Najneznámejší zo slávnych ľudí

Samotná postavička zvláštneho a možno čudáckeho starého mládenca, ktorý má dlhý nos, ešte dlhšie vlasy a najdlhšie nohy, nosí slnečné okuliare (ale len keď nesvieti slnko) a fúzy zn. mrož, sa objavila v rozhlase už v roku 1995 (dramaturgia Beata Panáková, réžia Milena Lukáčová) a v roku 2021 sa 30 z pôvodných 52 rozhlasových príbehov dostalo aj do knihy.

V jednotlivých krátkych poviedkach či rozprávkach Pinky Bum prežíva rôzne „všedné dobrodružstvá“, a hoci toto spojenie pôsobí ako oxymoron, je to pravda, lebo aj Pinky Bum je vlastne akýmsi protirečením, je totiž „najneznámejší zo slávnych ľudí“.

S jemnou poetikou...

Texty určené detskému čitateľovi, ktoré autor zaradil do svojej knihy, možno rozdeliť do niekoľkých kategórií. Z môjho pohľadu tie najzaujímavejšie v sebe skrývajú nielen hravosť a humor, ale aj istú dávku poézie.

K takto koncipovaným textom možno zaradiť napríklad pôvabný príbeh Pinky Bum a bývalí ľudia, v ktorom hlavná postava zablúdi do zvláštnej kaviarne, kde sa namiesto kávy v šálke podávajú spomienky. Podobne aj textík Pinky Bum a dedko dedkovho dedka vytvára nádherný obraz starca, ktorý sa podobá na strom a či strom, ktorý sa podobá na starca – autor sa tu zľahka dotýka motívu staroby, samoty i smrti.

K poviedkam, ktoré oplývajú osobitou a jemnou poetikou, by som priradil aj Pinky Bum a pavúk za klavírom – z pôvodne nepríjemnej situácie, keď nadané dievčatko nechce hrať na klavíri, lebo za ním čosi šramoce, sa vykryštalizuje hravý koniec: „Posadila sa na otáčaciu klavírovú stoličku, položila na klávesnicu dlane a spustila skladbičku  Ludwiga van Beethovena. Tá hudba sa volala Pre Elišku, ale dievčinka ju hrala pre pavúka.“ (s. 41)

Podobne láskavo vyznieva aj text Pinky Bum a Firma Irma. Korpulentná dáma, ktorá, pošmyknúc sa na ľade, padne na zem, môže spočiatku pôsobiť komicky (aj ona situáciu tak hodnotí), no vzápätí sa ukáže, že ide o ženu s obrovským srdcom. Je to človek, ktorý žije pre druhých a nielen pre seba – Firma Irma sa dokáže rozdať.

Pinky Bum a snehová kráľovná v sebe ukrýva ani nie príbeh, ale skôr básnickú momentku o starenke v dlhom kabáte, pod ktorým ukrýva motýle, teda snehové vločky. Vďaka nej i vďaka týmto nežným motýľom sa zima stáva krajšou a láskavejšou.

...aj filozofiou

Ďalší typ textov by som označil ako filozofujúce. Autor tu cez príbeh alebo v príbehu detskému čitateľovi ponúka akési úvahy o zmysle života. Hádam najvýraznejšie sa to uplatňuje v príbehu Pinky Bum a holub č. 763.

Holub – filozof tu na rozdiel od Pinky Buma chápe nezmyselnosť ľudského náhlenia sa. Náš neustály zhon pripodobňuje k zháňaniu zrniek, ktoré ktosi sype a všetci sa tlačia, aby si z tých zrniek uchmatli čo najviac. Celkové vyznenie príbehu nabáda čitateľa, aby hľadal hlbší zmysel života.

Podobný motív zmyslu života sa dá objaviť aj v texte Pinky Bum na staré kolená žiakom. Postava si odrazu uvedomuje, že s vekom si prestáva všímať veci okolo seba, nevníma ich krásu, nehľadá v nich fantáziu, preto Pinky sám pre seba založí ZPŠP – Základnú Pinkibumovskú Školu Pozerania. Aby sme mohli vychutnávať život v celej jeho pestrosti, musíme byť ako deti. Rovnako ako detský pohľad na svet môže nás obohatiť aj láska, hoci sa iba na chvíľu zaľúbime do vodičky taxíka alebo predavačky nanukov (Pinky Bum takmer zaľúbený a Pinky Bum a milota okolo nás).

Ten chlapec nie je zlý!

Tretiu skupinu, aspoň podľa mojej kategorizácie, predstavujú texty s výraznejším didaktizujúcim presahom.

Autor v nich nepoprie svoj „neklasický“ pohľad na vyučovanie, na školu a na žiakov. Z toho dôvodu je chlapec s náušnicou vlastne hrdina, lebo zostáva sám sebou. Najhorší chlapec na svete v podstate vôbec nie je zlý, problém je iba v tom, že ho ľudia nepoznajú.

Pinky Bum, hoci nemá peniaze, sa zas stane sponzorom pouličného streetbalového klubu, pretože deti, ktoré sa hrajú a športujú, nekazia výťahy, nehádžu do schránok kôstky z čerešní, nekradnú zrkadielka z áut a nesprejujú na múry neslušné nápisy.

Bez bláznovstva to nejde...

Pre Heviera typická hravosť a humor sa objavujú v štvrtej kategórii textov. Nepochybne sú to príbehy, ktoré sú pre detského čitateľa najpríťažlivejšie. Napríklad Pinky Bum v preplnenom autobuse zažíva presne to, čo mnohí z nás počas cesty do práce, do školy a potom naspäť domov.

Autor tu ironicky opisuje cestovanie „Mestskou hromadnou otravou“, keď sa všetci tlačia, štuchajú a nadávajú si, ale zároveň hyperbolizáciou vytvára bláznivú atmosféru, ktorá vzniká v autobuse počas krátkej cesty medzi dvoma zastávkami: „Keď boli všetci dnu, autobus vyrazil rýchlosťou päť kilometrov za hodinu. Niektorí psíčkovia boli v kočíkoch, niektoré bábätká viseli na tyči, niektorým ľuďom privrzli prsty do strojčeka na lístky a niektorí okrem aktoviek stratili aj zmysel pre humor.“ (s. 50)

Podobná bláznivá situácia je vybudovaná aj v poviedke Pinky Bum a guľovačka. Neznámy nezbedník hodí snehovú guľu do Pinkyho, ten mu to chce vrátiť, no omylom trafí susedu Susedičkovú, z čoho sa pred panelákom strhne obrovská guľovačka. Humor textu vyplýva z toho, že účastníkmi guľovačky nie sú deti, ale dospelí ľudia. Porušuje sa teda zaužívaná schéma a predstava vážnych dospelých, čo v konečnom dôsledku vytvára situačnú komiku. Úlohy detí a dospelých sa vymieňajú aj v poviedke Pinky Bum a Mikuláš, keď muž prezlečený za Mikuláša ustráchane uteká pred žiakmi zo ZŠ z Pudingovej ulice.

...a ani bez duchariny

Rozprávkové a fantastické motívy možno objaviť v piatej kategórii textov publikovaných v zbierke Pinky Bum. Hlavná postava sa napríklad stretne s duchom, ktorý neverí, že existujú ľudia, podobne ako my neveríme na duchov. Po prehratej stávke však duch musí, podobne ako čert v ľudových rozprávkach, týždeň slúžiť Pinkymu Bumovi. V závere príbehu autor vybuduje tajomstvo spochybnením predchádzajúcich udalostí: „Ale duch zmizol – ako duch. Nebolo ho. Iba v záclonách to ticho šušťalo. Stalo sa to či nestalo?“ (s. 54)

Ďalšou rozprávkovou postavou, s ktorou sa Bum stretáva, je drak, teda vlastne jašterička, ktorá tvrdí, že je zmenšeným posledným drakom. Draci vymreli a zmenšili sa, lebo sa na nich zabudlo, ak sa však ľudia vrátia k rozprávkam, budú môcť majestátni draci opäť žiť v jaskyniach. Príbeh o nájdenom dáždniku (Pinky Bum pod dáždnikom) sa síce začína ako banálna príhoda, no skončí sa veľmi zaujímavo, ukáže sa totiž, že dáždnik je čarovný a všetko, čo sa kdesi nájde, treba odovzdať pôvodnému majiteľovi.

Ako som už spomínal, podobne, ako v ostatných Hevierových knihách, príznačná hra s jazykom nechýba ani v príbehoch o Pinkym Bumovi, napríklad: „Desiatky hríbov utekali za ním. Boli to dubáky, bubáky, cupáky, fufáky, mumáky...“(s. 28) Jednotlivé texty sú komponované ako rozprávanie, počas ktorého rozprávač udržiava kontakt s čitateľom – oslovuje ho, pýta sa ho, ale mu aj odpovedá: „Tak, ako ste si zvykli na zimný čas? Že ľahučko? Že sa už ani nepamätáte, kedy to bolo?“ (s. 69)

Kto je teda Pinky Bum?

V úvode recenzie som si, podobne ako rozprávač, položil otázku, kto je vlastne Pinky Bum. Napriek tomu, že ho nemožno stotožniť so samotným autorom, rozprávač dokonca tvrdí, že Pinky Bum pracuje u spisovateľa Heviho na polovičný úväzok ako rozprávková postava a v poslednom texte, Pinky Bum odchádza, sa Pinky so svojím spisovateľom lúči, predpokladám, že z Daniela Heviera a jeho vnímania sveta sa v postave Pinkyho Buma odzrkadlilo veľa.

Pinky Bum je nesporne zaujímavým dielom, ktoré dopĺňa Hevierovu knižnú tvorbu, ktorá (podľa autorovej informácie na sociálnej sieti) predstavuje už 100 kníh.

Peter Karpinský (1971)

Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií FF PU v Prešove. Vedecky sa venuje vývinu a dejinám slovenského jazyka, dejinám a teórii komiksu a teórii detskej literatúry. Napísal knihy pre dospelých a v súčasnosti sa dominantne venuje tvorbe pre deti a mládež.

Ilustrácie:  Daniel Hevier / Trio Publishing