Nad domov ,,není“

Po prečítaní knižky Terézie Kvapilovej Nad Závody není mi ako prvé prišlo na um, že keby všetky mamy svojim deťom takto porozprávali o sebe, starých a prastarých rodičoch, strýkoch a tetách v kontexte doby a regiónu, nemuseli by sme riešiť otázku identity, geografických názvov v učebniciach či pokuty za porušenie jazykového zákona. Bez sentimentu a ružových okuliarov matka na otázky svojich potomkov v kultivovanej slovenčine odpovedá írečitou záhoráčtinou, hoci sa narodila v Amerike, kam kvôli nešťastnej láske odišla jej matka. Láska však bola silnejšia a jej milý sa ju vydal hľadať do Ameriky. Nemal adresu, a predsa ju po troch rokoch vo veľkom svete našiel, aby sa spoločne vrátili do rodnej obce a vychovali tu svoje deti, lebo ,,nad Závody není“. Deti pani Kvapilovej sa tiež rozpŕchli, dokonca aj mimo Slovenska, a aj táto knižka vyšla v Slovinsku. Podstatné je, že sa vracajú, vedia kam patria, odkiaľ vyšli. Rozprávanie rodinnej histórie je zároveň históriou obce Závod, Záhoria a vlastne aj Slovenska. Knižka môže pokojne byť doplnkovou učebnicou vlastivedy alebo dejepisu na Záhorí, odlišné sú asi len kroje v jednotlivých obciach. Blížia sa Vianoce, rodiny sa stretávajú za spoločným stolom, všetko sa na chvíľu spomalí a možno je to ten správny čas spýtať sa svojich rodičov a starých rodičov, ako to bolo kedysi. Životné príbehy našich predkov často predčia najneuveriteľnejšiu telenovelu či bláznivú komédiu, neraz sú opradené tajomnosťou, ale sú predovšetkým kľúčom k nášmu domovu. A nad domov ,,není“.