky s nimi spojené. Text plynie pomaly, príbehovo, až sa zdá, akoby jeho autorka vyrastala na starých bájach a povestiach.
Pracuje so slovom priam až profesionálne, rôznorodé metafory a skryté významy tvoria takmer každý odsek jej myšlienok. Napríklad: „Tak, ako sa v jednom vagóne vezú desiatky nedokončených príbehov, takisto sa v každej kvapke nachádza spomienka, tajomstvo, myšlienka či krivda dnešného dňa.“ 
Autorka sa doznáva i k súženiam, ktoré sú úzko prepojené so všetkým, čo na ňu nejakým spôsobom vplýva. Píše, že nie je pripravená na to byť v tomto svete zraniteľná a chce si ponechať všetko, čo sa ukrýva v jej vnútri. Nezavrhuje však možnosť, že sa to raz zmení, čím dáva druhú šancu nielen sebe, ale aj nám. Napraviť sa, všetko vysvetliť, a nakoniec možno i zvrátiť.