Vyhľadávanie
Literatúra je pre mňa napriek všetkým multimédiám stále to najpodstatnejšie. Čítam knihy buď podľa chuti, alebo podľa potreby, podľa toho, na čom práve pracujem. Práve v lete som sa venovala takým ťažkým a neradostným témam, ako je holokaust a obdobie prenasledovania v 50. rokoch 20. storočia, pretože som to potrebovala k svojej práci. Keďže som v školských laviciach sedela najmä v 70. rokoch, dostala som mimoriadne sploštenú, poprekrúcanú a zmanipulovanú predstavu histórie. A tak ma všetko, čo mi pomáha získavať celistvejší a diverzifikovanejší obraz o minulosti, fascinuje. Myslím, že vzhľadom na druh školenia, akým ma v detstve a v mladosti „obdarili“, sa môžem nechať fascinovať až do hlbokej staroby. Baví ma čítať práce tej časti našej historiografickej obce, ktorá pristupuje k histórii nášho priestoru kriticky, a nie so zrakom vopred zahmleným rôznymi trápnymi mýtami. Preto, ak by som chcela odpovedať na otázku „Aké miesto má literatúra?“ musela by som si definovať, čo je literatúra, a čo už nie. A to definovať neviem. Nikdy som neprisudzovala literatúre takú moc – ani v osobnom ani v spoločenskom živote –, aby mohla podstatne určovať moje myslenie a konanie. Veď napriek všetkému je to LEN literatúra, akokoľvek kvalitná, závažná, odrážajúca život... Iste, občas čítam autorku alebo autora, pri ktorých ustrniem, naposledy sa mi to stalo v prípade kanadskej autorky Alice Munro. Jej poviedky mi vliezli doslova pod kožu. V mojom vedomí otvárali témy a myšlienky, ktoré tam boli, no spali. Aj to sa môže stať. Ale je to skôr výnimočné.
A ako sa za dvadsať dokov demokracie zmenil literárny život? Obávam sa, že táto otázka má v sebe túžbu po mytologizácii minulosti, túžbu po celistvom príbehu o literárnom živote na Slovensku. Ak áno, tak toto očakávanie drsne sklamem: literárny život na Slovensku neviem opísať. Nepovedala by som, že neexistuje, lebo sa dejú rôzne literárne podujatia, fungujú, aj keď niekedy z posledných síl, rôzne vydavateľstvá atď. Hovoriť o komunite sa však rozhodne nedá. Niekedy by bolo dobré, keby komunikácie bolo viac, ale to už asi v dohľadnej dobe iné nebude – a nielen v literatúre. Spolkový život nie je taký čulý ako začiatkom 90. rokov, ale ani taký okázalo nanucovaný, kontrolovaný a určovaný ako v 70. a 80. rokoch. Mňa však fascinuje, že literatúra má stále ešte auru geniality, auru čohosi závažného a dôležitého, tú nezabudnuteľnú vôňu bobkového listu zmeneného na vavrín... ach. A tak aj rôzne mediálne rýchlo urobené celebrity majú takú obyčaj, že korunujú svoju slávu napokon aj nejakou vydanou knihu, či už o varení alebo o svojom živote, a následne sa samonazývajú spisovateľmi a spisovateľkami. To je pozoruhodné. Že by literatúra bola považovaná za korunu tvorby aj u ľudí, o ktorých sa dá pochybovať o tom, že vôbec niečo čítajú, s výnimkou šokujúcich správ o sebe v bulvároch? Pravdaže, ide o trh, všetci tomu rozumieme.
A životaschopnosť? Tú slovenskí autori mali po celé desaťročia. Vedeli sa prispôsobiť slovenskému štátu a písať jedovaté články proti Židom, Čechom, Maďarom, vedeli hrať na soc-realistickú nôtu, veselo i zbesilo pomáhať budovať komunizmu, aj vytĺkať kapitál z normalizačných zlatých baní. Keď si uvedomujem to mnohonásobné zlyhanie intelektuálov v dejinách 20. storočia a špeciálne zlyhanie slovenských spisovateľov, zdá sa mi fascinujúce, že sa ešte vôbec berieme vážne. Možno by to chcelo napísať a vydať niečo ako „Hanebné dejiny slovenskej literatúry“. To by bolo čítanie!
A aká oblasť je najživotaschopnejšia? Nuž, je jasné, že médiá sú novodobým virtuálnym chrámom. K čomu sa v ňom dnes modlíme a akými slovami, to už je celkom iná otázka. Z toho by mohlo vyplývať, že životaschopné je len to, čo sa dokáže predať cez médiá, najlepšie tie elektronické a obrazové. No tak, ako v 80. rokoch začali existovať ostrovčeky pozitívnej deviácie, sú dnes ostrovčeky zmysluplného ticha a mlčania. Sú veľmi nádejné a dajú sa niekedy aj rozpoznať. Odporúčam. Aby sme mali akú takú životaschopnosť aj o pár rokov.
