Vyhľadávanie
Nad čím premýšľam? Momentálne napríklad i nad tým, prečo som si nikdy nepísala denníky. Úvod k ankete pritom ponúka – hoci cez reflexiu o význame literatúry – obrátiť sa dozadu. K tomu, čo sa za dve desaťročia dialo – cez našu introspekciu a miestami možno až svedecký charakter. V denníkoch by to bolo ako na dlani, len si vybrať. Takto sa musím spoliehať na návrat cez zhluky momentálnych myšlienok v skrumáži „pohľadu späť“.
Nechcem koncipovať odpoveď ako objektívny obraz toho, čo sa dialo v našej literatúre, a či má literatúra razantnejší dosah na spoločnosť. (Ten skôr v súčasnosti takmer určite nie ako áno.) Najprv teda bleskový pohľad dozadu všeobecnejšie: však všetko sa odvíja zo „stavu skutočnosti“. Literatúra rozoberá na drobné čiastočky – z dnu i z von – práve stav skutočnosti. Mám pritom pocit, že pohľad dozadu je čosi ako pohľad cez sklo, ktoré je počmárané sieťami. Menil sa svet, nasledovne literatúra, umenie. Za tých dvadsať rokov sa veľa zmenilo, veľa prežilo. Ale prečo vlastne ten divný, neosobný stredný rod?! Veľa som sa zmenila, veľa som prežila. Prvú knihu som publikovala pred 20 rokmi (plus pár mesiacov). Odvtedy sa všetko najmä akcelerovalo. Veci každodenné, bežné, povrchné..., veci osobné i vecnosť (Česko)Slovenska, Európy a globalizovaného sveta. Čosi definitívne zvetralo, no navŕšili sa nové „horstvá“ z problémov ako: rozmetanie hodnôt, ekologické pasce (tie v prírode i v ekológii ľudskej duše), rasové a sociálne smršte, migrácie, terorizmus, vojny, ekonomicko-politické zločiny, nové bohatstvo, nová bieda... A kvôli podprahovému, vleklému stresu obyvateľstva čoraz viac expandujúca „moderná“ nemoc – úzkosť a depresia. Zároveň, pravdaže, pretrvávali i pevniny radostného: jas detstva, energia mladosti, sexuality, lásky, otvorenosť možností, pluralita, pestrosť, informačné mega možnosti, mnohosť a blízkosť kultúr, umení, naraz ich blízky dosah. Toto všetko si bolo treba usporiadať v samej sebe. Nájsť si svoj spôsob reflexie sveta roztrieštenosti, falše, krutosti, chladu, povrchnosti i – naopak – sveta s registrami pozitivity. V tom všetkom som sa snažila pribrzdiť akceleráciu, písať pomaly, nie v zmysle procesu, ale v zmysle zámernej pomalosti príbehu. Na veci nič nemení, že často i príbehu rozlámaného do fragmentov. V chaose môže byť poriadok a v poriadku môže byť chaos. Chcela som byť tiež maximálne otvorená voči sebe, svojmu podvedomiu, onej ohromnej zásobárni pre tvorbu, svojskému svetu v každom z nás, ktorý je zvláštnym zrkadlom verzií skutočnosti. Tej, akú sme prežili i tej, aká mohla byť. A ktoré zároveň výdatne sýti aj tretiu – paralelnú skutočnosť – „stvorenú“ v knihách.
Pri písaní sa konfrontujem/e aj so svojou vlastnou realitou, dobrým aj zlým v sebe. Vyslovujem/e svoj vzťah k svetu, ale tiež vzťah sveta k sebe/nám. Toto je možno jedno z toho dôležitejšieho, čo literatúra a umenie môže dať čitateľom a svetu vôbec. Potom je to dôležitosť vnútorne pravdivého „jazyka“. Ten môže byť úzkostlivo presný, úsporný, prísny, ťažkopádnejší, ironický, „rozoviaty“, krotký, melancholický.... Len to musí byť naozaj vlastná reč, nespútaná normami, riadiaca sa z bezslovnej reči hlbinného Ja, na ktoré má, pravdaže vplyv všetko, čo do nás vstupuje.
O tom, čo práve píšem, nerada hovorím. Viem, aké „záseky“, „stŕpnutia“ môžu nastať. Dokončila som dve krátke rozhlasové hry, nedávno bola inscenovaná divadelná monodráma Dievča z morského dna v réžii a interpretácii Petry Fornayovej (a Ľ. Bukového), napísala som cyklus kratučkých príbehov pre deti do prílohy SME, i jeden kvázi dokumentárny cyklus Obrazy pre sluch do rozhlasu.
Žiaľ, asi sa mi už definitívne nepodarí vydať v BAUM knihu „karpatského centralistu“, (ktorý cez topos a rodinnú pamäť intímne i novo zobrazuje ukrajinskú skutočnosť) a zároveň autora svetového formátu – súčasného ukrajinského spisovateľa Tarasa Prochazku. Pretože my, na rozdiel napríklad od Čechov, máme problém s prekladmi z ukrajinčiny.
