Vo všetkom je pre mňa chvenie. Nie ako strata istoty, hoci je to aj zneisťovanie, ale ako zmnoženie videnia, ako čoraz silnejšie vedomie zázračnosti jestvovania. A môj život je potom aj rozdelený aj spojený. Roly: ktorá z nich je podstatná (a pre koho). Čo vlastne som. Žena, poetka, herečka, knihovníčka... performerka, dcéra, priateľka... záhradníčka, pozorná poslucháčka... A čo má v skutočnosti väčšiu váhu: to, čo potrebujem ja, alebo čo potrebuje – potrebujú iní. Lebo nemusí sa to zhodovať. Nezhoduje sa. A vyhráva to, čo požadujú tí druhí. Ale možno práve to je najviac, čo môžem urobiť sama pre seba...

Všetko, čo napíšem (napíšem? budem môcť? smieť? dokážem to? každá báseň je prvá a posledná zároveň), musím najprv naplno zažiť. Od začiatku to bolo takéto. Prežiť, lebo na niečo sa aj umiera. Prežiť... aj s vedomím, že prežiť môže znamenať aj ostať zmrzačená. Že chýrna veta „čo ťa nezabije, to ťa posilní“ sa nemusí naplniť. Že niečo sa nikdy nezahojí.

Všetko, čo ešte (dúfam) napíšem, zatancujem, zahrám, čo ešte urobím. Aj keď čas sa zužuje.

V januári zomrel môj jediný brat. Bolesť bez konca, bezmocnosť. Toto prežiť, a nedá sa nič iné, len prežiť.

A k tomu uchovať si vlastnú úplnosť, celistvosť, neodrezávať sa od bolesti ako od niečoho nežiaduceho, zbytočného. Nosím čierne šaty nie preto, lebo „vidiek je v tomto smere konzervatívny“, ako sa vyjadrujú blogeri, ale aby som si obhájila základné právo na prežitie smútku.

Ak sa neodrežem od bolesti, uchovám si aj všetku radosť, nadšenie, schopnosť šťastia.

Nemôžem ani neviem hodnotiť literatúru, literárny život... aj keby som mala na to dostatočný prehľad a vzdelanie, zakaždým by ma zastavilo: minulosť mi už nepatrí a zároveň som stále aj v nej, som jej súčasťou. Nemám potrebný odstup. A dvadsať rokov je vlastne primalý odstup na akékoľvek súdy.

Vo mne skôr ide o radosť... z nádherných kníh a objavov. Z toho, koľko z nich má krvnú skupinu totožnú s mojou („jsme jedné krve, ty a já,“ hovorí sa v Knihe džunglí). Od Mily Haugovej po Veroniku Dianiškovú. Od Pavla Vilikovského po Jána Púčeka. O úžas nad tým, koľko vychádza kníh. Aj koľko sa číta. Navzdory tradičnému, desaťročia opakovanému presvedčeniu mnohých ľudí, ktorí majú do činenia s knihou, hovorím, že sa číta... a toto nehovorím ako autorka, ale ako knihovníčka, veď od maturity žijem v knižnici. O radosť zo stretnutí s krásnymi ľuďmi, lebo vďaka fenoménu autorských čítaní aj rozrastajúcej sa činnosti literárnych klubov o takéto stretnutia nie je núdza ani na konci sveta, akým je z pohľadu veľkomesta liptovský región.

Neriešim vlastne nič vznešené. Nič veľké. Uchovávam si nádej. A súčasťou tej nádeje je aj to, že stále píšem, že sa pripravujem na úlohu Ester M., že zliepam z papierikov koláže a dúfam, že ma nezradí telo a budem môcť tancovať... súčasťou mojej nádeje je to, čo nemôžem ani vypovedať. Nádej je modlitba.