Myslieť telom v pohybe a obraze

Dáša Čiripová: Debris company

Bratislava: Debris Company a Asociácia Corpus, 2020

Je zároveň príbehom silnej generácie, ktorá sa združovala okolo hudobníka, režiséra, performera a vizionára Jozefa Vlka, a po páde železnej opony výrazne prispela k rozmachu súčasného tanca a pohybového divadla na Slovensku. Je tak trochu príbehom mnohých, ktorí si pamätajú na katarzné okamihy v opustenom bazéne či očarenie z tela a svetla v katakombách bratislavského starého mesta.

Kniha zaznamenáva tri desaťročia existencie divadla v chronológii jednotlivých tvorivých etáp a zlomových momentov, mapuje najvýznamnejšie inscenácie a spolupráce, vývoj a tendencie v dramaturgii, krízy aj vrcholy. Stopy vedú od vzniku pohybového divadla Hubris Company, ktoré založil v roku 1990 Jozef Vlk spolu s Martinom Ondriskom. V roku 1995 sa transformovalo na Debris Company, svojou tvorbou nadviazalo na poetiku Hubrisu a postupne smerovalo čoraz väčšmi k tancu – zásluhou tanečnice, performerky a choreografky Stanislavy Vlčekovej, autorky choreografie kľúčových inscenácií. Kniha sumarizuje rozsiahlu tvorbu Debris Company a zároveň Jozefa Vlka ako performera, autora hudby, námetov, režiséra a dramaturga.

„Jozef Vlk spolu s Wilsonom veril, že najdôležitejšou zložkou divadla je svetlo. Alebo je to hudba? Pohyb?“ (s. 11) pýta sa v úvode knihy teaotrologička Anna Grusková. Jozefa Vlka vníma od 90. rokov ako kozmopolitného umelca, ktorý sa témami a spôsobom vyjadrenia vymedzoval z domáceho priestoru a hľadal spojenia s divadelným svetom, reprezentovaným Wilsonom, Samuelom Beckettom, Jamesom Joyceom, Alfredom Jarrym, Franzom Kafkom, Brechtom a ďalšími.

Autorka Dáša Čiripová zvolila formu koláže fragmentov z rôznych textov, recenzií, útržky z rozhovorov, štúdií, bulletinov atď. z pera viacerých autorov – teatrológov, dramaturgov, spolutvorcov, divadelníkov. Tie prepája s vlastným textom so zámerom získať čo najširší pohľad na tvorbu divadla v meniacom sa čase, využíva fragmentárnosť, typickú pre tvorbu Debrisu. Analýzy vyše dvadsiatich inscenácií tvoria základný obsah jednotlivých kapitol, v ktorých je Čiripová v úlohe teatrologičky a zároveň dramaturgičky, podpísanej pod niektorými ich projektmi. V jednotlivých kapitolách sa detailne venuje kompozičným postupom, práci s priestorom, svetlom, choreografiou, hudbou a textom. Dôležitou líniou knihy sú ľudia – osobnosti z hudobnej, tanečnej, výtvarnej scény, ktorí časť cesty prešli s divadlom a zanechali svoju stopu v podobe inscenácií, inšpirovaných najmä literatúrou a filozofiou.

Tvorivá sloboda

Kniha je rozčlenená do dvoch častí (Hubris company, Debris company) a desiatich kapitol. V úvodnej kapitole Svojvoľná tvorivá sloboda autorka píše o genéze vzniku divadla, ako aj o okolnostiach, ktoré mu predchádzali, na pozadí spoločenských a politických premien. O začiatku éry nezávislých divadelných zoskupení, akými boli Stoka, Gunagu a Hubris, nadväzujúcimi na avantgardné smery, predstaviteľov novej vlny v 90. rokoch s menami Peter Martinček, Marek Piaček, Ľubo Burgr, Ivan Csudai, Eduard Krekovič, Vladimír Bokes, Jozef Bán a ďalší. „Debris Company, hľadajúca, riskujúca a neustále prekračujúca vlastné hranice, sa vydala na cestu neľahkú, v mnohom priekopnícku, aby nakoniec zakotvila v súčasnom niveau stabile, kde je transpozícia jednou zo súčasných znakov akéhokoľvek umeleckého jazyka.“ (s. 16)

Kapitola Proti tradícii – performancia a fyzické divadlo: Rewind, edit, play – prináša pohľad na ikonické diela z obdobia Hubris Company, akými boli Ulysses (podľa J. Joyca), Ubu celzia krona (na motívy hry A. Jarryho), Murphy (podľa S. Becketta). Analyzuje inscenácie, ktoré boli v poslednom desaťročí 20. storočia doslova manifestom mladých divadelníkov. Vlka Piterku a Ondrisku si pamätáme ako skvelých performerov – v choreografii Marty Polákovej, ktorá spolu s tanečnicou Monikou Čertezni priniesla novú tanečnú reč, využívajúcu civilné gestá, prirodzený pohyb, improvizáciu. Definuje smerovanie divadla, ktoré významne  ovplyvnilo spojenie s prvým profesionálnym súborom súčasného tanca – skupinou a dato. „K štylizovanej hudbe, pohybu, mimickému výrazu a gestu pribudla v Hubris Company súčasná choreografia.“ (s. 23)

Kapitola Dramaturgia priestoru nás zavedie na netradičné miesta, kde hrávalo Hubris Company a ktoré definovali ich diela. Zväčša to boli nedivadelné priestory – ako prvý krok na ceste k site specific projektom, v ktorých bolo toto divadlo priekopníkom. Autorka cituje Viliama Klimáčka: „Toto divadlo nepatrí k zoskupeniam, ktoré môžu hrať a reprízovať kdekoľvek. Je to divadlo starých fabričiek, vodných veží, opustených teplární. V divadelnej sále iba prezimujú a s príhodnejšou temperatúrou sa vrátia do svojho bazénu, medzi vyhasnuté kotly nad tunel pod bratislavským hradom.“ (s. 41)

Zásadný posun

Druhá časť knihy o Debris Company sa začína kapitolou s názvom Experiment otvorenosti ako normatív, v ktorej charakterizuje ich nasledujúcu tvorbu. Tá sa odvíja od 1995, keď Debris company „vzniklo na troskách Hubrisu“ v staronovej zostave Jozef Vlk, Martin Piterka, Monika Horná-Čertezni, Martin Burlas. Na základe analýz inscenácií je zrejmé, že aj napriek existenčným problémom Debris uviedol pozoruhodné projekty – Code QUTNXZ84/8Y, Nobody Knows, Biology of an obstacle, Cosmidiot, ktoré Jozef Vlk charakterizoval ako diela medzi performanciou a inštaláciou. „Podobne ako inscenácie Hubrisu využívali princíp repetitívnosti, fragmentárnosti, dramaturgických svetelných strihov či montáže.“ (s. 52)

V kapitole Myslieť telom v pohybe a obraze zaznamenáva autorka obraz Debrisu po šesťročnej odmlke, spôsobenej existenčnou krízou divadla. Rok 2006 prináša zásadný posun v tvorbe súboru. „Kooptácia režiséra s novou inšpiráciou, tanečnicou Stanislavou Vlčekovou, sa stala nielen pre Debris Company „osudovou“. Stanislava Vlčeková sa na dlhé roky, až dodnes, stala umeleckou aj životnou partnerkou Jozefa Vlka. Vlk sa ako performer sťahuje na režisérsku stoličku, aby mohla vyniknúť choreografka Vlčeková, ktorá preberá pozíciu fyzického mediátora režisérovho intelektuálneho divadelného odkazu.“ (s. 58) V réžii Jozefa Vlka a v spolupráci s ďalšími tanečníkmi z nezávislej scény vznikajú inscenácie, posúvajúce hranice ľudského tela, prinášajúce nové témy a nové prístupy k pohybu, využívajúce nové technológie, sofistikovaný svetelný dizajn, progresívnu scénografiu – Soliloquy a Dolcissime Sirene, Hexen, Mono, Epic, Clear Znamenali posun nielen k tancu a telu, ale aj k úplnej profesionalizácii divadla. V kapitole Príbeh, ktorý má dva konce a zavedie ťa tam, kam on chce venuje autorka najväčší priestor inscenácii Epic, ktorá bezpochyby patrila k prelomovým. Vznikla ako pocta Bertoltovi Brechtovi, kladúc otázky „Aké je dnešné divadlo a aký má vlastne spoločenský význam? Môže ešte vôbec tlmočiť spoločenskú kritiku? Môže byť hlasom utláčanej väčšiny voči elitnej menšine?“ (s. 79) Tvorcovia Vlk a Lomnický sa v Epicu pokúsili o „epické divadlo v 21. storočí – čo povedia slová, dopovie svetlo a vysvetlí pohyb.“ (s. 80) Ten bol vysoko štylizovaný, expresívny v akejsi biomechanickej geometrickej pohybovej štruktúre, v interpretácii Stanislavy Vlčekovej, Nikolety Rafaelisovej a Dana Račeka na scéne Toma Cillera.

Návrat k najlepšiemu

Finálna kapitola The World on Stage prináša niekoľko pohľadov na vrcholné dielo Debrisu – trilógiu Únos Európy, WOW a Jób, prezentované ako zavŕšenie ich doterajšej tvorby, z pohľadu témy, pohybu, výtvarnej stránky a technológií príklad ich novátorstva a vizionárstva. Predstavuje Debris ako angažované divadlo s humanistickým posolstvom. „Svoj opus nazvali Trilogy – trilógiou, sériou troch obrazov o svete a súčasnej hodnotovej kríze človeka. Apokalyptické (ale aj iné) vízie z troch rôznych pohľadov akoby boli predzvesťou aktuálneho diania v spoločnosti  – ekologická krátkozrakosť, ničivé vírusy nielen na biologickej úrovni, vojnové konflikty, konflikty betónu s plastom, konzumizmu s humanizmom, harmónie s disharmóniou, potupou. Za touto kataklizmatickou dejinnou zápletkou však tvorcovia vidia predovšetkým človeka a jeho vzťah k planéte a k sebe samému.“ (s. 92) Posledná kapitola Keeping the distance, venovaná sólovému predstaveniu Stanislavy Vlčekovej Glitch, je podľa autorky návratom k inštalácii a k nedivadelným priestorom, podľa Jozefa Vlka „inváziou divadelného do galerijného – ako logický moment návratu.“ (s. 115) Pre mňa je to návrat výnimočnej tanečnice a performerky k tomu najlepšiemu, čo počas kariéry na slovenskej scéne vytvorila.

V epilógu Teorémy Čiripová zhrnula význam Debris Company pre slovenské divadlo, ktorý „nie je v tom, že boli prvými, ktorí na Slovensku etablovali prvky fyzického divadla, ani nie v tom, že ako prví použili filmové či digitálne technológie v divadle, a dokonca ani v tom, že sa ako prví pohrávali so súčasným tancom či brechtovským efektom odcudzenia s rešpektom a zároveň nadhľadom. Ich prínos pre slovenskú a európsku kultúru je v tom, že po tridsiatich rokoch sú ešte vždy aktívni. Stále opakované postupy umeleckej formy sú dôkazom jej transgresie.“ (s. 120)

Texty umocňujú fotografie, litografie, návrhy kostýmov a vizuály k inscenáciám, dokumentujúce jednotlivé obdobia. Autor dizajnu a grafickej úpravy knihy je Matúš Hnát, jeho koncept akoby odrážal poetiku, výtvarnosť a vyhranenú divadelnú estetiku Debrisu. V duchu ich charakteristickej divadelnej mystiky sa kniha začína niekoľkými čiernymi stranami, ktoré sa postupne zapĺňajú textom, až ich napokon pretnú biele strany. Riešenie textov a obrazovej časti využíva v duchu divadelnej dramaturgie gradáciu (od čiernobielych fotografii k farebným), kontrast (čierna – biela), dynamiku, pauzu, napätie. Výber fotografií je dôsledný, upriamuje pozornosť najmä na ikonické diela a zlomové body v jednotlivých etapách. Obálka s fotografiou z inscenácie WOW fotografky Orsi Varga je vďaka silnej atmosfére a výraznej grafike a typografii neprehliadnuteľná. Kniha je dvojjazyčná, s ambíciou osloviť aj čitateľov v zahraničí. Autorkou prekladu špecifického textu s množstvom teatrologických pojmov je Lucia Faltínová.

Publikáciu uzatvára súpis všetkých inscenácií z tvorby Hubris aj Debris Company a súpis mien – sú medzi nimi tanečníci, performeri, scénografi, hudobníci, dramaturgovia, výtvarníci, svetelní dizajnéri a ďalší. V úlohe protagonistov, tvorcov, spolutvorcov či podporovateľov sa zaslúžili o rozvoj divadla, ktoré sa stalo na našej divadelnej scéne fenoménom. Martina Vannayová, ktorá istý čas spolupracovala s divadlom ako dramaturgička, napísala: „ Je to divadlo, v ktorom sa dejú podivuhodné veci. Či skôr, v ktorom funguje podivuhodná energia.“ Kniha Debris Company je nielen len záznamom výnimočného divadla, ale aj skvelou ukážkou podôb písania o tanci a divadle.

Eva Gajdošová (1964)

Absolvovala tanečnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec (neskôr Salto).  Pôsobila na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca. V rokoch 2004 – 2010 viedla edičné oddelenie Centra marketingu v SND.  Od roku 2012 je dramaturgičkou Baletu SND a píše o tanci.

Debris Company, Jób [Job], M. Potokárová & M. Noga

FOTO: Katarína Križanovičová