Výročie Knižnej revue vnímam v kontexte diania v slovenskej literatúre, teda predovšetkým jej produkcie v týchto desaťročiach. A to nevyhnutne vedie k porovnávaniu s predchádzajúcimi dvoma desaťročiami. Alebo inak: obdobie 1968 až 1989 verzus obdobie 1990 až dnešok. Takéto porovnanie asi nemôže priniesť jednoznačné zistenie, kedy boli napísané lepšie knihy, ale skôr – a možno ešte zaujímavejšiu – konfrontáciu odlišností. Teda ako spoločenský kontext ovplyvnil literárne texty? V čom, tematicky, poeticky či akokoľvek inak, je predrevolučný Mitana iný od porevolučného? Podobnú komparáciu by odborníci mohli aplikovať, napríklad, aj na texty Vilikovského, kde základným východiskom by malo byť práve to, či vznikli pred alebo po roku 1989. Zaujímalo by ma, čo by sa takýmto premietnutím textu do kontextu, či kontextu do textu dalo vôbec zistiť. Samozrejme, nemám tú moc, aby som diktoval literárnym vedcom, aké východiská by si mali zvoliť, takže som zmierený s tým, že tento typ štúdií si nikdy neprečítam. Sociológia literatúry sa u nás nikdy veľmi nepestovala.Vo vašej otázke hovoríte o poslaní literatúry. Slovenskí spisovatelia by v polovici deväťdesiatych rokov začali reptať, že nie sú svedomím národa ani inžiniermi ľudských duší. Dnes si však uvedomujú, že ak vyžadujú od štátu grantovú podporu pre tvorbu a vydávanie svojich diel, ak si chcú zachovať Budmerice a ďalšie zariadenia, tak musia artikulovať spoločenský význam svojej tvorby. Ja by som bol radšej, ak by tento význam deklarovali ľudia mimo samotného spisovateľského stavu, no nielen osvietení učitelia literatúry, hoci tí sú veľmi dôležití koaliční spojenci, ale široká verejnosť. Ako by to deklarovala? Čítaním.