Vyhľadávanie
Vždy sa poteším, keď sa mi dostane do rúk dobrá knižka. Rada mám tie, s ktorými možno vnútorne komunikovať, ktoré aktivizujú myseľ. Čítam text a v hlave sa mi roja ďalšie myšlienky, súzvučia s ním, polemizujú, škriepia sa, odbiehajú a vracajú sa k nemu. Budia ma? Oživujú? Určite zintenzívňujú myslenie a preberajú z apatie.
Mám rada aj tie, ktoré sú metaforou, obrazom, podobenstvom, majú svoju vnútornú silu a prehlbujú moje vnímanie. Nazerám do zatajených zákutí ľudskej duše a uberám sa cestami, po ktorých kráča iba umenie. Zvedavo čítam literárne diela, ktoré postmodernými spôsobmi vyjadrujú svet. Ich východiská môžu, no nemusia byť očividné a ľahko spoznateľné. Akceptovanie najrozličnejších východísk dávno prekročilo jednoduché priradenie. V transformácii či v syntéze dostalo novú podobu, stalo sa novou metaforou a nadobudlo silu sugescie. Všetko je možné, všetko je dovolené, avšak iba v rukách majstrovského tvorcu, keď tvorba je (s)tvorenie a tvorca je (s)tvoriteľ, ktorý naslúcha svojmu vnútornému hlasu a zároveň prekračuje subjektívnosť individuálnej výpovede.
Dožili sme sa čias, keď hodnotové systémy našich súčasníkov sú popreskupované divným spôsobom či rozchaosené úplne. Etika a politika sa rozchádzajú. Na piedestále je zlaté teľa. Človek má byť v prvom rade konzumentom. Víťazí ten, kto má prostriedky manipulovať ním a ovládnuť ho. Nie čudo, že znovu vystupuje otázka, pre koho sa vlastne píše literatúra a či to má vôbec ešte zmysel. Táto otázka sa, pravdaže, vzťahuje aj na zmysel umenia v širšom význame.
Keď som v banskoštiavnickej galérii výtvarného umenia pred časom pripravovala výstavu Trienále drobnej plastiky a kresby, podarilo sa mi na ňu získať plastiku – objekt vytvorený z kameňa a zo skla od Vladimíra Zbyňovského, ktorý žije a tvorí vo Francúzsku pri Paríži. V tom čase pod budovami galérie odvodňovali staré banské štôlne. Robotníci mali zrejme nejaké starosti s elektrinou a ich majster ma vyhľadal vo výstavných priestoroch. Stála som pri Zbyňovského diele a majster si ho začal pozorne prezerať. Potom nakrátko zmizol a vzápätí doviedol na výstavu celú čatu robotníkov. „To, čo je tam hore, nemôžete jednoducho nevidieť.“
Začiatkom leta som mala predstaviť v Klube nezávislých spisovateľov poéziu Judity Kaššovicovej. Kým som premýšľala o jej poézii a pripravila si referát, zbierky Juditiných Šamorínskych veršov jedna po druhej mizli z môjho stola a s nimi aj ďalšie rozčítané knihy. Ich miznutie pre mňa znamenalo, že literatúra je potrebná a že má pre viacerých z nás zmysel.
V týchto dňoch som sa začítala do esejí H. D. Thoreaua. V prednáške, ktorú predniesol 6. decembra 1854 v mestečku Providence a ktorá neskôr v knihe esejí dostala názov Život bez princípu, napísal: „Tento svet je miestom biznisu. Ten večný ruch! Takmer každú noc ma budí zo spánku dychčanie lokomotívy. Ruší moje sny. Žiadny sabat. Bolo by úchvatné aspoň raz vidieť človečenstvo, ako konečne nič nerobí a len tak oddychuje. Samá práca, práca, práca. Ani prázdny zošit, kam by som si zapisoval myšlienky, nemôžem zohnať; vo všetkých sú už vopred predtlačené kolónky na doláre a na centy.“
Thoreauove eseje mi zo stola zatiaľ nikto nepotiahol.
