Premýšľam nad tým, že svet je plný protikladov a konkurenčných činiteľov. Platí to aj o literatúre. Na jednej strane možno hovoriť o jej „neúžitkovom” zameraní, na druhej strane o jej ambícii čitateľa naplno, intenzívne zasiahnuť. Dilematickosť a zložitosť sveta nedovoľuje človeku žiť svoj život podľa literatúry. A jednako z literatúry – aj vďaka jej nepraktickosti – vyžaruje energia, ktorá nás v prenesenom zmysle vracia k veľkosti malých, zabúdaných, na okraj vytláčaných hodnôt.

Premýšľam aj nad tým, že autor nie je imperátorom a vládcom, ale služobníkom textu. Jeho práca spočíva v úsilí dať tematickým, kompozičným a jazykovým zložkám také miesto a funkcie, ktoré nepripúšťajú alternatívu. Ak platí, že umelecký text môže byť len taký, aký má byť, potom musí autor rešpektovať látkové a vnútrotextové zákonitosti, ktoré mu dovoľujú dospieť iba k jedinému možnému výsledku. Inak by nemohol postupovať ani vtedy, keby vedel, že o tom, čo spravil, bude vedieť iba on sám.

Premýšľam ďalej o vzťahu textu a diela, presnejšie prozaického textu a prozaického diela. Nazdávam sa, že text ako solitérny výkon autora ešte nie je dielom. Do podoby diela ho dotvára svojím múzickým inštinktom a pripravenosťou až partnerský typ čitateľa, bez ktorého by bol text mŕtvy. Psychológovia už dávno zistili, že hĺbkové emócie ako jedna z prastarých záujmových sfér literatúry sú nevysloviteľné. Ak si uvedomíme, že stavebným materiálom textu je slovo, vzniká obrovský paradox, ktorý literatúra rieši tak, že energiu slov sústreďuje na sprievodné, druhoradé javy a podstatu „vyjadruje“ mlčaním. Tieto mlčanlivé zóny, tento rozľahlý a hlboký netextový priestor je najvlastnejším poľom čitateľsky dotvárajúcej iniciatívy. Práve v ňom čitateľ, zbavený na rozdiel od autora povinnosti produkovať slová, dotvára text a jeho hĺbkové emotívne intencie prežívaním. Vkladá tak do diela to, čo doň nemôže za nijakých okolností vložiť autor. Vzťah medzi týmito dvoma komunikačnými, dialogickými činiteľmi potom nie je taký, že jeden z nich iba dáva a druhý len prijíma a berie, ale je až do tej miery komplementárny a rovnocenný, že čitateľa by sme mohli pomocne nazvať druhým autorom. Toto jeho významné postavenie zasahuje celú štruktúru diela a viaže sa aj na iné, nielen emotívne, slovami nevyjadriteľné vrstvy textovej fikcie. Tichá a komorná autorská pozícia sa musí teda opierať o bohatú, múzickú hĺbku čitateľovej duše, dotvárajúcej prozaický text na prozaické dielo.

K druhej časti vašej otázky by som chcel poznamenať, že v mojom veku už niet veľa času na začiatky. Aj preto momentálne – ak si v tejto chvíli vypomôžem paronomáziou – pracujem na prepracúvaní toho, čo mám už rozpracované. Zodpovedá to napokon aj mojej dlhodobej skúsenosti, tomu, že najviac času som musel vždy investovať do detailov a maličkostí. Priestor medzi „konceptom“ a „čistopisom“ bol pre mňa pri všetkých mojich doterajších skúsenostiach s písaním prózy najdlhšou a najťažšou etapou práce. Tento detailný terén ma neraz spätne upozornil na neudržateľnosť pôvodnej koncepcie textu, látkového zamerania témy, ale aj takých globálnych línií, akými sú povaha rozprávania, organizačné systémy a pod. Táto najdlhšia a najťažšia etapa práce ma sprevádza aj pri koncipovaní novej prozaickej knihy.