Naliehavý odkaz

Kam sa stratila stredná Európa, ktorá sa po období neslobody tak veľmi chcela stať súčasťou demokratického slobodného priestoru? 

 

Bola to len ilúzia, sen intelektuálnych „snílkov“? Prečo je krajinám strednej Európy stále bližšie uzatváranie sa do seba a svojich mýtických tradičných predstáv? Čo ich spája okrem strachu z imigrantov?

Žijeme v časoch, keď sa väčšine ľudí a ich politickým zástupcom akoby nechcelo rozmýšľať. Najmä nie v súvislostiach, ktoré každé vyjadrenie predlžujú a komplikujú. Intelektuáli nepatria k smotánke influencerov na sociálnych sieťach.

Komu však majú klásť podobné otázky tí, ktorí sa zamýšľajú nad tým, čo sa deje, čo tomu predchádzalo a čo sa so spoločnosťou môže udiať? Český historik slovakista Michal Stehlík si za respondenta vybral svojho niekdajšieho vysokoškolského učiteľa Rudolfa Chmela. „Rudolf Chmel stelesňuje stredoeurópanstvo ako málokto iný. Intelektuál, literárny vedec, editor, kritik, pedagóg, diplomat i politik. A to všetko v kontexte vývoja strednej Európy najmenej posledného polstoročia,“ zdôvodnil Michal Stehlík svoj výber v úvodnom slove útlej knižky Střed Evropy mezi ideou a realitou a podtitulom Rozhovor s Rudolfem Chmelem 2020, ktorú vydalo pražské Národní muzeum.

 

Svätá trojica demokracie

Dvojjazyčný knižný rozhovor (otázky v češtine, odpovede v slovenčine) vznikol vlani „na diaľku“ v čase pandémie. Hoci pandémiou sa priamo nezaoberá, o pomenovanie chorobných prejavov odkláňania sa od demokracie (nielen) v priestore strednej Európy ešte predtým, ako sa objavil koronavírus, v ňom nie je núdza.

Nacionalizmus, xenofóbia, nenávisť rasová, náboženská, sociálna, netolerantnosť k inakosti, liberálnej kultúre ľudských práv. „Hovorí sa tomu aj únava z demokracie. Zo svätej trojice demokracie už zostala asi len tá sloboda, ale bez rovnosti a bratstva, teda solidarity, nie je ani ona plnohodnotná. Nemôže byť jedna dôležitejšia ako druhá,“ pripomína Rudolf Chmel.

 

Čo je to V4?

So svojimi znalosťami a rozmanitými skúsenosťami (vrátane politických) s nadhľadom aj iróniou analyzuje situáciu a vývoj v jednotlivých krajinách Visegrádskej štvorky aj V4 ako celku. „Aj ja by som rád vedel, čo vlastne ešte spája štáty strednej Európy dnes, aby sme mohli hovoriť o opodstatnenosti V4. Partikularizmus, uzatvorenosť nielen hraníc, ale aj uzatvorenosť do seba, stará dobrá izolovanosť je charakteristická aj pre dnešné časy, v ktorých síce politici splietajú reči o spolupatričnosti, zodpovednosti, ale konkrétne robia opak. Nemám v pamäti jeden moment nejakej spolupatričnosti medzi štátmi, politikmi V4, ktorý by som ako občan mohol evidovať, nedajboh, honorovať.“

Strednej Európe podľa neho chýba niekto ako nový Milan Hodža, štátnik s koncepciou. „Zatiaľ, široko-ďaleko okrem miestnych väčších či menších autoritárskych partikularistov na obzore nikto...“

A ako píše na inom mieste, „Politikov, žiaľ, je až priveľa, štátnikov menej ako málo.“ Alebo: „Inak sme – navonok iste – všetci demokrati! Len otvorená, občianska spoločnosť – nočná mora autokratov, diktátorov – nám akosi smrdí.“

 

Pojmový chaos

Na základe otázok sa Rudolf Chmel vracia aj k pôvodnému hodnotovému zameraniu tradičných strán pravice a ľavice, ktoré u nás vystriedali „zväčša hybridné, presnejšie zberné strany, ktoré lovia“. Ľavica podľa neho v každej stredoeurópskej krajine postupne na rôzny spôsob atrofovala, synonymizovala sa s odsúdenou minulosťou a navyše včerajší komunisti sa stali súčasťou novej exekutívy. Bieda slovenského konzervativizmu sa zas prejavila hneď po roku 1989, keď sa „pri národnej vatre rýchlo zbratali nacionalisti, staro- i novoľudácki, s komunistickými“. 

Pri liberáloch, ku ktorým sa hlási aj Chmel („ak hovorím, že liberál je antiautoritár, že ho neznášajú autokrati, rozumie sa, že je bytostný demokrat“), si zas ľudia pod vplyvom politikov a médií pletú pojmy s dojmami: „Pojmový chaos zapríčiňuje aj miešanie politického liberalizmu s ekonomickým neoliberalizmom, čo sú diametrálne odlišné veci.“

 

Vinní si budeme sami

Rudolf Chmel podáva v knižnom rozhovore akoby nemilosrdnú správu o stave súčasnej spoločnosti a zároveň posiela naliehavý odkaz. Intelektuálne prostredie sa podľa neho napriek všetkému, čo ho brzdí, musí aktivovať.

Priznáva, že hoci stav strednej Európy už dávnejšie „neveštil nič optimistické“, mnohí boli nad tým povznesení. Zdalo sa „priam nemožné, že by stredná Európa mala byť opäť priestorom, v ktorom sú ohrozené ľudské práva, právny štát, v ktorom môže mať opäť navrch nie demokracia, ale autoritárska demokratúra.“

A upozorňuje: „Dnes sme postavení pred realitu ešte komplikovanejšiu, ale keď si necháme tú našu občiansku strednú Európu znovu uniesť, budeme už môcť hovoriť len o samoúnose. Vinní si budeme sami.“

 

Poznámka pod čiarou:

Na stránke Úradu geodézie a kartografie, ktorý štandardizuje mená geografických objektov, pri názve maďarského mesta Visegrád sa toto označenie uvádza ako oficiálny názov (endonymum). Popri ňom jestvuje aj slovenský vžitý názov (exonymum) uvedený aj v platných Pravidlách slovenského pravopisu - a to meno Vyšehrad. Obidva názvy sú teda rovnocenné, majú však iný status. V texte sa dá uplatniť aj jeden (oficiálny), aj druhý (vžitý) názov. (Red. pozn. jazykovedkyne Inge Hrubaničovej.)

 

Daniela Balážová (1973)

Redaktorka Knižnej revue. Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. Roky sa novinársky venovala zahraničnej politike aj téme ľudských práv.

 

Michal Stehlík, Rudolf Chmel: Střed Evropy mezi ideou a realitou. Rozhovor s Rudolfem Chmelem 2020

Praha: Národní muzeum, 2021