Na ceste ku koncu

Leonard Cohen: Nádherní porazení

Preklad: Darina Zaicová

Bratislava: Slovart, 2021

Slovenskému čitateľovi je Kanaďan Leonard Cohen známy najmä ako hudobník a pesničkár, ale podmanivý hlas podfarbuje aj strhujúce rozprávanie jeho druhého románu Nádherní porazení.

Z knihy Nádherní porazení zavanie exaltovanosť, teatrálnosť a halucinogénny experiment z obdobia jeho vzniku v roku 1966. Niekde medzi Nahým obedom Williama Burroughsa a Thomasom Pynchonom, ktorých lingvistická, erotická a drogová sloboda formovala Zeitgeist Cohenovho písania, vznikol Cohenov text.

Nezadržateľná próza

Leonard Cohen písal román na gréckom ostrove Hydra a vraj si nikdy nezakrýval hlavu, postil sa a užíval amfetamíny. Výsledkom jeho výnimočnej kreativity je nástojčivá a miestami maniakálna, nezadržateľná próza, surreálna erotická fantázia, v ktorej splýva sexuálna a náboženská extáza.

Okrem toho Cohenov román vychádza z politických turbulencií v Kanade, keď revolúcia menila Quebec na sekulárnejšiu spoločnosť. Nádherní porazení reflektuje politické tenzie opismi separatistických protestov a pripomína frankofónnej Kanade jej krvavú históriu. Hlavný rozprávač, folklorista a historik bez mena, sa vyznáva historickej postave, svätej Kataríne Tekakwithe, oslovuje ju, snaží sa ju pochopiť. Jeho rozprávanie sa odohráva po smrti dôležitých postáv jeho života, a tak prekračuje hranice smrti, ale aj hranice jazyka.

Horúčkovité rozprávanie

Jadrom románu je intenzívny milostný trojuholník rozprávača, jeho manželky Edith a jeho priateľa F., ktorý sa k sexuálnemu vzťahu s Edith prizná až po jej bizarnej smrti. Román je rozdelený do troch častí. V prvej časti počúvame obsesívny hlas historika, ktorý sa zaoberá miznúcim kmeňom A –. Jednou z posledných žijúcich z kmeňa A – je práve Edith, manželka historika. Historikova časť čerpá z historických zdrojov o vplyve jezuitov v severnej Amerike a zvlášť o svätej Kataríne Tekakwithe.

Historik smúti za Edith, utešuje ho priateľ F., ktorý je členom parlamentu a separatistom. Jeho list, adresovaný historikovi päť rokov po jeho smrti, tvorí druhú časť románu. F. je charizmatický, často referuje k Nietzschemu a rovnako ako Nietzsche zomrie na syfilis. Historik a F. vyrastali v montrealskom jezuitskom sirotinci. Historik sa stotožňuje s obeťami, s porazenými, preto si vybral štúdium Edithinho kmeňa A –.  „Krátke dejiny tohto kmeňa poznačila jedna porážka za druhou. Už len samotný názov kmeňa A – v reči susedov označuje mŕtvolu. Nezachovalo sa nič, čo by hovorilo o víťazstve tých nešťastníkov v boji, aj piesne a legendy ich nepriateľov sú vlastne len akýmsi plynulým víťazným ujúkaním. A tak aj podľa môjho záujmu o tých neborákov si môžete domyslieť, čo som zač.“ (s. 12)

Na druhej strane F. odmieta byť porazeným, pestuje si pozíciu historikovho učiteľa, venuje sa bodybuildingu a pridá sa ku quebeckým separatistom.

Splývanie nezlučiteľného

Po smrti zanechá historikovi svoj dom na strome, kam sa historik utieka a v ktorom v tretej časti splynú postavy jedna do druhej. Tvár belocha F. očernie, tvár svätej Kataríny Tekakwitha obelie: „Kataríne Tekakwithe ako štvorročnej tvár poznačili kiahne, k zohaveniu prispela aj choroba a mrzačenie. Lenže tá tvár, dotlčená a tmavá ako noc, sa asi štvrťhodinu po jej smrti zrazu zmenila. Skrásnela a zbledla.“ (s. 204)

Vidíme historikove spálené prsty, ale aj chýbajúci palec F., ktorý stratil pri odpaľovaní sochy anglickej kráľovnej. Podobne splývajú do jednej aj mytologické, biblické a historické postavy Isis, panny Márie, svätej Kataríny Tekawithy a Edith.

Román reaguje na obdobie, keď katolícka cirkev v Quebecu získala pod kontrolu vzdelávanie a kultúru. F. v maniakálnom záchvate premaľúva grécku sošku Akropoly červeným lakom na nechty: „‚Tak musel vyzerať skoro ráno, keď sa naň pozerali.‘ ‚Starí Aténčania,‘ zašepkal som. ‚Nie,‘ opravil ma F. ‚starí Indiáni, červení muži.‘ ‚Aj oni mali čosi také? Indiáni stavali akropoly?‘ spýtal som sa ho, akoby som zabudol všetko, čo som sa naučil; vymizlo mi to z pamäti každým ťahom štetčeka a bol som pripravený uveriť všetkému.“ (s. 18) Takýmto parodickým spôsobom Cohen prepisuje všetko sväté, či už katolícke tradície, alebo politické hnutie.

Vzýva všetkých literárnych, popkultúrnych, historických svätých od Shakespeara, Marwella, Miltona cez Galilea, Keplera po Marilyn Monroe, Brigitte Bardotovú, Evu Peronovú: „Chcel som Brigitte Bardotovú povodiť po revolučnom Montreale. Stretneme sa na jeseň života v bufete jedného starého diktátora. Tvoju pravú totožnosť bude poznať len Vatikán. (...) Eva Peronová! Edith! Mary Volondová! Hedy Lamarrová! Pani Bovaryová! Lauren Bacallová ako Marlene Dietrichová! B.B., tu F., duch od zelených sedmokrások, z kamenistej jamy svojho orgazmu, z prapodivnej továrne na duchov v anglickom Montreale!“ (s. 199)

Historik sexualizuje históriu, mýty, náboženstvo, politiku, a tým spochybňuje ich výnimočnosť a jednoznačnosť. Strata jednoznačnej identity, národnej, rasovej, osobnej aj sexuálnej sa prelína románom podobne ako motívy postenia a bičovania. Postí sa svätá Katarína, sám autor pri písaní a postí sa aj Edith. A tak ako Cohena bičovali kritici po vydaní románu, tak sa v texte objavuje blasfemické bičovanie Kataríny: „V stredu nejedávala. V sobotu sa pripravovali na spoveď a navzájom sa šľahali brezovými prútmi. Katarína trvala na tom, že sa vyzlečie ako prvá. (...) Prečo chcela byť prvá? Lebo keď prišiel na ňu rad, šľahala prútom tak oduševnene, až sa jej otvárali rany, ktoré utŕžila od priateľky. (...) ‚Teraz som na rade ja.‘ ‚Dobre. No kým som v tejto polohe, rada by som si čosi overila. Trocha viac roztiahni nohy.‘ ‚Takto?‘ ‚Áno. Myslela som si to. Opäť si panna.‘ “ (s. 192 – 193)

Pôžitok z výborného prekladu románu kazí množstvo nesprávne rozdelených slov. Hoci Cohenov román k nám prichádza z obdobia začiatkov kanadského postmodernizmu, je zrkadlom našich súčasných túžob, strachu, predsudkov, nenávisti aj túžby.

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwoodovej a Angely Carterovej. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje pravidelné Literárne večery.

Leonard Cohen ( 21. september 1934 – 7. november 2016). Foto: Rama. Zdroj: wikipedia.org