Naozaj mení bieda slobodu na otroctvo?

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:  „Vnútorná dôstojnosť je odjakživa spojená i s pocitom slobody.” 

     Nádych. Výdych. Do pľúc sa vám nahrnie čistý vzduch. Pomaly otvoríte oči. Stojíte na kopci, pred vami leží krajina rozprestierajúca sa až ďaleko za horizont. Do tváre vám narazí jemný vánok, mierne schladí vašu príjemne horúcu pokožku, pod nohami cítite trávu a celá atmosféra akoby voňala tou najsladšou a najpríjemnejšou vôňou. Slnko tesne nad horizontom vrhá na oblohu farby, ktoré vám spomalia vaše nekonečne bežiace myšlienky. A náhle nemáte žiadne starosti. Cítite sa ale slobodne? 
     Nádych. Výdych. Do pľúc sa vám nahrnie vzduch páchnuci voňavkami rôznych druhov, výrazného pracieho prášku a benzínu. Pomaly otvoríte oči. Stojíte v uvítacej hale nadnárodnej firmy pre riadenie medzikontinentálneho transportu, pred vami je recepcia a priestranná hala preplnená večne sa ponáhľajúcimi ľuďmi. Do tváre vám narazí prievan, ochladí pot na vašej šiji, pod nohami cítite chlad dlaždičiek ešte aj cez vaše formálne topánky, ktoré majú podčiarknuť vaše postavenie v spoločnosti. Slnko cez veľké okná a oblaky nevidieť, ale vy tušíte, že sa črtá neskoré dopoludnie. Vaše myšlienky sa zamerajú na administratívu projektu, ležiaceho na vašom stole. Kolega sa vám so zdvorilým úsmevom na perách pozdraví. Cítite sa ale dôstojne?
     Vymeňme otázky. Stojíte na tom kopci. Rovnaká scenéria. Cítite sa dôstojne? 
     Variant číslo dva. Stojíte v tej hale. Rovnaké detaily. Cítite sa slobodne? 
     Pre lepšiu objektivitu formulujme otázku na náhodnú osobu. Nezáleží na pohlaví, veku a ani rase. Len si tam niekoho predstavte. Tento človek stojí v tomto momente v tej hale. Má zo sociálnej stránky úspešný život. Má prosperujúcu kariéru, dom na vnútornom okraji mesta, dôchodkové sporenie, životného partnera alebo partnerku, dve krásne zdravé deti a dvakrát ročne si urobí rodinný výlet. V lete si zaletí na slnkom zaplavené pláže v Taliansku a v zime zas zlyžuje s rodinou svahy v rakúskych Alpách. Platí dane, neklame, navštevuje svojich rodičov aj svokrovcov pravidelne a snaží sa recyklovať. Svoj život síce nemiluje, ale ľúbi ho dostatočne nato, aby ho nechcel zmeniť. Je to najdôstojnejší človek pod slnkom. Ale napriek tomuto všetkému ho nemôžeme nazvať slobodným.
     Má len 25 dní plateného voľna ročne, čas odovzdania projektov mu určuje uznávaná autorita, dom by už potreboval vymeniť kúrenie, ale vzhľadom na to, že tento rok si povolil až dva týždne zaplavené slnkom a morom, bude musieť tento problém počkať. Na návštevu bude musieť odísť už túto sobotu, ale najradšej by to zrušil. Čas na jeho projekt pomaly vyprší a on ešte ani zďaleka nie je  v polovici. Takže možno si môže zájsť s priateľmi kamkoľvek a vybrať farbu na fasádu podľa seba, ale predsa niekde tam hore niekto rozhoduje o každom jeho kroku. Či už priamo alebo nie. 
     Náhodný človek stojí teraz na našom kopci a pozerá sa na horizont. Nemá vysoké postavenie, nemá dom, nemá dôchodkové sporenie, projekty na stole, vlastne nemá ani len ten stôl. A predsa má dôstojnosť. Nemyslím, že by ho niekto označil za nedôstojného len zato, že nemá titul pred a za menom , alebo že nevečeria dvakrát týždenne v reštaurácii. Nemá nič a nič mu vlastne v tejto utópii ani nechýba.  
     Čo teda robí človeka dôstojným? Keď to nie je nič a zároveň všetko. Vlastne, čo robí človeka dôstojným v jeho vlastných očiach? Možno sa náš človek vo svojej kancelárii cíti dôležito, nebodaj bezpečne, ale sám cíti, že by rád kontroloval sám seba úplne a namiesto nekonečnej naháňačky za peniazmi a postavením by radšej strávil život hľadaním tej utópie.
     Na prvý pohľad môžete teda mať dôstojnosť a len nevyhnutnú slobodu, ale nikdy nebudete mať úplnú slobodu a žiadnu dôstojnosť. 
     Písať o slobode je ľudské. Alebo možno naopak, sme ľudia, lebo píšeme o slobode. Odkedy nám bola odobraná, snažíme sa varovať ďalšie generácie, že sloboda je, nanešťastie, ešte stále privilégium a prichádza s ňou aj istá dávka zodpovednosti. Máme si byť pánmi svojho šťastia, tak prečo rovno nie aj pánmi svojej slobody? 
     Strávte svoj život naháňaním týchto dvoch vecí. Vnútornej dôstojnosti a absolútnej slobody. Pre mňa to bude cieľ a keď doň raz dobehnem, budem svoj život považovať za úspešný. A možno práve to, čo som označila za utópiu a sen nášho človeka, je posmrtný život. Napokon, premýšľať o smrti  je premýšľať o slobode.

Esej hodnotí literárny vedec Daniel Domorák: 

Prvé slová eseje Evelyne Fazekašovej znejú: Nádych. Výdych. Do pľúc sa vám nahrnie čistý vzduch. Pomaly otvoríte oči. Tento úvod v sebe nesie istú dávku ezoterického pátosu. Ide o vznešenosť, ktorá, okrem toho, že otvára tému slobody a dôstojnosti, metaforicky vyjadruje aj určité „mentálne východisko“ potrebné pre napísanie dobrej eseje. Tým východiskom je nutnosť zastaviť sa a otvoriť myseľ, hoci nie, ako už bolo naznačené, v zmysle ezoterického vytesňovania reality. Je tým myslený akýsi intelektuálny stav, stav jasnozrivosti, v ktorom sa človek pokúša pozrieť na myslenie svojej doby z odstupu, z druhého miesta, stav, v ktorom sa snaží uvidieť problémy doby s kritickým záujmom a nezainteresovane zároveň.  
Rovnako tak pôsobí esej Evelyne Fazekašovej. Nevyzýva vzdať sa spoločenského statusu v dnešnej „uponáhľanej dobe“ a vzoprieť sa civilizácii presadzovaním vlastnej, individuálnej slobody. Nie je apelom, tak ako väčšina ostatných esejí zapojených do súťaže v tejto kategórii, ktoré postavili problém slobody a dôstojnosti do ostrého protikladu voči požiadavkám spoločnosti. Fazekašová síce tiež preferuje hodnotu slobody zaručujúcej aj vnútornú dôstojnosť, ale zároveň robí empatický krok stranou, vyjadruje pochopenie pre rôznorodosť životných prístupov a ich rôznorodé vnímanie slobody (pre každého nemusí sloboda predstavovať vzpieranie sa spoločnosti). Svoje empatické gesto zároveň dopĺňa o identifikáciu vlastnej pozície ako utopistickej. Tú vidí, pre seba samu, ako jedinú možnú. Hoci, ako sa na utópiu patrí, možnú len potenciálne. No aj tak obohacujúcu.