Na pár motívov z Petőfiho básní

Prózy Jakuba Juhása sú opakom tých veľkomestských: namiesto stavebných kvádrov zaoblené úbočia, káva sa prenáša v termoske a zapaľovač nahrádzajú horiace polia. Fixácia na prostredie je zásadná aj v jeho druhej knihe, PS, no tentoraz s historickým námetom – fiktívnym životopisom najznámejšieho maďarského revolučného básnika. Alternatívny život Sándora Petőfiho sa však rozpadáva skôr, než ho autor stihne skomponovať.

Kamoš z lavice

Prívlastky, ktoré zdobia Petőfiho meno, majú  úlohu budiť rešpekt a úctu. Petőfi Sándor, PS, je jedným z exemplárnych príkladov fanatickej idealizácie a romantizovania národných hrdinov. Nehovoriac o tom, že v kontexte historicky ambivalentného vzťahu maďarskej a slovenskej kultúry by mohli byť konzervatívci Juhásovým počinom značne pobúrení (o.i. možno aj voľnosťou autorskej hry - pomaďarčeným prepisom vlastného mena v tejto knihe: Juhász). 

Témy kultúrnej apropriácie či vlasteneckých bojov však nie sú pre Juhása prioritné. Dostávajú priestor iba v rade kapitol, kde Petőfi vystupuje ako hrdina – konštrukt, obeť rozporuplných historických bádaní, konšpiračných teórií či amatérskych literárnych stopárov: „Petőfi je miestnou bútľavou vŕbou, kráčajúcou kronikou, do ktorej všetci postupne vpisujú svoje jedinečné strasti a utrpenia. Petőfi počúva rád, do Petőfiho sa zmestí...“ (s. 76) Vlastnú verziu osobnosti básnika vytvára aj Juhás, ktorý sa vymedzuje voči tejto programovo vyzdvihovanej postave literatúry. Zmysel pre nacionalistickú vážnosť autor cielene umŕtvuje, „historicky overené“ informácie sa však chtiac-nechtiac dobíjajú do jeho mysle i na papier. Naokolo lietajú desiatky PS, stovky všakovakých Sándorov, jeden s druhým nezlučiteľný, a Juhás s nimi narába s neutíchajúcu averziou a nevraživosťou, i keď občas priznáva: „o Petőfim – Básnikovi a Revolucionárovi, návštevníkovi Haličského zámku, neviem toľko, koľko by som asi mal a mohol vedieť a práve teraz aj chcel vedieť...“ (s. 37)

Druhá Petőfiho podoba naberá omnoho intímnejší ráz: stáva sa autonómnym rozprávačom svojho života post mortem. Túla sa málo prebádanými časťami južného Slovenska, až zakotví v Lučenci. Nový život však predstavuje len vágnu dejovú linku bez chronologického rozprávania, ktorého by sa čitateľ mohol pohodlne chytiť. Petőfiho v texte nachádzame sporadicky v horúčkovitých až manických prehovoroch 1. alebo 3. osoby. S autorovými vsuvkami tvoria akýsi interdobový dialóg, ktorý sleduje vzťah autora rozprávača s historickou postavou a vymedzuje hranice, v ktorých môže tento vzťah existovať. Hlavná téma by sa dala zovšeobecniť na problém literárnej teórie: do akej miery vieme spoznať autora prostredníctvom diela? Pri vytváraní fiktívneho kamarátstva medzi autorom (Petőfim) a čitateľom (v tomto prípade autorom samotným) sú historické fakty opornými bodmi alebo prekážkou?

Ak však ostaneme v intenciách fyzickej väzby, Sándorom môže byť na chvíľu každý Juhásov čitateľ, keď mu autor opakovane tyká a sprevádza/vodí ho mestom ako turistu. Z Petőfiho robí spoločníka naprieč svojimi životnými etapami. V neuchopiteľnosti a neschopnosti celkom sa pretnúť (porozumieť si) je metaforou každého dlhodobého vzťahu, romantického či kamarátskeho. Napokon kniha končí emotívnym rozchodom – veď Juhás toho pre svojho Petőfiho nachodil, nacestoval, načítal, napísal celé doly; kam sa zadíval, presvital Petőfiho tieň, ktorý Juhás slávnostne dobieha v Budapešti a ceremoniálne opúšťa ako kamarátov zo stredoškolských čias.   

Písanie – to je problém sám

Juhásov osobný život sa vinie paralelne s vývojom Petőfiho charakteru v akýchsi privátnych intermezzách. Ocitáme sa na vyšehradských literárnych rezidenciách, na dovolenkách po Balkáne či sparných letných výpravách pozdĺž Ipľa. V uvádzaní jednotlivých postáv Juhás nie je práve ústretový, prihadzuje mená spolu s dejom. Zolo a Eva. Dedo, sestra, bratranci... jednoducho rodina a spol., čo sa obšmieta okolo perožmoliaceho rozprávača. Petőfiho tieň nebledne, transplantuje sa: „Petőfi na Vajanského 5, Petőfi pod čerešňou pri našej chalupe, Petőfi ležiaci vo výstavnom hrobe, dedovia ležiaci v reálnom hrobe, Petőfi nad ich hrobmi, Petőfi na zapekankovom trhu... Petőfi v najväčšom kohútovi na svete, Petőfi medzi bláznami, všetky maďarské vyžly na Petőfiho vôdzke, Petőfi pod Šomoškou, ja na Šomoške aj pod Šomoškou, stokrát alebo tisíckrát na Šomoške, s otcom a občas aj bez otca, Petőfi v Zolovej zažltnutej tvári“ (s. 133). Z najlepšieho kamaráta je kanál pre nesmrteľnú dušu maďarskej pusty, ktorá vyteká z Petőfiho diela. Naopak, retardačne pôsobia pasáže analyzujúce autorove nevyrovnané vzťahy (napr. s dedom), keď zaostruje na životné detaily, ktoré nie sú pre nezainteresovaného čitateľa nutne produktívne. Akoby tu Juhásovo písanie vyvieralo z pocitu neprekonateľnej viny, využíva príležitosť a pranieruje sám seba: za nedostatočnosť, za zabúdanie, za zlyhania voči svojim blízkym.

Juhás sa však úpenlivo navracia k Petőfimu a beletristickému písaniu ako priorite. Najpriamočiarejšie sú kapitoly o vyprázdnení, kde sa autor na písanie sústrediť nedokáže, nemôže pokračovať a Petőfi sa zdá nedosiahnuteľný: „Budem písať len o tom, ako som chcel niečo napísať?“ (s. 47)  Inokedy mu bezprostredná vzdialenosť zasa bráni vo fantazírovaní, vo vytváraní Petőfiho, ako si to vyžaduje jeho autorský diktát: „Písanie je len nepatrný záchvev v nekonečnom vyčkávaní.“ (s. 34) Juhás tak pomenúva základné problémy autorstva ako takého: neschopnosť naplniť požiadavky psychologizácie, na ktorej sme sa stali literárne závislými, zdĺhavosť samotného procesu a vyvažovanie prežívania a zaznamenávania. Najakútnejšie autorskú myseľ nahlodávajú pochybnosti: „Dnes, keď mi sestra ukázala svoju čerstvo vytlačenú diplomovú prácu s názvom Cytotoxický efekt potenciálne amebicídnych zlúčenín na klinické izoláty akantaméb. Dnes, keď len ticho závidím, že toto sa mne nikdy nepodarí, taká zvukomalebnosť, nadpis, pod ktorým si neodkážem predstaviť nič, takže si predstavujem všetko.“ (s. 64)  

Najslabším miestom Juhásovej prózy je jednoznačne pátos, ktorým poučuje čitateľa o čare malomestskej knižnice, kým sa okato vysmieva svojmu úsiliu (ne)spoznávať dobového Petőfiho. Interiérové detaily zaobaľuje do svetla sileného lyrizmu, ktorý nie je poeticky originálny. V precíznych popisoch správania knihovníčok a svojbytnej knižničnej atmosféry nie je invencia ale didaktizmus, umocnený oslovovaním čitateľa/ky v druhej osobe. Juhás nám predkladá „návod“, ako pasáž sám uvádza, na zbystrenie zmyslov (najmä sluchu), namiesto toho však v pozadí počujeme neutíchajúce mrmlanie rozprávača.   

Južanská gotika

Jednotlivé kapitoly radikálne menia rukopis. V prvej zhusteným prehovorom nadväzuje na spádovú kadenciu svojho debutu Novoročný výstup na Jaseninu (Rubato, 2016), zatiaľ čo v závere sa pohybuje na hraniciach (okrem tých štátnych) gonzo reportáže a cestopisu. Svoje geografické, politické i socioekonomické postrehy o lokálnom kolorite však presadzuje menej zdobeným, lyriky zbaveným štýlom. Takýto text naberá na dynamike a stáva sa čitateľsky omnoho prístupnejším. Či sa pohybujeme po Hortobágskej stepi, Petőfiho novomanželskom Sedmohradsku (dnešnej Transylvánii) alebo po Juhásovom meste súčasného bydliska – Banskej Štiavnici, väčšmi ako autor nás sprevádzajú lokálni rojkovia, historici a recepčné, ktorí si rozprávačov hlas podávajú ako štafetový kolík. Juhás tak kráča v prašných stopách Martina Ryšavého či Petra Macsovszkého. Po návrate domov sa rozšantí ešte viac a pri kritike rázovitosti svojich susedov pritvrdí: „Ako vyzerá môj dom, môj hrad v praxi? Do sauny chodíš tak často, ako sa len dá, zaberáš čo najväčšiu plochu, šíriš svoje bludy tak, aby ich počuli všetci prísediaci a hlavne hovoríš o svojej alebo našej saune. Našou saunou máš na mysli, že patrí nám, pravoverným lokálpatriotom. Nie tým z centra, nie prišelcom, nie asociálom, nie tým s čudným prízvukom, nie tým senilným zombíkom, nie tej feťáckej mládeži, nie tým umeleckým povaľačom, nie slniečkarom, nie zeleným, nie čiernote, nie smradľavým bezďákom, nie turistom, výletníkom, cestovateľom okolo sveta, nie východniarom...“ (s. 194)

Juhás sa od prostredia neodosobňuje, ale hľadá perspektívu: „Krajina sama osebe sa dala zachytiť iba tak, že Stokes domaľoval medzi seba a horizont stredný plán, ktorého nemohol byť nikdy súčasťou, čím diváka zbavil úzkosti z nekonečnej prázdnoty a upriamil jeho pozornosť na ležérne stádo.“ (s. 167) Jeho vzťah k juhu je na pokračovanie, domov sa nevracia, on zostáva, aby ho gniavilo malomeštiactvo, politický extrémizmus a všadeprítomná odbojnosť. Fetišisticky trávi čas v okolí, pretože ostať za každú cenu znamená prehlbovať, zintenzívňovať. Vykračuje si hore mestom, Petőfi je tatam, ale juh je juh a netreba sa báť, že by sa zmenil na sever.

Katarína Pirháčová (2001)

Je študentkou FiF UK v Bratislave. V rokoch 2018 a 2019 sa zúčastnila literárnych workshopov Medziriadky. Venuje sa kultúrnej publicistike a súčasnej poézii. 

Foto: Jakub Juhás na dekorovanom južanskom strome

Zdroj: archív Jakuba Juhása

Jakub Juhász: PS

Praha: Rubato, 2022