Na margo jedného literárneho roku

Mgr. Karol Csiba, PhD. (1975) sa narodil a žije v Bratislave. Doktorandské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ukončil v roku 2006 prácou Literárny experiment v prózach Jána Johanidesa. V súčasnosti je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa predovšetkým slovenskej autobiografickej próze 20. storočia. Okrem toho pravidelne reflektuje aktuálnu slovenskú prozaickú tvorbu. V súčasnosti je hlavným redaktorom časopisu Slovenská literatúrarevue pre literárnu vedu. Zároveň je zodpovedným redaktorom časopisu Jazyk a literatúra. Napísal literárnohistorickú monografiu Privátne – verejné – autobiografické (2014), je tiež spoluautorom publikácií Hľadanie súčasnosti – slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014) a Autor a subjekt (2016).

Písanie o prózach, ktoré spája výlučne rok ich vydania, nie je výsledkom obyčajného spôsobu čítania. Pisateľ z takejto formy reflektovania celoročnej produkcie totiž ani nemá bežné čitateľské potešenie, teda v tom prípade, že ešte vie, čo to znamená. Od prvej knihy totiž začína počítať, sumarizovať, hierarchizovať, neskôr sa pripojí snaha o objektívnosť pri hodnotení, ktorá sa potom aspoň tisíckrát stratí. Zmeny sa dejú aj na strane samotných diel. Už to nie sú samostatne stojace umelecké kusy (kvôli senzitívnejším zberateľom a milovníkom antikvariátov budem používať radšej výraz artefakty). Tie sa v procese prípravy bilančnej správy začnú vzájomne implicitne ovplyvňovať, stanú sa súčasťou hierarchie, keďže kontext pragmatického hodnotenia nepustí. Iba žeby nakoniec predsa len pustil. V tom prípade nie sú ani tie reflexie také ostré a jednoznačné, s tým kvalitatívnym rebríčkom to tiež nemusíme preháňať a na odporúčania autorom môžeme rovno zabudnúť. Cieľom referujúceho tak zostáva frenetické absorbovanie aspoň tých najzásadnejších publikácií (knižných artefaktov), aby mohol následne v inom kontexte predstierať vzdelanie. Na úplnom konci mu zostane už iba nehatené čítanie, ktoré nemá ani najmenšiu chuť niečo a niekoho hodnotiť. Výsledkom je niekoľko usporiadanejších čitateľských poznámok, s ktorými sa, dúfam, budem vedieť s odstupom niekoľkých hodín stotožniť.

Prvých desať (anasofťáci)

Próza Etely Farkašovej Scenár (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je dôkazom toho, že aj naoko priamočiare a dovolím si povedať, že jednoduché rozprávanie môže mať ambíciu zachytiť komplikovanosť života v jeho autentickej podobe. Viem, nie je to nič mimoriadne, no v tomto prípade som nemal pocit, že by nám autorka pod pokrievkou chcenej triviálnosti podsúvala existenciálne či občas skôr existenčné zákruty ľudského bytia. Možno som sa nechal pomýliť, čo sa stáva pomerne často, no pod autorským plánom rekapitulovať prežité okamihy dvoch protagonistov, manželov Kataríny a Vojta, vidím pokus zachytiť proces starnutia vo všetkých jeho sociálnych, pracovných a najmä rodinných kontextoch. Tento moment nie je v próze výrazne prikrášlený, hoci retrospektívna rekapitulácia dáva ústrednej hrdinke veľké možnosti. Aby som bol presnejší, miestami až tuctovosť príbehu sa vo viacerých momentoch skutočne mení na štylizovanosť, ktorá do tohto typu rozprávania nie vždy pasuje. Napriek tejto výčitke tvorí gro prózy každodenné prežívanie jednotlivcov, uvedomujúcich si ich postupný ústup z profesionálnych, resp. privátnych pozícií. Iba občas nás rozprávanie vpúšťa do najintímnejších priestorov života postáv, oveľa častejšie nás s istou decentnosťou usádza v ich „predsieni“.

To, na čo sa autorka zameriava, sú psychologické zlomy, ktoré sa dotýkajú nielen spomienok, ale aj prežívania v prítomnosti. V prípade Kataríny je súčasťou jej života viacrozmerný a všetko ovplyvňujúci smútok. Práve cezeň sa počas trvania príbehu musí doslova predierať oktrojovaná radosť: „Radosť prechádzala aj na ňu, radosť prekrytá tieňmi, ale predsa aspoň nejaká, veď ona sa už takmer zabudla tešiť, asi aj svojou vinou, všetko pozitívne, čo vchádzalo do jej života, či už to boli dobré správy o dvoch starších synoch a ich rodinách alebo o mužových výsledkoch v práci, jej vydarené preklady, všetko nechala prekryť jedným obrovským tieňom, Vojto má pravdu, keď jej to vyčíta, stratila si zmysel pre mieru, pre proporcie, hovorieva jej a ona, aj keď sa tvári pobúrene, v duchu mu pritakáva, je to tak, Katarína, premeriavaš život nesprávnymi mierami“ (s. 179). Z citovanej pasáže sa dajú odčítať viaceré dobre známe životné konfrontácie. Pri troche dramatickosti by sme ich mohli nazvať ako individuálne a rodinné či kolektívne drámy. Do hry sa tak dostáva najmä odcudzenosť starnúcich rodičov a ich až nechutne (s odtieňom rodinného gýču) úspešných (alebo v jednom prípade extrémne nepodarených) detí. Obranou voči tomu zostáva v príbehu hudba. V doslovnom význame ju predstavujú domáce koncerty Kataríny a Vojta, ktoré sa preplietajú pomedzi zvyšok ich prežitého života. Autorka exponuje tento moment aj početnými úvahami o vysokom umení. Obe tieto preskupené línie rozprávania charakterizuje usporiadanosť zjednodušujúca vnímanie príbehu. Na viacerých miestach sa k nim pridávajú osviežujúce životné prekvapenia. Tie pomáhajú celej próze.

Rozprávač v próze Petra Macsovszkého Povrch vašej planéty (Drewo a srd – OZ Vlna) ponúka už na desiatej strane textu vlastnú charakteristiku: „Ja, Gabriel Ferde, som taký človek, že ľudia väčšinou nevedia, čo si o mne myslieť. Nevedia, kam ma zaradiť. Nevedia, čo si počať s mojimi slovami. Ako interpretovať niektoré moje reakcie. Niektoré moje reakcie prekvapujú aj mňa samého. Čo mám robiť. Niektorým sa javím ako bezstarostný, ľahkovážny človek. Iní ma považujú za naivného, ba hlúpeho. Za neboráka, ktorému to zapaľuje pomaly. Za babráka neschopného logickej konklúzie. Za nafúkanca, ktorý sa chce vyjadrovať učene, no namiesto toho mu z úst vychádza nepochopiteľná mätež slovných spojení. Niektorí si myslia, že mi chýba štýl, vytrvalosť, trpezlivosť. Majú pravdu. Aj sám to na sebe badám“ (s. 10). Nasledujúcich 260 strán je určených na to, aby sa čitatelia s týmto jeho pohľadom na samého seba stotožnili, alebo ho pripísali na vrub ďalšej z autorských hier. Aby som to celé upresnil, u tohto autora by nás tá druhá možnosť nijako neprekvapila, hoci aj v tomto prípade sa ľady pohli a my si musíme zvykať na jeho výrazné zmenený spôsob rozprávania. Jedným dychom treba podotknúť, že k zmene nedochádza náhle, čo dokazujú už dve predchádzajúce knihy Mykať kostlivcami (2010) a Tantalópolis (2015). Aj v tomto najaktuálnejšom prípade autor ustupuje od určitého literárneho experimentovania. Viditeľné je to už na úrovni vety, ktorá robí z prózy ľahko a jednoznačne čitateľný materiál. Pri množstve informácií, ktoré nám rozprávač ponúka, to väčšina čitateľov ocení, hoci vyvolávači postmoderného ducha 90. rokov to budú cítiť trochu inak.

O čom teda Macsovszky v najnovšej próze píše: Z pozície informovaného intelektuála nás oboznamuje so všetkým, čo už len okrajovo súvisí s jeho životom. Nevynecháva rodinu, priateľov, kolegov, najbližšie okolie. Všetky zážitky priamo počas rozprávania hodnotí (väčšinou len na bazálnej úrovni), čo napriek dôrazu na rozprávačskú jasnosť a priamočiarosť pôsobí občas trochu rozvláčne a nesúrodo. Navyše k témam z privátneho sveta pridáva aj reflexie aktuálnych spoločenských a politických problémov. Spojenie privátnych a univerzálnejších tém vytvára z prózy rovnorodý celok, v ktorom autor utlmuje hierarchiu významov, akoby malo všetko rovnakú hodnotu. Podobným spôsobom zachytáva aj vlastnú minulosť. Tá mu spolu s prítomnosťou poskytuje obrovské množstvo faktov pripomínajúcich fragmenty zo zápisníka. Zapisovanie všetkého, čo vidí a prežíva, je totiž hlavnou činnosťou rozprávača. Práve tento moment ho spája s jeho manželkou, ktorá sa v pozícii vedkyne-kartografky venuje profesionálne prieskumu zemského povrchu. Okrem toho ich spájajú aj spomienky na to, čo autor prezentoval už v predchádzajúcich knihách (život v Holandsku, Brazílii). Celkom na mieste sa ale môže zdať otázka, čo nové nám okrem čitateľsky prístupného rozprávania ponúka autor v tomto prípade.

Kniha Daniela Majlinga Ruzká klazika (OZ BRAK) patrí k publikáciám, ktoré by mohli aspoň jeden rok po ich vydaní čitateľsky rezonovať. Toto tvrdenie nie je myslené ako jednoznačná pochvala, rovnako nemá nič spoločné s otvorenou kritikou. O oboch týchto hodnotových póloch rozhodnú napokon samotní čitatelia. Domnievam sa však, že napriek akceptácii univerzálnejších spôsobov reflektovania textu, ktoré nechávajú rozhodovacie právo na našej strane, nachádzame v tomto prípade na strane tvorcu istú špekuláciu. Tá je zjavná už od nášho prvého stretu s obálkou. Už na nej autor demonštruje zámer poposúvať význam čohokoľvek, čoho sa pri tvorbe knihy dotkol. Všetko sa začína už pri deformáciách konsonantov v titule, pokračuje v mystifikácii jeho vlastnej pozície tvorcu, ktorého mení na prekladateľa a zostavovateľa. Pri akceptovaní literárnej subordinácie by sme v prípade čitateľského nesúhlasu nemali ani komu vynadať, resp. napísať niečo zúrivo odmietajúce. Obeťami autorského pohrávania sa s presnejšou identitou textu (ak niečo také vôbec existuje) sú ďalej tvorca predslovu a v samotnom závere fiktívni účastníci rozhovoru. To hlavné nás však čaká až pri začítaní sa do konkrétnych textov. Spája ich alúzia na tradície klasickej ruskej literatúry. Zámeru autora celkom rozumiem, v tomto nadväzovaní na inšpiratívny zdroj európskej kultúry nie je v slovenskej literatúre posledných dekád osamotený. Na náznak prípadnej estetickej apoteózy ale radšej ihneď zabudnite, o nadviazanie tohto typu vzťahu tvorcovi naozaj nejde. Nespochybňujem jeho erudíciu v prípadných debatách o vývojových fázach tvorby vybraných ruských spisovateľov, no v tomto prípade sledujeme ako čitatelia niečo iné. Celkom určite nájdeme do vlastného stredu podstaty literatúry zameranú iróniu, zachytávajúcu asi všetko, o čom sa v serióznejšej dikcii hovorilo tvorcovi o poznanie ťažšie.

Výsledkom sú pasáže, ktorým nechýba vtip, no viem si predstaviť, čo všetko by spôsobili v útlocitnej duši samozvaných strážcov morálky slovenských študentov. Na ukážku ponúkam citát z jednej z poviedok (Koľko dobra znesie človek v zdraví?): „‘Prepáčte, že som vám neodzdravil, ale viete, v prvej chvíli som vás považoval... neurazte sa, prosím... za čerta,’ nervózne sa rozosmial Marmuchin. ‘Prirodzene, že som čert,’ povedal nevzrušene muž v čiernom. ‘Ako to?’ hlesol Marmuchin. ‘Pred smrťou som predsa rozdal na dobročinnosť veľkú sumu!’ ‘Je mi ľúto, ale my sa nedáme oklamať takýmito lacnými trikmi na poslednú chvíľu,’ povedal čert. ‘Posledného, koho sme takto pustili hore, bol kajúci lotor na kríži, ale potom sa to rozkríklo a všetky kurvy sa začali spoliehať na pokánie v poslednej chvíli, tak to tam hore zrušili ako vrcholne nevýchovné riešenie. Mali ste vidieť Adolfa Hitlera. V bunkri krátko pred samovraždou vyspevoval gregoriánske chorály, len aby sa na poslednú chvíľu vlichol do neba. Dokonca aj Eve Braunovej bolo pri pohľade na neho trápne’“ (s. 74). Napriek tomuto provokatívnemu rámcu (zmysel provokácie si tu môže každý vysvetliť po svojom) sú autorove poviedky zaujímavým literárnym počinom. Domnievam sa, že si na svoje príde teoreticky neškolený čitateľ a rovnako aj značná časť všetkými akademickými masťami mazaný odborník. Už len toto záverečné konštatovanie by mohlo autora uspokojiť.

„Zuza sa tentoraz neovládla a pri podávaní zázvorového čaju naňho nepríjemne zasyčala. Viktor Sucháň si myslel, že je to z jej strany akýsi pokus o flirt, a tak na ňu zvodne žmurkol. Najradšej by sa vyplazila z kníhkupectva von. Nakoniec si aspoň nasadila mačacie uši. Takúto malú výstrednosť si tu snáď – medzi umelcami a bohémami – môžeme dovoliť. Zdalo sa jej však, že sa všetci pri pohľade na mačacie uši zatvárili znepokojene... Ale prečo? Veď o nič nešlo! [...] Zuza vyskočila, zhodila Micku Robovi z kolien a začala naozajstná, drsná, naturálna mačacia bitka. Zuza s Mickou sa bili ako dve ozajstné šelmy, prskali na seba, mňaučali, škriabali sa do krvi“ (s. 43 – 45). Úvodný citát z jednej z poviedok (Cat woman) zbierky Jany Micenkovej Sladký život (Marenčin PT) sa dá s jemným prižmúrením jedného oka vnímať ako synekdocha tém, ktoré ponúka predložená kniha. Ak sa na z kontextu vytrhnutý textový fragment pozrieme bližšie, pomerne pohodlne si dokážeme predstaviť to, čo nás čitateľov čaká v ďalších poviedkach. Metamorfóza ženy na zviera síce nie je doslovnou mierkou, no mierne hyperbolickým spôsobom prezrádza veľa o tom, ako sa autorka vyrovnáva s každodennosťou. Čítate správne, s každodennosťou. Tá je za istých okolností otvorenou množinou pôvodne málo zaujímavých zážitkov, ktoré si len s mimoriadnym úsilím hľadajú miesto v rámcoch literárneho diela. Vieme veľmi dobre, čo takáto ich ošúchanosť dokáže vykúzliť a akým spôsobom drží opraty akéhokoľvek sujetu.

Ak sa vrátim k už spomenutému „fenoménu“ každodennosti, musím jedným dychom dodať, že v prípade tejto knihy sledujeme viditeľné úsilie protagonistov o jej razantné prekonanie. Spôsoby na dosiahnutie tohto efektu si občas nevyberajú, čo nedokazuje môj uvádzací citát, ktorý by sa pri zvýšenej čitateľskej senzibilite mohol zdať trochu cez čiaru. Do mozaiky zapadajú aj ďalšie pokusy zažiť niečo iné, ako práve jednotlivci prežívajú. Spomeniem napríklad živočíšny sex nevesty s takmer náhodným hosťom, pozitívne reflektovanie aktuálne pertraktovaných konšpiračných teórií či len obyčajné snívanie. Okrem toho vstupuje autorkino písanie aj do definovania generačných pocitov. Z toho, čo som doteraz o knihe napísal, je zrejmé, že vybraný uhol pohľadu nie je extra radostný. To, samozrejme, neznamená, že nemôže byť vtipný, teda aspoň občas. Ako čitateľa ma celkom bavilo sledovať Micenkovej fantáziu pri nachádzaní viac či menej prekvapujúcich námetov. Na tomto mieste by som mohol ako protiargument uviesť tézu, že veľa z prítomného som už niekde skôr našiel. Autorkin pokus zachytiť smutno-vážny stav jednej generácie však vnímam ako zaujímavý a myslím si, že jej poviedky držia ako celok pokope. Oveľa menej mi ale vyhovujú časté dopovedania pointy, ktoré znižujú moju radosť z čítania. Na druhej strane oceňujem prozaičkino triezve zhodnotenie síl, vďaka ktorému sa nepokúsila o „serióznu“ výpoveď o stave generačného blúdenia. Aj preto som tomu celému veril akosi viac.

Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo aspoň približne identifikovať najpriliehavejší spôsob čítania prozaickej knihy Márie Modrovichovej Flešbek (Drewo a srd – OZ Vlna). Viem, podľa prebalu autorka „v desiatich textoch rozpráva príbehy jednej ženy alebo jeden príbeh viacerých žien konfrontovaných s malosťou aj nesmiernosťou tohto sveta“, no pokus riadiť sa touto inštruktážou bol pre mňa trochu problematický. Čítať to ako špecifickú zbierku próz, alebo to celé považovať za akúsi prerušovanú novelu či zárodok krátkeho románu? Zvláštneho pocitu som sa síce nezbavil ani v závere, no istý čitateľský algoritmus sa mi nakoniec podarilo nájsť. Ponúkam preto niekoľko postrehov:

Aspoň približné žánrové vymedzenie autorkinej knihy nie je asi v tomto prípade jej najpálčivejším problémom. Desiatim formálne samostatným textom dominuje niečo iné. Kľúčom ku všetkému je takmer frenetická analýza vnútra ženského subjektu odrážajúceho viacrozmerný obraz ženy. To, čo od úvodu vytŕča, je problém vyrovnávania sa s úlohou matky, za ktorou len o jedno tempo zaostáva úloha partnerky. Najmä rola matky rezonuje v rozprávaní ako kľúčová téma. Miestami nás autorka doslova zahlcuje pochybnosťami, vychádzajúcimi práve z tejto fatálnej pozície. Materstvo tu predstavuje zásadný bod zlomu, premenu a definitívnu determináciu životnej perspektívy. S príchodom dieťaťa je jednoducho všetko inak a čo je v prípade tejto knihy dôležité, akceptácia identity matky nie je extra radostnou činnosťou. Aktualizovaný obraz krkavčej matky alebo ozvenu macochy vystrihnutej z ľudových povestí tu, samozrejme, nenájdeme, no jednotlivé texty ponúkajú dostatok pochybností. Aj preto sa vo viacerých príbehoch rozdrobená ženská protagonistka pokúša tieto pocity eliminovať. Darí sa jej to iba čiastočne, čo je viditeľné napríklad pri reflexii v médiách pertraktovanej utečeneckej krízy, ktorú vníma predovšetkým z pozície matky: „Všetko sa točí okolo bábätiek a utečencov. Tlak toho druhého vníma Helena prostredníctvom dcéry. Utečenci sú pre ňu zatiaľ stále vzdialení – nemá kapacitu zaoberať sa ich problémami, zaoberať sa nimi. Sú tu, sú tu, hovorí sa dookola v správach, no aj tak ich vníma ako duchov“ (s. 11). Status ženy v domácnosti pôsobí ako všetko zasahujúca ťarcha, meniaca jej celú optiku. Práve tá je tak odlišná od tej, ktorá ju charakterizovala počas života v cudzine. Autorkina kniha je totiž v neposlednom rade aj o návrate domov. Aj preto naberajú zvláštny význam časté reminiscencie rodinnej minulosti a súčasné snahy o akési ukotvenie v staronovom prostredí. Rovnako ako všetko ostatné sú aj reflexie minulosti občas skôr intelektuálnou pózou, ktorá však zavše trochu paradoxne hraničí s banálnosťou. Samotné čítanie je aj preto trochu skúškou našej trpezlivosti, vystavenej intenzite a typu „ženského“ prežívania. Zdá sa, že fiktívny svet je tu rozbúrenejší a tvrdší ako ten vonkajší, hoci knihe neupieram náznaky o intímnejšiu a jemnejšiu výpoveď.

Zadná strana obálky zbierky próz Richarda Pupalu Čierny zošit (Marenčin PT) nám o ich charaktere prezradí skoro všetko. Malo by tu ísť o „strašidelné príbehy. V každom vzťahu a aj v tej zdanlivo najobyčajnejšej situácii sa občas objaví čosi, čo sa vymkne realite, zabehanému chodu vecí. Autor nepotrebuje spektakulárne kulisy ani efektné monštrá z cudzích galaxií, aby navodil atmosféru strachu či pocit ohrozenia. Čo sa stane, keď sa začnú zhmotňovať predstavy malého chlapca, ktorého fascinujú levy? Je nočný škriatok realitou, alebo len výplodom unavenej mysle mladej matky, ktorá nezvláda starostlivosť o svoje dieťa? A čo nájde televízny štáb, ktorý prišiel do starého domu nakrútiť reality šou o starom mužovi, ktorý hromadí odpad?...“. Ak si túto informáciu rozmeníme na drobné, dostaneme, zatiaľ iba hypoteticky, správu, že sa nám dostáva do rúk kniha vhodná aj „do tanca aj na počúvanie“. Na jednej strane banálna každodennosť, ponúkajúca za každým rohom hromadu naoko neviditeľných a zdanlivo neliterárnych životných okamihov. Na strane druhej vidíme snahu autora o prekonanie dennej všednosti prostriedkami, ktoré mu ponúkajú literárne žánre a línie. V tomto prípade je to rámec populárnej literatúry, hoci o horore sa ešte nedá celkom jednoznačne hovoriť, keďže sme v podstate ani nezačali s čítaním, čo je vlastne následok zvyku orientovať sa pri výbere kníh ich prebalom. Aby tých vstupných dát nebolo málo, čitatelia sa môžu tešiť na klasické príbehy, týka sa to najmä tých, ktorým nevonia a nikdy nevoňala všelijaká experimentálna jazyková hra, fungujúca bez znalosti o tom, kto je vlastne kto. V tomto prípade by malo byť jasné, kto tu koho straší. Už len aby sme naozaj pristúpili k čítaniu.

To od začiatku potvrdzuje moje očakávania, ktoré prvotne vychádzali z poznania autorovho štýlu písania. Charakterizuje ho logicky vystavaná syntax, rozumné narábanie s lexikou či prozaikovo zvládanie dialogických pasáží, ktoré nie sú kostrbaté a nechýba im závan autentickosti. Ak by som si pomohol oslím mostíkom, mohol by som konštatovať, že v tomto prípade sa v pozitívnom svetle odhaľuje autorova prax s písaním scenárov. Odlišne ale hodnotím avízo strašidelných príbehov. V tomto smere zbierka neukazuje nič razantne nové, čo by nemuselo prekážať, keby išlo o cielenú modifikáciu dobre známych príbehov. Ako čitateľa s takmer amputovanou schopnosťou tešiť sa z hororových situácií ma v tejto knižke vydesilo máločo. Strašidelné pointy tvorca, samozrejme, využíva a nie je ich málo, no v porovnaní s ostatnými časťami rozprávaní pôsobia možno trochu neprirodzene. Inokedy výrazná sugestívnosť akcií sa stráca až do takej miery, že si u tých cynickejších čitateľov vyslúžia úsmev. Domnievam sa, že oveľa desivejší je autor vo chvíľach, ktoré celkom neutrálne vystriháva z rovnako avizovanej každodennosti, čo naplno využíva v prvej poviedke, ponúkajúcej sugestívne obrazy života plného drobných či väčších konfliktov ženy nezvládajúcej rolu matky a manželky. Zbierka však neurazí čitateľa ani ako celok.

Po prečítaní pár stránok z prózy Vandy Rozenbergovej Muž z jamy a deti z lásky (Vydavateľstvo Slovart) sa vás môžu zmocniť minimálne dva intenzívne čitateľské pocity. Prvý bude súvisieť s jednoduchou otázkou, pýtajúcej sa na to, kto presne nám tu niečo rozpráva. Druhý sa dotkne témy, v ktorej nemusí byť jasné, prečo autorka svoje postavy absolútne nešetrí. Oba pocity, samozrejme, skomplikujú pohodlné čítanie, no na druhej strane si od zaujímavého literárneho diela nemôžeme nič iné ani želať. Hlavným hrdinom je Peter Bezemek, no váha rozprávania je rozložená medzi viacerých protagonistov. Prechody medzi ich oddelenými rozprávačskými pásmami nie sú na prvý pohľad celkom zreteľné, po chvíli si však na tento naratívny model zvykneme a v najlepšom prípade si túto drobnú komplikáciu začneme užívať. Aj týmto spôsobom sa dá v literárnom texte generovať pluralita rozličných pohľadov na identické udalosti. Za jednotlivými uhlami pohľadu na svet sa skrývajú takmer výlučne členovia Petrovej rodiny. Okrem neho tam patria sestra a mladší brat. Sám Peter má dvadsaťpäť rokov a pred sebou jedinú víziu, ktorou je snaha zmeniť život sebe a svojim súrodencom, čo je v texte často verbalizované: „Valéria tvrdí, že za každú cenu túžim byť spasiteľom, ale poradil som jej, nech sa vykašle na psychologizovanie a nech analyzuje vlastné kroky, ja presne viem, čo mám najradšej na svete [...] Ide iba o to, že som zodpovedný a moje túžby po anarchii zakaždým prevalcuje kompromis zmierenia sa s morálkou, s povinnosťou a bremenom“ (s. 149). Celý príbeh je vlastne jeho prípravou na životnú metamorfózu, čo sa zdá ako celkom pochopiteľné, keďže od úvodu má len minimálny dôvod na radosť.

Kľúčovým životným determinantom rozprávania sú rodinné tragédie. Až v závere zistíme, že ich bolo niekoľko, no od začiatku je tienistou udalosťou smrť matky. Špecifickým prípadom je otec Rudolf Bezemek, prezývaný Tankista. Zosobňuje fatálne rezignovanú postavu, ktorej sociálnu pozíciu zvýrazňuje jeho „život“ v jame v gauči. Samotná próza nie je strohým sumárom chronologicky radených udalostí. Autorka modifikuje realistický príbeh a zvýrazňuje jej prácu s exponovanými emóciami, čo v takomto prípade nikoho neprekvapí. Próza nie je sentimentálna, hoci téma túžby po posune z okraja spoločnosti k takémuto spracovaniu tak trochu nabáda. Domnievam sa však, že prozaička drží všetko vo svojich rukách, čomu pomáha aj originálny jazyk. Postupne rozpletá všetky epizodické zákruty a vysvetľuje rodinné tajomstvá. Robí to presvedčivým spôsobom, nenásilne a trpezlivo, možno preto príbehu o prekonávaní osudových fatálností nemáme problém uveriť.

Román Alexandry Salmely Antihrdina (Artforum) je – trochu zjednodušene povedané – skúškou samotného žánru, hoci ten si vo svojej histórii toho užil dosť a vždy to s odretými ušami dajako prežil. V tomto prípade autorka už od úvodu prezentuje šírku a rôznorodosť postupov, s ktorými sa bude čitateľ v próze vyrovnávať. Patria sem napríklad legendy: „Keď špinaví špekulanti zaútočili na čistú severnú zem, vyrvali jej z tela vnútornosti a dušu jej zašliapali do bahna, keď sa panenské rieky naplnili sčernetou krvou, keď sa beznádej zákerne votrela do mysle udatného ľudu a jeho odboj začal slabnúť, na hranici vody a vzduchu sa objavil hrdina [...] V celom vesmíre mu nebolo páru – bol to Smerodaj [...] očistil krajinu od parazitov a dal jej meno Utópia. Potom si sňal jagavú prilbu [...] Široký úsmev žiaril nad slnko jasnejšie. Aká to radosť: Smerodaj bola Ona, Veľká Smerodajka!“ (s. 6 – 7). Inokedy sa dostáva k slovu nocionálnejšie rozprávanie v prézente, ktoré by sme mohli vnímať ako indikátor možnej aktuálnosti celej témy: „Tzal nedokáže pochopiť utópijskú dušu. Nikdy tak ďaleko na severe nebol, aj keď o osamostatňovacom procese a početných politických lapsusoch krajiny napísal svojho času desiatky britkých editoriálov do Našej cnosti, najvýznamnejšieho objektívneho mienkotvorného denníka v KoroNove, prudko bijúcom srdci Južnej únie“ (s. 9). Oba citáty smerujú k tomu, aby nás informovali o existencii zvláštneho štátneho útvaru s ešte špecifickejším názvom Utópia. Ani pri našej veľkej fantázii asi nepredstavuje krajinu, ktorá by fungovala podľa štandardných pravidiel. To dokonca nie je ani autorkin zámer, keďže nás s jej alternatívnym spoločenským poriadkom zoznamuje.

Kľúčových protagonistov je v románe niekoľko. Začal by som zakladateľkou Utópie Smerodajkou, ktorá je všetkým iným, len nie osvietenou panovníčkou. Spôsob jej vládnutia pripomína najkrutejšie svetové diktatúry. Punc legendárnosti jej napokon pridáva aj spôsob úmrtia, keďže pred dvadsiatimi rokmi zahynula pri banskom nešťastí. Jedným z implicitných šíriteľov jej odkazu je mladý muž nazvaný Antihrdina. Práve on je dôležitou osobnosťou pripravovaného kongresu, ktorý sa pod názvom Ekorast uskutoční v susednej a pripomínam, že aj nenávidenej KoraNove. Úlohu sprevádzať ho v tejto „jame levovej“ majú v príbehu len tak mimochodom pracovníci časopisu Fakt (Tzal a Lia). Viac už ale o fabule prezrádzať nechcem, v tomto smere prajem každému dostatok síl pri čítaní. Namiesto toho sa ešte raz vrátim k využitým postupom. Okrem tých spomenutých na začiatku tu nájdeme celú škálu žánrovo rôznorodých krátkych textov, reklamných plagátov a podobne, ktoré upozorňujú na inovatívny zámer autorky. Materiálovo nákladný literárny projekt by ale nemal zostávať v pozícii hry vnútri textu, keďže nastolená téma ekologickej katastrofy smeruje do neliterárneho kontextu. Domnievam sa však, že tento zámer autorke úplne nevyšiel. Namiesto sugestívneho obrazu možných udalostí totiž ponúkla skôr ich značne zjednodušujúci model.

Próza Dušana Vicena Dotyk s absolútnom (ACAPU) sa snaží napĺňať význam samotného titulu. Inak povedané, autor sa v nej usiluje obtrieť o viaceré kľúčové témy súčasnosti, no spôsob, aký si na to vyberá, dokumentuje jeho záujem presunúť smer uvažovania do oveľa univerzálnejšej dimenzie. Môžeme preto počítať s úvahami o zmysle života a o hľadaní miesta v ňom, rovnako nás neobídu reflexie pocitov osamotenia. Zastrešujúcim aspektom toho celého je téma umenia, predovšetkým hudby, ktorá okrem myšlienkového základu textu determinuje aj príbeh. Viditeľné je to už od úvodnej prezentácie protagonistu, kontemplatívneho jednotlivca, sprostredkujúceho celé rozprávanie. Práve v ňom sa zrkadlí jeho nestabilita vychádzajúca z neschopnosti zaradiť sa. Pocit inakosti a psychické problémy sú základom jeho sporov s okolitým svetom. Jeho postoje charakterizuje odstup a racionálne vyhodnocovanie situácií. To, samozrejme, nevypovedá nič o tom, či ho môžeme vnímať ako racionálneho rozprávača.

Podobná ambivalentnosť je vlastná napríklad aj postmoderným formám rozprávania, ktoré nám rozprávanie vo Vicenovej knihe pripomína. Môžeme to sledovať hneď od úvodu: „[...] už nie som viac schopný hudbu (ako sa hovorí) skladať, nie mechanicky, ako nejakú logickú skladačku, ani nie (pomyselne) niekomu k nohám (sic). Sčasti to bolo zapríčinené tým, ako sa k hudbe pristupovalo všeobecne, ale hlavným motívom bolo, že sa môj vzťah k hudbe zmenil na zápas s tou, ktorú som od istého času začal nedobrovoľne stretávať v hlave. Tam mi vytvárala pomerne jasné, ale aj málo zreteľné zhluky podivných tónov, tie boli navyše sprevádzané vidinami, na ktoré som si postupne zvykol (ešte predtým, ako sa premenili na vidiny samého seba, teda predtým, ako som po prvýkrát zauvažoval nad tým, či to nie sú stavy, ktoré by bolo dobré liečiť)“ (s. 9). Už aj v takto vytrhnutých a do seba zameraných reflexívnych fragmentoch je možné odkryť základy hrdinovho uvažovania, čo je asi potrebné oceniť, keď v knihe ako celku sa viaceré kľúčové momenty strácajú. Podliehajú prehnanej zložitosti textu, ktorý by si to svojou formou (ospravedlňujem sa za tento starosvetský pojem) mohol pokojne rozdať s primárne neliterárnymi filozofickými spismi. Citáty Nietzscheho Zarathustru či Franza Kafku to len potvrdzujú. Rovnako komplikované je to aj pri snahe identifikovať a odlíšiť pásmo rozprávača od pásma postáv, čo ide na vrub autorovej intelektuálne preťaženej koncepcii rozprávania. Ako čitatelia by sme občas potrebovali aspoň chvíľu na výdych, alebo aspoň náznak myšlienkového odľahčenia. V tomto prípade sa všetko ukazuje ako veľmi vážne. Poukazuje na to aj kompozičné členenie pozostávajúce z troch radikálne neproporčných kníh pomenovaných rovnako prísne: Evanjelium podľa rozprávača, Evanjelium podľa Emana (Lukáča) a Evanjelium podľa Emila (Mareka). Verím však, že niekto za tým celým nájde o niečo viacej vtipu, mne sa to pri prvom čítaní totiž nepodarilo.

Prekonávanie línie realistického príbehu charakterizuje najnovšiu prózu Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (Vydavateľstvo Slovart). Skúsenejší čitatelia by mohli doplniť, že v prípade tohto slovenského spisovateľa to nie je nič prekvapujúce, keďže žonglovanie s príbehom, resp. s jazykom už patrí takpovediac k jeho „dobrým zvykom“. Avízo o tom nájdeme už na vnútornej strane obálky, čo tých všímavejších opätovne upozorňuje na môj (zlo)zvyk čítať všetky sprievodné informácie ešte predtým, ako sa pustím do samotného textu. Aby som nezabudol, úvodná informácia na obálke je nasledovná: „Vo svojej novej próze nás Pavel Vilikovský zasväcuje do ľúbostného príbehu mladého pracovníka reklamnej agentúry Ivana, až kým odrazu s prekvapením nezistíme, že je to vlastne postava z románu bezmenného slovenského spisovateľa. Ivan sa svojmu tvorcovi vymkne z rúk a proti vôli začne viesť nezávislý život. Vilikovský ukazuje spisovateľa ako bežného občana, ktorý sa pohybuje vo svete všedných starostí, no zároveň ako autor žije vo vymyslenom svete a čoraz ťažšie sa mu darí tieto dva svety rozlíšiť“. Čo z tohto celého vyplýva pre nás? Napríklad to, že sa môžeme aspoň tešiť na niečo citovejšie, teda aspoň tým emotívnejším by mohlo trošku šklbnúť srdiečkom. Ostatní by z prvej citovanej vety mohli zavetriť o kus autentickejšiu tému, ktorá by sa priečila dačomu viac intelektuálnemu. Obe skupiny však schladzuje druhá časť citátu. Tá čitateľa v intenciách rozpoznateľného autorského rukopisu nešetrí, hoci pozíciu literárneho flagelanta si viacerí isto pochvaľujú.

Informácie z obálky sú naozaj pravdivé. Zo začiatku sú skutočne spokojní aj obhajcovia príbehov. V tomto prípade je úvod obtočený okolo osudov pomerne úspešného Ivana, ktorý sa vlastne nemá na čo sťažovať. To by ale nemohol byť súčasťou modernej prózy, kde sa nejaký dôvod na ponosy určite nájde. Ak to pre istotu zosumarizujeme, hrdina má trendy prácu, hoci myslieť si o nej môžeme čokoľvek. Ďalej má manželku, ale o nej nám toho próza veľa nepovie, submisívneho syna, z ktorého chce prostredníctvom športového karate vychovať asertívneho občana. Aby to bolo kompletné, disponuje aj mileneckým vzťahom. Ten je ale taký nijaký, ako vlastne všetko v jeho vzorovom živote, pri ktorom si ani nestihneme potvrdiť podozrenie, že má Ivan nemanželského syna. Dôvodom je samotná forma rozprávania. Niekde vnútri sa totiž začne štiepiť a vytvárať ďalšie príbehy, ktoré na ten pôvodný príbeh zvysoka kašlú. Všetko sa to deje za asistencie prozaikovej krutosti a zároveň štylistickej presnosti, ktorá je občas na nerozoznanie od jeho inak málo prehľadnej rozprávačskej rozšafnosti. Záujem o pokračovanie prvotného príbehu strieda autorské odhaľovanie tvorivého procesu, pričom spisovateľ a jeho hrdina sa stávajú súčasťou paralelných identít. Súvisí s tým rastúca pochybnosť, čo je tu vlastne skutočné. Vilikovského spôsob odpovedania isto viacerým z nás nezaimponuje. Zvyšok by to ale zaujímať mohlo.

Ďalších desať (sekundanti)

Kniha Trol (Marenčin PT) je ďalším vstupom Michala Hvoreckého do diskusie o aktuálnych témach a nebezpečenstvách súčasného sveta. Aj takto by sa dalo začať uvažovať o jeho zatiaľ poslednej próze. Obrazu komplikovaných výziev dneška však nekonkuruje samotný príbeh, ten je, naopak, jednoduchý. Celé dianie sa krúti okolo mladého muža a mladej ženy. Tých nespája vôbec nič, teda až na ich kolektívne odhodlanie bojovať proti falošným internetovým správam. Smelosť ich rozhodnutia vstúpiť v imaginárnom prestrojení priamo ku zdroju šírenia týchto klamstiev je v tomto prípade ale skôr drobnou nevyhnutnosťou. Ich domicil je totiž čierna diera alias Diera. Hvoreckého prózu by sme ale nemuseli čítať iba ako alegoricky rozvinutú úvahu o dobre známych slovenských reáliách posledných desaťročí. Niekde v pozadí príbehu totiž nachádzam od základov prekopané a na nepoznanie zmenené autobiografické otlačky, ktoré sú až príliš často prítomné v univerzálnej DNA slovenských literátov. Predovšetkým mužského protagonistu charakterizuje viditeľné sebapozorovanie sprevádzajúce ešte intenzívnejšie reflektovanie spoločenských zmien. K tomu všetkému sa pridáva narastajúce napätie, ktoré potvrdzuje naliehavosť a aktuálnosť celého rozprávania.

Odlišné je to však s jeho snahou presvedčiť nás, že sme ako súčasní čitatelia „pri tom“. Akoby spoza skla sledujeme konanie ústredných postáv, ktorým nechýba snaha rozhodovať o svojom osude, alebo aspoň ochota vzdorovať rozličným spoločenským negatívam. Škoda, že autor napriek dostatočnému priestoru nevyťažil z tejto roviny ešte o niečo viac. Síce logicky, no trochu naivne a značne odpozerane, je v príbehu zachytená premena oboch protagonistov. Všetko, s čím v próze narába, je až príliš jasné a presne definované, preto je aj kontext súčasnosti síce kvantitatívne košatý, no málo prekvapuje. Produktívna téma je tak pripravená o celé spektrum farieb. Celé rozprávanie je značne vykonštruované a umelé. Autor sa neriadi spontánnosťou, všetko má presne kompozične naprojektované. Systém jeho pojmov si však dokážeme osvojiť. Domnievam sa, že autorovi oveľa viac ako na príbehu záleží na tom, aby mal svoje kategorické úvahy pekne usporiadané. V rozprávaní je doslovný a preháňa to aj s názornosťou, akoby ani nevedel, že nevypovedané rozprávačské škáry ponúkajú čitateľom oveľa viac prekvapujúcich významov. Tie by sa jeho próze občas možno zišli. Aj preto sa môžem na záver pýtať, či je Hvorecký viac zaujatý svojou výrečnosťou ako svetom, v ktorom platia odlišné zákonitosti. Ukazuje sa totiž, že jeden zo zdrojov nepriedušnosti tohto textu je zakotvený v autorom do pevnej konštrukcie uzavretých súdoch o svete, čo je viditeľné aj na miestach, kde sa hlási o slovo sugestívnosť. S jej asistenciou by bol obraz nemilosrdnej internetovej propagandy ešte desivejší. Zdá sa teda, že významu Hvoreckého prózy by sme ako tak dôverovať mohli, spôsobu jeho rozprávania však už menej.

Próza Miesta, čo nie sú na mape (Vydavateľstvo Slovart) je návratom Pavla Rankova k spôsobu rozprávania, ktoré vo svojich základoch zastiera obligátne pravidlá fungovania sveta. Aby to nikoho nemýlilo, z overených priestorov takmer nevytiahneme päty, hoci absencia miesta na mape avizovaná v titule by mohla odkazovať na niečo iné. Podobné je to aj s riešením situácií, ani v nich sa horizont bežnej organizácie života výrazne neprekračuje. Odlišná je však príčinnosť, ktorá od úvodu koketuje s tajomstvom alebo (ak chceme) s dramatickou záhadou. Naštrbená je v tejto súvislosti najmä identita postáv a s ňou súvisiaca dôveryhodnosť príbehov. Obe kategórie či presnejšie pojmy stíha explicitne spochybňovať z pozície autority samotný autor, čo na viacerých miestach otvorene deklaruje. S takouto neistotou skonštruoval aj základný kompozičný rámec. Okolo dvoch ústredných postáv, Natálie a Mareka, študujúcich v Olomouci a neskôr prázdninujúcich na Slovensku, otvára celú sieť vzťahov a príbehov. Priznávam, nie je to nič mimoriadne, no v danom prípade nie je nič také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Možno aj preto sa Rankovova próza javí ako konštrukt. Ale čo už, nech takou je, keďže samotný autor chce, aby takou bola. Snaží sa o to celkom rafinovane. Naoko ničím neprekračuje bežnú skúsenosť, so všetkým by sa dalo v krajnom prípade a so škrípajúcimi zubami stotožniť alebo situácie aspoň latentne psychologicky precítiť. Dalo by sa to, keby nás k tomu samotná próza motivovala, čo sa však nedeje. Napriek dôkladnej projekcii rozprávania totiž pôsobí až príliš naplánovane a vonkajškovo. Samotná konštrukcia je vložená do deja, čo je viditeľné od začiatku až po koniec. Napriek častým prestrihom epizód je rozprávanie skôr statické. Namiesto spontánnosti v texte dominuje pragmatická kombinácia so všetkým, čo by utužilo autorskú hru so spochybňovaním akejkoľvek identity. Viditeľné je to najmä v projektovaní scén a komunikácii hrdinov. V tomto smere je mužský protagonista explicitne zatiahnutý do kompetencií jeho tvorcu. Napĺňanie tohto cieľa si v knihe berie svoju daň v miestami preexponovanej analytickosti a občas prehnanej rozprávačskej aktivite, hoci premeny rozprávačských perspektív autor remeselne zvláda. Skôr než sa začne niečo naozajstné diať, začína celý kolotoč akoby odznovu, aby sa náhodou nejasnosti a záhadnosť nezmenili na istotu. Autor je aj v tomto smere dôsledný, porovnateľne veľkú pozornosť, akú venuje všetkým neistotám a smrteľne vážnym hrám s ich presahom, upriamuje na vlastný rozprávačský výkon. Ten je napriek mojej poznámke o vonkajškovosti textu situovaný do vnútra všetkých kategórií a štruktúr, ku ktorým sa v priebehu čítania dostaneme. Akoby mal všetko a všetkých pevne a prehnane úzkostlivo vo svojich rukách. Dá sa však potom dôverovať spochybneniam a neistotám, ktoré majú svoj základ v niečom takto nespochybniteľnom? Nájdeme tu ešte miesto pre čitateľa a jeho predstavy? To je v prípade tohto románu „neisté“.

S istou mierou odľahčenia sa dá konštatovať, že minulý rok patril na knižnom druhu aj reedíciám próz Dušana Mitanu. Aby som bol konkrétnejší, publikované boli tieto diela: Hľadanie strateného autora, Koniec hry, Krst ohňom, Návrat Krista, Zjavenie a Môj rodný cintorín (všetky KK Bagala). Trochu podrobnejšie sa pristavím pri tej poslednej knihe. Od jej úvodu sledujeme životné epizódy hrobárskej rodiny. Charakter ich dedeného „remesla“ dodáva celému dianiu zvláštnu „duchovnosť“. Pozorovateľom a rozprávačom toho celého je Duško-Basa. Okrem neho nás autor nemilosrdne konfrontuje s naturálnosťou (v tých najexponovanejších chvíľach až primitívnosťou) jeho deda, otca, matky či brata Serváca. Ďalej sú to farár a starec Fidibus, ktorý v závere trochu symbolicky, no hlavne v šialenom amoku, zabije kľúčovú postavu rozprávania – už spomenutého rozprávačovho deda. Predstavuje vzdelanca a zároveň absolútneho dedinského odroňa, liečiteľa či len príležitostného opilca. Motivicky dôležitý je v próze aj tajomstvom podfarbený príchod Duškovej sesternice Alžbety. Tá je v knihe, naopak, nositeľkou tak trochu ušmudlaného erotického napätia. Mitana to napriek prítomnosti podtitulu pamäti s konzekventným napĺňaním obsahu žánru až tak veľmi nepreháňa. Nesnaží sa modelovať extra sofistikované či dokonca šifrované pravdy o univerzálnej skúsenosti subjektívnej pamäti. Zdanlivo bez pravidiel sa stavia aj k vyrozprávanej rodinnej minulosti, hoci v tomto prípade zostáva dodržaná aspoň tradičná forma, ktorej častý základ tvorí už naznačená trojgeneračná štruktúra. Scény z rodinného života umiestňuje autor okrem domu do scenérie cintorína. Aj bez ďalších vysvetlení ide o exkluzívny priestor obsahujúci intenzívny citový náboj. Len v náznakoch je obraz pamäti „rodného cintorína“ transponovaný do individuálnej pamäti členov rodiny. Rozvinutý nie je ani pomer medzi idealizáciou, či naopak, jeho negáciou. S týmito vrstvami pamäti pracuje autor iba zriedkavo, čo však neznamená, že niektorí protagonisti neprechádzajú viditeľnými identifikačnými premenami, a to najmä vo chvíľach, keď tento priestor opúšťajú.

Základným napätím Mitanovho rozprávačského štýlu teda nie je v tomto prípade rozdiel medzi spomienkami na detstvo, resp. mladosť a ich neskoršou aktualizáciou. Oveľa intenzívnejšie napätie ponúka kompozícia diela, v ktorom autor predimenzoval jeho kapacitu. Výsledok preto veľmi nepresviedča, hoci v sebe obsahuje niečo z jeho tvorby konca 60. rokov. Formálne to potvrdzuje napríklad 7. kapitola uverejnená už oveľa skôr ako jedna z próz zbierky Psie dni (1970). Okrem toho si ponecháva aj kus irónie a humoru, no často zostáva iba na ich povrchu. Trochu mechanické je aj využitie symptomatického jazyka obce Lieskové. Napriek tomu sa domnievam, že nás autor neoberá o čitateľnosť týchto jeho zvláštnych pamätí. Otvorená však zostáva pre mňa aj naďalej otázka ich vstrebania.

Zbierka poviedok Iris Kopcsayovej Život je stupídny a plný pochybností (OZ Krásny Spiš) je nazvaná pomerne symptomaticky. Nechcem sa vŕtať v názve a odbavovať sa pri verifikovaní autorkinho hodnotenia života, no musím sa priznať, že ma tento typ titulov skôr odrádza, keďže na získanie ďalších pochybností o sebe nemá jednotlivec vždy energiu. Zároveň ma však páli akési čitateľské hľadačstvo, ktoré dúfa, že aj takáto hypoteticky voči životu negatívne nastavená literárna výpoveď môže byť naozaj literatúrou, resp. pokusom o literárnosť. V tých najlepších poviedkach sa to autorke aj celkom úspešne darí. Jej ženská hrdinka sa napriek viacrozmerným pochybnostiam, ak nechcem napísať rovno frustráciám, s nadhľadom a čitateľsky zaujímavo vyrovnáva s každodennými neistotami, zahmlenou perspektívou a pochybnosťami pri sebarealizácii a od istého momentu aj s rozvodom. Zobrazuje jednu z podôb života intelektuálky, s ktorou sa nie je v najvydarenejších momentoch problém stotožniť. Priznávam, nie každému musí podobné vŕtanie sa vo vlastnom privátne vyhovovať. Autorka však nezabúda na iróniu a využíva ju najmä pri balansovaní medzi sebaľútosťou a odstupom protagonistky charakterizovanej výrazným autobiografickým podtónom: „Potom som sa odobrala do nemeckého kultúrneho centra na krst knihy. Poriadne som sa tam napila vína a najedla pagáčov, doma sme už nič nemali a nemala som žiadne peniaze. Takto som vybavila večeru, kultúrnu aj telesnú potravu naraz“ (s. 54). Aj smutný obraz môže byť totiž aspoň na milimeter znesiteľný.

Podľa informácií z prebalu je publikácia Poviedka 2017 (KK Bagala) finálnym súborom šiestich najzaujímavejších poviedok, ktoré poslali autori do 21. ročníka rovnomennej literárnej súťaže. Aby som bol ešte vecnejší, porotcovia si vyberali z 519 príspevkov. Ak by sme to rozdelili medzi obyvateľov Slovenska, dostali by sme celkom zaujímavé číslo. Ani to by však neprezrádzalo kvalitu produkcie, iba ak skutočnosť, že sa u nás asi skôr píše, ako by sa čítalo. Uvidíme však, čo prinesie budúcnosť. Aktuálnych šesť finalistov si podľa poroty svoje postavenie zaslúži. Charakterizuje ich rozprávačská rôznorodosť, variabilita vo výbere tém a čo je zaujímavé, odlišnosti nájdeme aj v prístupe k životu. Viem, znie to ako floskula, no v tomto prípade sa pohybujem medzi kladným a záporným pólom. Ten druhý určuje tempo a trendy súčasnej prózy, ten prvý sa učíme akoby nanovo oceňovať. Potvrdzuje to aj víťazná Poviedka o psoch rezonujúca vďaka pozitívnemu náboju v ušiach porotcov. Netuším, či išlo z pohľadu jej autora o jednoduchú kalkuláciu, no v príbehu, v ktorom protagonisti len občas vytiahnu päty zo svojho bytu, niečo ľudsky svetlé naozaj nájdeme. Oceňujem, že popritom sa v poviedke mihne aj niečo vtipné, aby nám ani náhodou nenapadlo hľadať v nej gýč, resp. niečo sentimentálne. Zaujímavým protikladom je pri čítaní, naopak, poviedka Viera a pytón, ktorej rázna a miestami až surová literárnosť rezonuje v mojom prípade ešte viacej.

Učiteľské povolanie ako téma nie je ani v súčasnej slovenskej próze nedostatkový tovar. Množstvo autorov nedokáže odolať prostrediu, v ktorom nie je núdza o podnety a ochotných vydavateľstiev je rovnako viac ako treba. Horšie je to už so spracovaním zaručene literárnych zážitkov, keďže autentickosť prežitého nezaručuje estetickú relevantnosť takejto výpovede. Do súboja o túto, povedzme, umeleckú výsadu vstupuje prostredníctvom prozaického súboru Pascalov tieň (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) aj Jozef Špaček. Záujem o tému potvrdzuje najmä prvá časť knihy, ktorej protagonistov si autor vyberá výlučne z učiteľského prostredia. V jednotlivých textoch prezentuje remeselnú zručnosť a cit pre výber motívov, hoci extra prekvapenia neponúka. S dostatočným citom referuje o klasických peripetiách školských kolektívov, do ktorých aktívne vstupujú privátne problémy jednotlivcov. Okrem toho rezonuje v prózach regionálna ukotvenosť hrdinov, ktorá býva nielen v literatúre základom rôznych teritoriálnych špecifík. Od nich je to iba na skok k práci s tajomstvom či nečakanou zápletkou. Autor k tomu navyše pridáva aj trochu humoru. S ním naopak šetrí v druhej časti knihy, v ktorej dominujú skôr vzťahové problémy, resp. tvorivé krízy umelcov. Obe časti však spája snaha protagonistov vyrovnávať sa so životom racionálne. Dôležitý je predovšetkým odstup od problému. Táto pracovná metóda charakterizuje aj tvorivé gesto autora. Jeho obraz spoločnosti, jej členov a ich problémov vo väčšine kontextov sedí. Na druhej strane tu však absentuje vyššia autorská razancia, ktorá nejde iba na vrub regionálnej uzavretosti príbehov. Neviem sa totiž zbaviť pocitu, že viacerým prózam chýba o kúsok väčšia presvedčivosť, hoci tvorca o ňu férovým spôsobom bojuje, čo oceňujem. Koľkým adeptom o status spisovateľa už len táto hodnota chýba...

Zvýšenú autorskú ofenzívu vidíme naopak v románe Jaroslava Klusa s trocha príznakovým názvom Pseudologia phantastica (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Dokonca som presvedčený, že v tomto prípade by bolo menej asi viac. S predchádzajúcou knihou však tvorí zaujímavý tandem. Spája ich totiž nielen spoločný vydavateľ, ale, čo je ešte dôležitejšie, príbuzné znaky vykazuje aj téma. Základom je učiteľské prostredie, ďalej je to regionálna ukotvenosť hlavného protagonistu mimo centra a v neposlednom rade sú to jeho literárne ambície, ktoré sa v príbehu menia na fatálny úspech. Ten je v románe vykupovaný duševnou chorobou a pobytmi na psychiatrii. O tomto riziku vieme už od prvej vety, vo svojom liste nás o tom totiž informuje ústredný hrdina: „Drahá Schizofrénia, psychotická porucha, dovoľte, aby som Vám napísal list. Staromódny list na papieri, taký, aký som v mladosti písaval vlastnej manželke. Vy ste však viac ako moja manželka. Z môjho sveta si totiž beriete všetko, čo Vám príde na rozum“ (s. 9). Celý román sa dá čítať ako intímne svedectvo postavy, ktorá stratila všetky zábrany a ako odtrhnutá z reťaze chce všetko a za krátku dobu prežiť. V tomto smere nás autor naozaj nešetrí a do svojho nie až tak rozsiahleho románu poukladal motívov vyše hlavy. Takáto snaha o autentickosť sa však míňa účinku. Napriek tomu, že sa prozaik snaží o sústredené udržanie línie rozprávania vo svojich rukách, veľmi často zostáva ustrnutý na povrchu. Namiesto hĺbkových ponorov do privátnych drám hromadí rovnorodé obrazy, ktoré síce vzhľadom k téme môžu rezonovať ako výstraha pred nezvládnutou literárnou slávou, no ako primárne neagitačný text to vo viacerých bodoch hapruje. Rušivá je trochu paradoxne prítomnosť samotného subjektu v príbehu, ktorý je jeho totálnou dominanciou doslova presvietený. Introspekcia sa v mojom čítaní teda míňa požadovaným účinkom. Jej diétnejšiu verziu by som možno strávil skôr.

Dokumentárnosť kombinovaná s množstvom sugestívnych reakcií štyroch ženských protagonistiek charakterizuje prozaickú knihu Ľuby Lesnej Tisícročná žena (Artforum). Autorka si vyberá štyri historicky vzdialené príbehy, ktoré spája osud nespravodlivo väznených hrdiniek. Jej výber výrazných ženských typov siaha od antiky až po dnešok. Postupne sa oboznamujeme (tí vzdelanejší a informovanejší čitatelia si skôr len úchytkom upevňujú svoje encyklopedické vedomosti) s formami útlaku a nespravodlivosti determinujúcimi život vybraných postáv. Alma Rosé, Báthoryčka, Klytaimnéstra a Lýdia Piovarcsyová-Steinerová sú, čo sa týka autorského výberu, vskutku reprezentatívne. Nesú v sebe dostatočne silný existenciálny odkaz a v prípade tých starších príbehov vykazujú životopisy hrdiniek aj istú ambivalentnosť. Nielen to však dáva knihe šancu zaujať. Autorka sa o to pokúša vyrovnaným rozprávaním, ktorému napriek viacerým skôr publicistickým, štylistickým a lexikálnym drobnostiam nechýba literárnosť.

Aj úvodné vety prózy Jána Milčáka Rezbár (Modrý Peter) by sme mohli vnímať ako akési predznamenanie literárneho štýlu, teda niečoho výrazného, ovplyvňujúceho hneď od začiatku spôsob nášho čítania. V prípade tejto knihy podobná charakteristika asi platí, od začiatku je celé dianie naprogramované celkom jednoznačne: „Blízko, nad obzorom visel mesiac, zrkadlo mŕtvych. Noc bola studená, chlad prenikal až do kostí. Na ceste hrkotali vozy. Pohoniči plieskali bičmi, hlasno vykrikovali. Okolo vozov sa na ceste badkali žobráci. Opierali sa o pútnické palice“ (s. 7). Netýka sa to iba formy rozprávania, rovnako sme informovaní aj o téme, historickom čase, resp. o viacerých kľúčových postavách. Kratšie vety sú zatiaľ iba tušenou predzvesťou toho, že sa bude v próze o niečo menej hovoriť, o to viac budú protagonisti ticho pozerať a počúvať. V ďalšom priebehu rozprávania to len potvrdzujú početné opisy sugestívne zachytenej prírody. Sú autorským pokusom o hľadanie princípov umenia v naoko skrytých priestoroch. Kľúčové je „preteplenie“ prírodných obrazov jednotlivcom prežívajúcim intenzitu tohto spojenia. Ak by som to chcel trochu odľahčiť, povedal by som, že výhodnou voľbou na túto symbiózu sú práve žobráci, zapadajúci do až prílišnej idyly neskorogotickej Levoče. Kniha je totiž primárne o Majstrovi Pavlovi. Atmosféru príbehu o ňom sprevádza v tomto prípade vyrovnanosť, pokoj a porozumenie. Asi aj týmto mierne štylizovaným literárnym príspevkom sa dá vzdať hold výročiu inštalácie hlavného oltára v Bazilike sv. Jakuba v Levoči.

Úplne odlišný prístup k historickej téme ponúka v próze Bludné kamene Peter Getting (Limerick). Podľa prebalu by to mala byť balada z obdobia stredoveku, takže obraz tohto dávneho historického výseku tomuto nastaveniu zodpovedá. Žiadne jalové smútky a naťahované samovraždy hrdinov tu, samozrejme, nikto nečaká. Autor to v tomto smere zobral pekne od podlahy, celkom ako podľa hesla, keď sa šíri nová viera, namiesto triesok strieka krv. Ponúkam jeden obraz za všetky: „Kopytá vírili prach, kone bez jazdcov sa preháňali po okolí a rozvláčali cudzie aj svoje črevá a vnútornosti. Z hluku tak zdiveli, že vyzerali ako zošalené. Puch smrti, krvi a výkalov napínal žalúdok, pretože každý smrteľne ranený tvor sa v poslednom kŕči, v poslednej zrade zvierača vyprázdni, zvieratá a ľudia, ľudia a zvieratá. Roztrhali sa ťažké mračná, nad nimi sa rozškerila neľútostná špinavá obloha“ (s. 9). Priznávam, že nie každý čitateľ potrebuje takéto informácie pre svoj život, no snahu o autentickosť nemôže autorovi uprieť nikto. Hoci je tak trochu štylizovaná.

Tretia a ďalšie desiatky a desiatky

Do bilančnej správy zaraďujem tiež prózy, ktoré majú určitý potenciál (pre mňa osobne však nedostatočne rozvinutý) zaujať časť širšej čitateľskej obce. Priaznivcom príbehov s tematikou osobnostných deformácií situovaných do priestoru mesta je určená zbierka poviedok Martina Vlada Lomová mechanika (Vydavateľstvo PECTUS). Autor v nich kombinuje motívy mapujúce každodennosť s tými, ktoré tematizujú proces písania. Výsledkom je občas naozaj zručná manipulácia s hranicou medzi fiktívnym a akože skutočným, často sa to však celé iba kĺže po povrchu.

Pomerne málo prekvapujúce a trochu sterilné poviedky o súčasníkoch prináša kniha Viery Švenkovej Modrý encián (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Jednotlivé príbehy sú fragmentmi života plného výčitiek svedomia či absencie ľudskosti. Sú dôkazom, že hľadanie jej zárodkov už neodmysliteľne patrí k autorkinmu rukopisu.

Zdá sa, že milovníci románov zachytávajúcich osudy viacerých generácií postáv (v tomto prípade najmä mužov), do ktorých života zasahovali dejiny už toľkokrát okydaného 20. storočia, ešte nevymreli a čo je napokon dobré, asi ani nevymrú. Pomocnú ruku im do istej miery podáva aj aktuálna próza Petra Holku Ohyb rieky (Ikar).

V povedomí čitateľov stále zaujímavá téma emigrácie na Západ či sumár peripetií vyplývajúcich z cesty po Európe rezonujú v knihe Maroša Hečka publikovanej pod názvom Ďalej na západ sa dá ísť len na východ (Vydavateľstvo Tatran). Ak by chcel niekto naopak siahnuť po psychologickom románe s kriminálnou zápletkou, pripravený je Jozef Puškáš s knihou Zlodej duší (Vydavateľstvo Slovart). V identickej pohotovosti stoja napokon aj ďalší uchádzači o priazeň čitateľov, resp. kritiky. Patria sem napríklad knihy Tomáša Berku René alebo slnečno až do rána (Marenčin PT), Ivany Havranovej Mariška (Marenčin PT), Petra Gregora Hry 1 (Corpus), Viery Benkovej Tri ženy, dvaja muži a ja... (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), Václava Šuplatu Najvtipnejší agent (Vydavateľstvo Slovart).

Súčasťou dejín slovenskej literatúry sa v roku 2017 stali nakoniec aj prózy, ktoré si svojich čitateľov určite nájdu – toho by som sa asi neobával – svojou umeleckou úrovňou ale celkom určite zapamätateľnú literárnu brázdu nevyorú. V ich prípade sa nedá hovoriť ani o aspoň trochu produktívnom ovplyvňovaní estetických parametrov moderného spôsobu písania. Aj ony sú však od momentu ich vydania súčasťou aktuálneho literárneho života. Napriek ich obmedzeniam ich môžeme vnímať nielen ako súčasť autonómne sa tváriacej knižnej produkcie, ale zároveň ako jeden zo signálov odkazujúcich na širšie spoločensko-kultúrne kontexty. Túto ich funkciu však pri všetkom pozbieranom šťastí zhodnotia až budúce generácie literárnych historikov. Aj z týchto próz by sme mohli vytvoriť niekoľko ďalších desiatkových zoskupení, to by sme naozaj mohli, ale povedzme si pravdu, prečo by sme to všetko v tomto bratislavskom teple vlastne robili?

Všetci spolu

Na záver už len zrekapitulujem niektoré momenty, ktoré ma ako čitateľa podliehajúceho heslu hodnoť a zadeľuj celkom zaujali. Ako esteticky produktívne sa mi zdali napríklad tendencie viacerých autorov nerezignovať na inteligentné variovanie rozprávačských pásiem, generujúcich v tých najvydarenejších chvíľach ich práce s textom mozaiku rôznorodých pohľadov na identické situácie. Vo viacerých prípadoch ma oslovili fatálne rezignovaní protagonisti, ktorých ešte neprešla chuť meniť svoju bezvýchodiskovú situáciu. Upozorňujem, že táto poznámka nesúvisí s mojím vzťahom k fenoménu šťastných koncov literárnych príbehov.

Nepohŕdam ďalej ani viacnásobnými mystifikáciami, ktoré si neberú na paškál iba konkrétne dielo, ale miestami príťažlivý literárny kanibalizmus aplikujú aj pri rozglejení identity tvorcu. V týchto prípadoch ochotne prižmurujem oči aj pri ironických, persiflážnych či blasfemických vykopávkach z dôb aktívnej postmoderny. Ak totiž obsahujú vtip a odstup autora od seba a jeho funkcií v organizme občianskeho a národného spoločenstva, ochotne sa pod ich pracovný výkon podpíšem.

V neposlednom rade ako „styčný dôstojník pre autobiografický typ literatúry“ nepohŕdam ani knihami, ktoré nás prostredníctvom vecného, priamočiareho a na fakty zameraného rozprávania vpúšťajú do svojho najprivátnejšieho súkromia. Pri niektorých síce netušíme dôvod a užitočnosť ich vzniku, nerozumieme ani množstvu v nich nahromadených personálnych dát. Iné nás však naopak oslovujú vo chvíľach, keď nezabudnú na „obyčajnú“ literárnosť. Tú som nakoniec hľadal vo všetkým prečítaných nedebutových prózach spojených jedným vydavateľským rokom. Domnievam sa, že v niektorých silnejších momentoch som ju aj našiel.

Karol Csiba