Na margo vianočného posolstva

     V októbri bolo v jeruzalemskom Múzeu biblických krajín poldňové sympózium o monoteizme, o troch abrahámovských náboženstvách: židovstve, kresťanstve a isláme. V bohato ilustrovanom katalógu vydanom pri tejto príležitosti boli články predstaviteľov týchto troch svetových náboženstiev, ale na sympóziu chýbal predstaviteľ islámu, ktorý napísal esej uverejnenú v katalógu. Keď som sa pýtal prečo, odpovedali mi, že neprišiel pravdepodobne preto, lebo sa obával možných nepríjemných otázok či poznámok zo strany prítomných židovských veriacich, ktorých bola na sympóziu v preplnenej sále väčšina. Pritom jeho esej bola veľmi pekne napísaná a domnievam sa, že každý, kto nie je vo svojej viere fundamentalisticky založený, mohol by s ním plne súhlasiť.

     Niečo je už tradične choré medzi týmito troma náboženstvami. Strach z možnej kritiky je len jednou stránkou zložitých vzťahov. Iste islámu chýba sebakritická reflexia, ale s tým sa ťažko dá niečo robiť. Ani židovstvo, ani kresťanstvo v tom nič nezmôžu. Treba niečo iné.

     O malom dieťatku, ktorého narodenie si na vianočné sviatky pripomenieme, písal muslimský autor veľmi sympaticky, a dnešní  Židia, veriaci či svetskí, mali čas zabudnúť na to, čo sa pričinením ich najvyšších predstaviteľov stalo na Golgote. Iste väčšina z nich vie, že toto dieťa, neskoršie ako dospelý človek, svojím učením a odkazom, medziiným, aj na najlepšie stránky ich viery, pomohlo či pomohol premeniť svet.

     Pripomínam najkrajšie slová vianočného posolstva z betlehemských nív: pokoj, shalom, selam, ktoré nám každoročne odkazujú, že najmä my: kresťania, židia a muslimovia, tvoriaci najväčšie náboženské spoločenstvo (ekuménu) tohto sveta by sme sa mali neustále usilovať o vzájomnú komunikáciu a dorozumenie, ktoré dnešnému ľudstvu chýbajú a budúci svet ich bude čím ďalej tým väčšmi potrebovať.

Marián Gálik