Vyhľadávanie
František Andraščík (1931 – 2001) už svojím debutom v roku 1963 dôrazne odmietol schematické myslenie, ktoré deformovalo dobový literárny vývin. Otvorene sa prihlásil k Válkovi a k Hamadovi, jeho tvorba napokon v istom období vykazovala transparentné príbuznosti s Válkovou tvorbou. Oboch autorov spájalo predovšetkým civilné videnie skutočnosti bez kompromisov a ústupkov. Andraščík takmer po celý svoj život tvoril v odlúčenosti a izolovanosti. Veľkou mierou k tomu prispel od roku 1967 jeho status invalidného dôchodcu, ktorý bol nepochybne zložitou ľudskou a tvorivou skúškou, hoci sa pod umeleckú úroveň jeho poézie nepodpísal. Práve naopak, najmä básne, ktoré sú datované po páde komunizmu až do čias pred Andraščíkovým skonom, vykazujú citlivé chápanie zmenených pomerov, ich divokých nástrah a nebezpečenstiev. Spoľahlivé zázemie na ďalej videl v domove, ktorý vnímal ako súčasť širšieho prírodného priestoru. Dedina pre neho predstavuje východiskovú základňu a načrtáva konfrontačnú líniu s rozkývanou spoločenskou rovnováhou. Básne venované matke dosahujú mohutné pozdvihnutie v rámci celej slovenskej poézie: „tak mám rád svoju mamu, že domov nosím na rukách i s poľom i s lesmi / i s hlasom sirén nad strechami stavísk.“ Báseň Mama sa modlí predstavuje jeden z absolútnych vrcholov Adraščíkovej tvorby: „Civilizácie sa míňajú, ale mamy / sa úpenlivo modlia / k hluchému bytiu.“ Z týchto veršov prorocky zamrazí a pravdivo sa obnaží neúprosné dno osobných súradníc ako elementárneho zdroja existenčného vnímania. Aj v básni Panychída za babičkou vyzdvihuje tradičné pracovné činnosti, ktoré sú bytostne zviazané s ľudskou podstatou. Racionálne uvažuje „o siatí a o žatve, / o kyslom mlieku a o tom, či chlieb je dostatočne upečený“.
Nosnú zložku Andraščíkovej poézie tvorí empatická schopnosť, bohaté zmyslové rozpätie a tichá pokora pred ženskou krásou. Zaznamenáva „krátku večnosť ženskej krásy“ ako jej pominuteľný, ale nehynúci obraz. Výrazný je aj sociálny rozmer jeho poézie: „Po desaťročí zúfaní a snáh / nájsť pravdu a právo.“ Práve jeho odstup od oficiálnych literárnych štruktúr mu umožnil presne zobraziť poklesnutú tvár spoločenského systému. Výsledkom je verný obraz nerezignujúceho jedinca, ktorý nekapituluje pod nátlakom komerčnosti a hodnotového úpadku. Jeho človek zostáva hrdý a vyrovnaný, aj keď s biľagom biedy a smútku.
Odvážim sa tvrdiť, že táto knižka ašpiruje na básnickú udalosť roka, aj keď si uvedomujem prevahu kritickej ľahostajnosti voči hodnotným počinom pôvodnej poézie.
