Najkrajšia pieseň varuje

Esej bola inšpirovaná myšlienkou: „Zem hrá hudbu pre tých, ktorí počúvajú”

                           výrok pripisovaný Williamovi Shakespearovi

Pred tisíckami rokov prvé pohyby Zeme začali hrať melódiu, ktorá sa odvtedy ambiciózne rozvíjala. Umelci všetkého druhu, maliari, básnici, spisovatelia či nebodaj filozofi, k nej prikladali svoje citlivé uši a nechali sa do sýtosti inšpirovať. Niektorí sa ju snažili napodobniť, iní zvečniť, pár odvážnych duší zase pochopiť. No akokoľvek ďaleko boli ochotní zájsť, nepodarilo sa im vo večne sa meniacom svete zachytiť viac ako len pár nôt. Hoci prekrásnych, reprezentujúcich starý život a nové očakávania.
Lenže pekná pieseň je málokedy monotónna a práve dnes sa nestíhame diviť, ako divoko sa mení. Posledné roky boli bohaté, ale nie iba v dobrom slova zmysle. Ako obyvateľom Zeme stúpli očakávania (nielen na hudbu, ale aj na život), tlak na Zem našou vinou tiež úmerne stúpol. A my sa môžeme, sadisticky alebo nie, kochať ďalším nezabudnuteľným koncertom, ktorý, dúfajme, aj prežijeme.
Predtým, ako sa dostaneme k zmenám samotným, patrí sa spomenúť ľudí, ktorí si ich všimli. Hádam nie je treba diskutovať o ich pravosti, lebo zásluhy za objavenie patria najnovšiemu druhu umelcov ľudstva, a tým sú vedci. Oni prví varovali, že je načase konať, potešiť Zem viac než len prázdnymi slovami a hlasným potleskom. Lebo by nás na jej koncerte mohlo neskôr čosi zahlušiť. Zahlušiť by nás mohli následky vlastnej arogancie.
Múdry človek, ktorý počúva tú hrdú hudbu Zeme, môže mať oči pre plač. Každým dňom postupne smutnie, hoci pre novú generáciu ešte nikdy nebola veselá. Na svete akoby postupne bolo čoraz menej dôvodov na radosť, lebo sa v našich hlavách ustavične kopia nové problémy.
Iba tí, ktorí počúvajú, môžu vedieť, čo je treba. Napríklad, kto počuje smädného vie, že potrebuje vodu. Kto počuje smutného vie, že potrebuje rozveseliť. Ja som počúval Zem, a ak sa nemýlim, tak potrebuje zázrak. Presnejšie potrebovala by, aby sa ľudia zjednotili. A teraz to vidíme. Nedokážeme sa zjednotiť proti nepriateľom, ktorých máme všetci bez ohľadu na vek, rasu či pohlavie, spoločných. Proti pandémii, proti vojne, proti globálnemu otepľovaniu... 
Prečo sme sa stále nespojili? Nepočuje to vari každý? Nepočujeme všetci žalostný soprán Zeme? Čo zablokovalo rozum ľudí? Čo im bráni konať? Je to strach? Je to chamtivosť? Je to arogancia? Netrúfam si slepo hádať, lebo tak sa to nepatrí. Tak čo teda? Nuž, možno jednoducho potrebujeme hrdinu ako v akčnom filme. Takého, čo na poslednú chvíľu zjednotí všetkých obyčajných ľudí sveta, a potom všetkých zachráni. Ale je tu problém, to by ten hrdina nemohol byť obyčajný. A v tom spočíva háčik, bežní ľudia by totiž nikdy dobrovoľne nepočúvali niekoho, kto je iný ako oni.
Tak čo nám zostáva? Nedávam falošné nádeje. Každý vie, že nikto z nás to sám nezvládne. Medzi nami nechodí Superman, ktorý dychom zase zamrazí Antarktídu a holými rukami zacelí ozónové diery. Ktorý usilovne hľadá liek na koronu popri tom, ako sa učí ruštinu a na telefóne presviedča Putina. Môžeme jedine začať sebou, chovať sa zodpovedne a šetrne. A čo keď sa to ľudstvu aj napriek našej snahe nepodarí prekonať a nadobro podľahne? Vtedy budeme môcť aspoň počúvať hudbu s pocitom, že to nebola naša vina. A odľahčené svedomie tak bude pre človeka požehnaním.

Esej hodnotí editorka a redaktorka Alexandra Jurišová: 

Poznanie je základným kľúčom k hlbším myšlienkam. Nie je ťažké sa v nich strácať, a nie je ľahké sa v nich opäť nachádzať. Čo ale máme urobiť s tým, ak ľudia nechcú nič vedieť a odmietajú sa aj hlbšie zamýšľať?
Autor eseje upozorňuje na tlak, ktorý vytvárame na všetko naokolo vrátane Zeme, no vôbec nie na seba. Kritizuje nás, že nielen že prestávame vnímať svojich „nepriateľov“ – pandémiu koronavírusu, vojnu na Ukrajine či globálne otepľovanie – no nedokážeme sa proti nim ani patrične zjednotiť a zaujať jasný postoj. Podľa neho je ľudstvo odkázané na akéhosi hrdinu a vodcu, ktorý všetko vyrieši za nás. Avšak my sme schopní i v tomto hrdinovi nájsť nejaký problém. A ak aj žiaden problém nejestvuje, umelo si ho vytvoríme.
V eseji sa tiež nachádza niekoľko otázok, ktoré však zostávajú nezodpovedané. Je nám tým naznačené, že ako ľudstvo vieme, prečo sme sa so všetkými problémami dostali až sem, no zároveň nevieme odpovedať na to, prečo sme pri ich riešeniach nepočúvali vedcov a odborníkov. Teraz je už na to prineskoro a „zahlušiť by nás mohli následky vlastnej arogancie,“ píše autor Patrik Vavrovič.