Vyhľadávanie
Svoj kamienok do stále nedostatočne štruktúrovanej mozaiky literárneho obrazu slovenskej metropoly dobrusuje v novej knihe aj Jana Beňová.
Jana Beňová: Flanérova košeľa. 8 ½ bratislavských ulíc
Bratislava: BRAK, 2020
Pojem flanér sa európskou kultúrou vinie od čias Charlesa Baudelaira a počnúc Walterom Benjaminom, ktorý tento fenomén filozoficky interpretoval na príklade Paríža 19. storočia, sa stal predmetom reflexií a interpretácií mnohých autorov. Flanér sa najčastejšie definuje ako človek túlajúci sa mestom, no nie tulák bez prostriedkov, ani turista naháňajúci sa za atrakciami z bedekrov. Po mestských uliciach sa pohybuje zdanlivo bezúčelne, no jeho skrytým cieľom sú nové zážitky a skúsenosti, ide teda o človeka hľadajúceho inšpiráciu, často umelca či intelektuála. Flanér je fenoménom moderného spôsobu života, ten sa zas nerozlučne spája s urbánnym priestorom.
S mestom mala slovenská literatúra dlho problém. Neplatí však, že by tu neboli mestskí autori, hoci ich čítankový obraz môže byť často iný. Príkladom je hoci aj Kukučín so svojím autentickým záujmom o dobový mestský život; svedčia o tom jeho pražské Zápisky zo smutného domu alebo vskutku flanérske cestopisné postrehy z Paríža. Bratislava sa do hľadáčika slovenskej literatúry dostáva výraznejšie až po vzniku Československa. Jej nová funkcia hlavného mesta Slovenska, ale aj geografická poloha, životný štýl, kaviarne, nábrežie či lesoparky priali flanérskym pochôdzkam, hoci nie úplne bezcieľnym. Veď vieme, že nová bratislavská bohéma si vtedy kládla za cieľ aj pouličné „poslovenčovanie“ mesta.
Podoby Bratislavy v širšie chápanej súčasnej slovenskej próze sú rôznorodé; iná je Pišťankova, iná u Slobodu, Roznera, Vilikovského či Kopcsaya. Mesto sa rýchlo mení a stúpa aj čitateľský dopyt po literatúre zachytávajúcej jeho život a premeny. S touto konjunkturálnou témou môžu byť spojené aj isté pragmatické očakávania autorov i vydavateľov.
Svoj kamienok do stále nedostatočne štruktúrovanej mozaiky literárneho obrazu slovenskej metropoly dobrusuje v novej knihe aj Jana Beňová. Pripomeňme, že urbanizmus Bratislavy hrá svoju rolu už v jej prozaickej knihe Plán odprevádzania (Café Hyena) (2008), z ktorej si aj po rokoch možno vybaviť kyvadlový pohyb bohémskej partnerskej dvojice v jednom meste, a predsa medzi dvoma rozdielnymi svetmi oddelenými Dunajom: neprívetivou, sociálne aj architektonicky bezútešnou Petržalkou deväťdesiatych rokov 20. storočia a starým centrom mesta poskytujúcim priestory na tvorivosť, voľnomyšlienkarstvo a vzrušujúce bohémske ničnerobenie.
V knihe Flanérova košeľa. 8 ½ bratislavských ulíc sa Beňová posúva v čase do prítomnosti a zo žánrového hľadiska k publicistike. Pokúša sa o aktuálny (pokiaľ ide o priestory a konkrétnych ľudí výberový) portrét stále dosť nemestsky pôsobiacej Bratislavy, najmä ak ju porovnáme s okolitými stredoeurópskymi metropolami s bohatou tradíciou veľkomestského života a jeho literárnej reflexie.
Bratislavská rodáčka z generácie Husákových detí sa zamerala na iné publikum, než aké dlhé roky oslovuje napríklad vydavateľstvo Marenčin PT svojimi početnými posoniensiami, ktoré sa zväčša vezú na silnej vlne kolektívnej nostalgie. Raz za starým dobrým Prešporkom z čias monarchie, inokedy za zlatým vekom „trojjazyčnej“ Bratislavy medzi svetovými vojnami. Prípadne stavajú na vyslovene generačnú nostalgiu a spomienky na mladosť v socialistickej metropole (stelesnením tejto publicistiky bol Juraj Šebo). Beňová cieli na strednú a najmä mladšiu generáciu – ich má osloviť slovná hračka v názve odkazujúca na flanelovú košeľu, symbol relevantný pre grunge či Seattle sound v deväťdesiatych rokoch, ako aj neskoršiu vlnu hipsterstva. Kniha teda mieri predovšetkým na prosperujúcu, aktívnu skupinu ľudí, vytvárajúcu svoj „mestský príbeh“, formujúcu „vnútorné mesto“, symbolicko-semiotickú sféru nášho života v mestskom priestore. A z veľkej časti aj práve o takýchto ľuďoch je. Autorka ponúka svojej cieľovke ich generačné vzory, zrkadlá ich vlastného životného štýlu.
Zo žánrového hľadiska ide o nefikčnú literatúru, v ktorej sú obsiahnuté viaceré žánre z pomedzia publicistiky a beletrie, od fejtónu, eseje a reportáže až po interview. Súhrne by sme celú túto zručne využitú zmes postupov mohli zastrešiť pojmom knižná reportáž. Tému vymedzuje podnázov – osem a pol bratislavských ulíc; každej ulici je venovaná kapitola, všetky sa nachádzajú v širšom centre mesta alebo v Petržalke a záverečná „polulica“ predstavuje výnimky potvrdzujúce toto pravidlo. Beňová ponúka výberového sprievodcu po súčasnej Bratislave, ktorú dobre pozná z predošlej skúsenosti reportérky, a po rokoch sa k nej opäť intenzívnejšie vracia. Viac ako jednotlivé architektonické a historické zaujímavosti exponuje život a priestor vybraných ulíc v mierke chodca a do výšky jeho očí: chodníky, pasáže, petržalské betónové terasy, rozličné prevádzky, obchody a kaviarne z viac či menej funkčného parteru zvolených ulíc. Od chodníka potom obrazne zdvíha oči vyššie, do bytov – dôležitú úlohu v Beňovej prístupe zohráva zachytenie konkrétnych ľudských príbehov a hľadanie sociálnych väzieb v rámci ulice, susedských vzťahov. Veď všetci cítime, že to vysnené živé mesto spočíva akosi práve v šikovnom priestorovom prepojení intímneho a rodinného so susedským, spoločenským a verejným. Súčasťou rozprávania sú aj krátke exkurzy do histórie jednotlivých priestorov, ulíc či budov.
Najmä pri niektorých rozhovoroch však autorka akoby pozabudla na rámcovú tému. Čitateľ si potom musí položiť napríklad otázku, prečo sa v knihe nachádza dlhý rozhovor s psychiatričkou T. Čaplovou o stave tohto lekárskeho odboru. To, že psychiatrická klinika sídli na Mickiewiczovej ulici, ktorá je jednou z „hrdiniek“ knihy, sa zdá príliš málo. Podobne je to s propagačným rozhovorom s rektorom Samuelom Abrahámom o Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií (BISLA) na Grösslingovej a niektorými ďalšími pasážami, ktoré by si zaslúžili ruku odvážnejšieho editora.
Najprínosnejšie z poznávacieho hľadiska pôsobia pasáže, kde autorka odkladá afirmatívnosť a úctu hostky, ktorú známe osobnosti z kultúrno-umeleckej branže či zaslúžilí Staromešťania pozvali do svojej obývačky, a voči svojmu respondentovi, priestoru aleboulici sa nejakým spôsobom jasnejšie vymedzuje. V jej prípade neprekvapuje, že sa tak deje napríklad v kapitolách venovaných Petržalke – tam som mal pocit, že sa zúčastňujem na autentickom dialógu o charaktere, zmysle, súčasnej a budúcej podobe tohto (ne)mestského priestoru.
Nemožno obísť grafickú úpravu knihy. Palo Bálik sa vydarene pohral s vizuálnou estetikou bedekrov a ich pragmatickou prehľadnosťou; z tradičných máp tu zostala abstraktná čiarová estetika odkazujúca na tvar jednotlivých ulíc. Dôležitou súčasťou je obrazová príloha. Kým bez fotografií Evy Benkovej, Mareka Jančúcha, Sone Maletzovej a Martina Kleibla by kniha utrpela, maľby ulíc Mareka Cinu sú tak trochu navyše, neuškodili, no svojou názorovou neutrálnosťou ani nepomohli.
Kniha Jany Beňovej je ako celok dobrým pokusom o zachytenie súčasnej slovenskej metropoly; jednotlivé témy sú spracované kultivovane, zrejmá je aj autorkina historická a urbanistická príprava. Ak to nemá byť kniha voči tomuto problémovému mestu priamo láskavá, tak určite aspoň empatická. Zostane jedným z literárnych svedectiev o jednej z možných Bratisláv, videnej očami zanietenej a zároveň poučenej chodkyne, či slovami Jany Beňovej „flákačky“.
Radoslav Passia (1977)
Literárny vedec a publicista, pracuje v Ústave slovenskej literatúry. Bol šéfredaktorom časopisov Romboid a Knižná revue, spolupracuje s Rádiom Devín.
Dulovo námestie v Bratislave a fontána Milenci Alexandra Trizuliaka. Foto: Marek Jančúch
