Načrieť do hĺbky, kde je človek mýtom

Pre jeho texty je charakteristický ľudsky zrozumiteľný a živý jazyk, ktorý priam elektrizuje čitateľa emocionálnou a psychologickou hĺbkou.

Zvlášť jeho životopisné romány a eseje, venované často vybranej trojici géniov literatúry (napr. Balzac – Dickens – Dostojevský, Kleist – Nietzsche – Hölderlin), sú nielen svedectvom autorovej úžasnej schopnosti vcítiť sa do životnej situácie velikánov ducha, ale zároveň prinášajú vhľad do ducha doby, v ktorej žili a tvorili. To, ako hlboko Stefan Zweig miloval európsku kultúru, napokon dosvedčuje aj tragický koniec jeho života.

Alchýmia ideí

Dielo Liečba duchom, ktoré pôvodne vyšlo v roku 1931, ponúka v slovenskom preklade pohľad na tri osobnosti, ktoré – každá svojsky – reprezentujú jeden z najzaujímavejších javov kultúrnych dejín: oddeľovanie liečiteľstva od akademickej medicíny až po ich zvláštnu, ale nanajvýš dôležitú syntézu v 20. storočí v podobe psychoanalýzy. Kniha je venovaná Albertovi Einsteinovi, neopakovateľnému revolucionárovi na poli fyziky, a ako protiváha k nemu, „výlučne z psychologického potešenia z tvorby“, stoja na tomto mieste Franz Anton Mesmer, Mary Bakerová-Eddyová a Sigmund Freud. Revolucionári na poli duševnom. Ich spájajúcim momentom je schopnosť idey jednotlivca prerásť do sveta a uchvátiť státisícové davy. Zweigova kniha v tomto smere predstavuje nečakané korene psychoanalýzy, dnes už etablovaného smeru psychológie. Čosi podobné môžeme vnímať napríklad pri uvažovaní o novovekej matematickej prírodovede 17. storočia, ktorú až príliš samozrejme považujeme za ukážkové víťazstvo rozumu, no pritom už Nietzscheho učiteľ historik J. Burckhardt poukázal na divotvorné, priam iracionálne podložie, z ktorého vôbec mohli vyrásť veľkolepé idey prísnej vedeckosti. Tak podobne Zweig zdôrazňuje a na osudoch vybraných osobností ukazuje, že aj omyly, isté poblúdenia ducha, či priam iracionálne extrémy dokážu vytvoriť živnú pôdu pre ďalší rozvoj kultúry, umenia a vedy.

Idea voči svetu tradície

Pri Franzovi Antonovi Mesmerovi, autorovi myšlienky animálneho magnetizmu, sa Zweig snaží o celistvý dejinno-kultúrny pohľad, ktorý tohto zvláštneho učenca konečne zbaví nespravodlivej nálepky šarlatána. V jeho majstrovskom štýle opisu doby, ale i samotnej osobnosti Mesmera, neobchádzajúc ani jeho fyzický zjav, jeho bádateľský zápal a fascináciu energetickým fluidom spoluprežijeme ťažký údel novátora, ktorý v „supermúdrej dobe“ osvietenstva kladie dôraz na intuíciu. Objavuje sa tu pradávna myšlienka terapeutického účinku slova na chorého, ba dokonca Mesmerova sklenená harmonika slúži ako nástroj „pripravujúci“ nervovú sústavu pacientov. Prvé náznaky účinkov muzikoterapie? U Mesmera môžeme badať aj nesmelé objavy hypnózy, sily sugescie. Ako to však už býva, sám objaviteľ  často nie je schopný plne si uvedomiť hĺbku svojho objavu, vidieť ho v širších súvislostiach. Mesmeromániu čochvíľa vystriedalo vyobcovanie, vyhnanstvo. Jeho zápas o uznanie psychologickej stránky ľudského zdravia však v pamäti ľudstva ostal, ba dokonca sa nedávno stal námetom na filmové spracovanie (1994) s vynikajúcim A. Rickmanom. To podstatné Zweig pripomína jednoznačne: fenomén vôle mal napokon hlboký dosah na rozvoj európskeho poznania, kultúry v 19. a 20. storočí.

Prípad Mary Bakerovej-Eddyovej je síce u nás málo známy, ale Zweigov rozprávačský talent a až obsedantná fascinácia vplyvom idey jednotlivca na masy, zvlášť keď sa prisolí správnou dávkou religiozity, ľahko čitateľa uvádza do obrazu. Tejto zvláštnej žene, „despotke vôle“, venuje hádam najviac priestoru. Farbistý charakterový opis, bez zbytočných príkras, osekaný priam až na kosť, občas vyvolá smiech, inokedy podozrenie, že niekto taký predsa ani existovať nemohol. A predsa! Ak chcete poznať „príkladnú monomaniačku v duchovných dejinách“, ktorej sa až v 50. roku začína skutočný život, Zweig vám predstaví patrónku Kresťanskej vedy, plagiátorku a zakladateľku univerzity príštipkárov, kde by svoje uplatnenie našli mnohí naši súčasní mocipáni. Nevinná mesmerovská liečebná sila sugescie totiž v tejto Kresťanskej vede už nachádza aj posvätnú jednotu Krista s dolárom. Dačo k tomu svojho času satiricky poznamenal aj Mark Twain. Ak by sme si mysleli, že táto „liečba duchom“ je už dávno minulosťou, ešte v roku 2014 bola Mary, žena, ktorej za života veriaci postavili svätyňu, menovaná za jednu zo sto najvýznamnejších Američanov všetkých čias.

Zrejme najznámejšou a najvýznamnejšou osobnosťou je Sigmund Freud, ktorý bol Zweigovým priateľom. Azda aj preto sa môže zdať pohľad na Freudovu osobnosť a životné dielo trochu nevyvážený. Možno to Zweigovi vyčítať? Snažil sa zachytiť podstatu – vzdor ducha jednotlivca voči celému 19. storočiu, ovládanému pokryteckou morálkou. A ten vzdor bol vskutku monumentálny. Freudova metóda psychoanalýzy totiž pretvorila nielen problém individuálnej duše, ale aj otázku genealógie kultúry vôbec. A tak tesne po antikristovi Nietzschem „prichádza vo Freudovi druhý veľký nivočiteľ starého desatora“, aby ľudstvo lepšie pochopilo samo seba bez zásvetných, milosrdných ilúzií: „Predsa nepatrí k úlohám vedy ukolísať večné detské srdce ľudstva do stále nového chlácholivého sna; jej poslaním je naučiť ľudí chodiť po našej tvrdej Zemi vzpriamene a so vztýčenou hlavou.“ (s. 219)

Zweig aj v tomto prípade ponúka prenikavú fyziologickú i psychologickú charakteristiku osobnosti Freuda na jeho životnej ceste od neurológie k psychoanalýze, od sľubnej akademickej kariéry cez čiernu ovcu Viedenskej univerzity až po zakladateľa nového vedeckého smeru. Tento Kopernik v oblasti duševného sveta priviedol do centra pozornosti nevedomie, čosi, čo dovtedy znamenalo „nič“, a on túto sféru pozdvihol na úroveň dynamickej pralátky samotného života. Navrátil tak človeku vzťah k sebe samému, k fenoménu snov, k samotnej reči nevedomia – k symbolom. Obraz osobnosti sa odrazu stáva dynamickým dielom akéhosi hnacieho afektu, ktorý ukazuje, že podstata každého človeka je básnická. A to všetko vďaka správnej kombinácii prísne vedeckého skúmania, načúvania a rozhovoru s druhým, v ktorom lekár pozná moc slov, predstáv, asociácií, snov a osobných zážitkov. Svojím praktickým zameraním psychoanalýza prekročila akademické múry a ďalekosiahlo ovplyvnila aj výchovné a pedagogické myšlienky, kultúru i umenie.

Kniha patrí jednoznačne k pozoruhodným Zweigovým skúmaniam kultúrnych dejín Európy. Doslov napísal významný slovenský psychiater a psychoterapeut Dr. Jozef Hašto. Obraz dejín psychoanalýzy a psychoterapie dopĺňa o pohľad na súčasný stav využívania týchto vedeckých metód a ich prínos. Veľmi citlivo, taktne usmerňuje niektoré formulácie Zweiga – umelca s poukázaním na ich dobový charakter. Zweig totiž zachycuje samotnú dynamiku dobového života, no svojím krúžením okolo osudov výnimočných jednotlivcov prináša potrebné ľudské otázky, emócie, vážnosť i humor. Dokáže interpretovať ľudský život ako poetický obraz bez toho, aby mu ubral na hĺbke, vážnosti a tragike.

Eva Dědečková (1988)

Filozofka a publicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. V súčasnosti pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho.

Tento príspevok vznikol v rámci grantu APVV-20-0137 „Filozofická antropológia v kontexte súčasných kríz symbolických štruktúr“, riešeného na FiÚ SAV.

Foto Stefan Zweig. Zdroj: wikimedia

Stefan Zweig: Liečba duchom

Preklad: Katarína Széherová

Bratislava: Premedia, 2021