Hovoríme s chovátskym jazykovedcom a prekladateľom Sinišom Habijancom

Siniša Habijanec vyštudoval všeobecnú jazykovedu a fonetiku na Záhrebskej univerzite, v roku 1998 získal vládne štipendium na doktorandské štúdium slovenčiny, ktoré absolvoval na FF UK v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Filozofickej fakulte Záhrebskej univerzity, kde prednáša slovenskú gramatiku. Venuje sa umeleckému prekladu zo slovenského jazyka, knižne mu vyšli preklady Dušana Mitanu Patagónia  Môj rodný cintorín.

Zo slovenčiny do chorvátčiny ste preložili výber textov z Romboidu. Je to mozaika z diela D. MitanuI. Koleniča, S. Rakúsa, D. Heviera, I. Štrpku, J. Litváka, S. Chrobákovej - Repar, O. Pastiera – je pre vás prekladanie poézie rovnakým orieškom ako prekladanie prózy?

V podstate ide o tretí titul, ktorý prekladám do chorvátčiny – ak výber z Romboidu chápeme ako titul a ak zoberieme do úvahy iba hotové preklady. Pustil som sa do boja s Koleničovou pomerne háklivou básňou, chápajúc ako výzvu preniesť do chorvátčiny jej expresivitu a zároveň sa vyhnúť vulgárnosti. Na poéziu sa ešte nechystám, je pre mňa ešte stále tvrdým orieškom.

Pomáha vám  pri práci s veršom systémovosť z „pracovného arzenálu“ jazykovedca?

Všetky básne slovenských básnikov, ktoré sú uverejnené v Quorume, majú voľný verš, lebo išlo o prierez zo súčasnej tvorby – voľný verš je zastúpený v prevažnej väčšine. Ostatných básní sa ujala prof. Dubravka Sesarová, ktorá sa osvedčila pri preklade z českej tvorby a má za sebou také "trofeje", ako sú napr. Mácha, Havlíček Borovský alebo Neruda. Preklad poézie je oveľa náročnejší ako preklad prózy, pretože nejde o preklad do materčiny, ale o znovubásnenie v materčine – takže preklad poézie je jednoznačne istý, špecifický druh literárnej tvorby. Nečudo, že básnikov, najmä tých starších, takmer vždy prekladali iní básnici. Výborným príkladom v slovenskej literatúre je napr. Ľubomír Feldek. Preto si preklad poézie vyžaduje oveľa lepšiu znalosť jazyka, cit pre "vnútorné vlnenie" jazyka, ako aj vrodený talent.  

Vaše preklady D. Mitanu boli v Chorvátsku prvé po takmer dvadsiatich rokoch. Isto ste sledovali ich ohlas u čitateľov aj kritiky –  pohli stojatými vodami vzájomného literárneho poznávania?

Je takmer neuveriteľné, že dve desaťročia sa neprekladalo z takého blízkeho jazyka, ako je slovenčina. Dôvody sú rôzne, ale najzávažnejším je absencia štúdia slovenského jazyka a literatúry, ktoré sa v Chorvátsku začalo rozvíjať až v roku 1997. Moja prekladateľská prvotina (Mitanova Patagónia) mala veľmi dobré ohlasy. Ešte som nestretol chorvátskeho čitateľa, ktorého by nebola oslovila. S Mojím rodným cintorínom  tohto autora je to trošku inak. Vydavateľstvo sa veľmi ponáhľalo, aby sa mohlo knihou prezentovať na frankfurtskom knižnom veľtrhu, takže v texte nám ušli viaceré chyby. Určitý dôvod spočíva aj v skutočnosti, že kniha nebola rovnako prijatá ani v slovenskom prostredí. Mitana však prerazil cestu a potom sa objavili aj ďalšie zaspaté prekladateľské Šípkové Ruženky. Kolegyne z katedry preložili Slobodovu Jeseň, po chorvátsky vyšli aj Pištankove Rivers of Babylon. Teda špirála sa začala odvíjať, ale budúcnosť prekladu slovenskej literatúry v Chorvátsku bude závisieť od viacerých faktorov, predovšetkým od stavu vydavateľského sektoru, ktorý v súčasnosti nie je veľmi priaznivý.

Čo bolo impulzom na to, že teraz pracujete s viacerými autormi – záujem vydavateľa alebo váš záujem rozšíriť poznanie slovenskej literatúry v Chorvátsku o nové mená? 

Rozhodne záujem vydavateľa. V dlhšom časovom rozpätí  by som sa chcel venovať ďalším autorom a predstaviť ich chorvátskemu publiku dôstojným a primeraným spôsobom. Avšak narastajú povinnosti na univerzite, ktorá je mojím primárnym zamestnaním, takže času je čoraz menej. Pritom chápem preklad ako veľmi serióznu záležitosť, nie ako jeden riadok navyše v bibliografickom zozname, nielen z úcty k autorovi, ale aj z úcty k slovenskej literatúre ako celku. Zle prekladať dokáže každý... No zodpovedný prístup si vyžaduje venovať tejto činnosti istý čas, ale aj odľahčenú myseľ, čo je v dnešnej dobe vzácnosťou.

Chceli ste preklať komputerovo-populárny príbeh Polnočný denník – našli ste naň vydavateľa?

Aj som ho začal prekladať, ale musel som od toho upustiť z časových dôvodov. Isto sa k nemu vrátim, lebo ma, musím sa priznať, veľmi zaujal. Najmä tie súčasné hovorové, šťavnaté výrazy, ktoré ma niekedy prinútia, aby som v električke odpočúval mládežnícku reč, pretože po istom veku si človek zo slovníka nevedome vyškrtne niektoré predtým často používané výrazy.

Aby som bol úprimný, musím dodať aj to, že spočiatku som takýto druh literatúry  prudko odmietal. Hneď po vydaní bol Polnočný denník nesmierne obľúbený, a keď niečo čítajú všetci, pôsobí to na mňa odpudzujúco. Preto som sa k tomuto románu  dostal a preto ma oslovil. Má v sebe niečo...

Popularite tejto knihy azda pomohlo aj zahmlievanie autorstva. Istotne to bol šikovný marketingový ťah... Aké prostriedky sa používajú v Chorvátsku na popularizáciu kníh a čítania?

Všelijaké, ale väčšinou neúspešné. V Chorvátsku sú knihy nepredstaviteľné drahé, takže ľudia si ich kupujú iba výnimočne. Takúto nepriaznivú situáciu ešte zhoršili lacné "novinové" knihy, ktoré malé vydavateľstvá v najbližšom čase položia na kolená. Podobný proces sa začal i u vás, aj keď slovenský trh má prednosť v tom, že knihy v kníhkupectvách sú iba o niečo drahšie ako knihy v stánkoch.

Na zvýšenie predaja sa vymýšľajú rôzne aféry a historky. Svojho času sa noviny napríklad rozpísali o tom, že nijaké vydavateľstvo nechce vydať  "horúci a kompromitujúci" tretí diel ináč veľmi trápneho a nudného spolitizovaného románu istého kedysi kvalitného chorvátskeho autora. Iba naivní hlupáci (ktorí, mimochodom, tvoria prevažnú časť nášho aspoň minimálne gramotného obyvateľstva) nepochopili, že ide o reklamný trik.

Aká literatúra je teraz príťažlivá pre adolescentnú mládež v Chorvátsku? 

Možno vás zdesí moja odpoveď, ale myslím si, že žiadna. Dnešná adolescentná mládež vyrastala pri počítačoch a na filmoch, takže sú im bližšie iné médiá. Každý sopliak si môže z internetu stiahnuť referát o nejakom diele a oklamať učiteľku, že ho má prečítané. Mladých, ktorých literatúra zaujíma, môžu osloviť predovšetkým súčasní autori, ktorí píšu o súčasných a mestských témach, napr. o nezaradenosti alebo odcudzenosti mladých ľudí v spoločenstve. Dnešný tínedžer, ktorý si bezproblémovo na diskotéke nájde dievča na jednu noc, nemôže pochopiť prečo sa Werther zabil kvôli láske, alebo mu darmo môžete vysvetľovať Raskoľnikovove morálne pochybnosti po tých stovkách filmov, v ktorých ľudí zabíjajú ľavou zadnou.

Aké je u vás postavenie prekladovej literatúry v porovnaní s pôvodnou chorvátskou literatúrou?

Myslím si, že ešte stále silné. U nás sa veľa prekladá, čo je podmienené štátnymi dotáciami, udeľovanými domácej aj prekladovej tvorbe. Sleduje sa svetová literárna scéna, napríklad pri každom vyhlásení výhercu Nobelovej ceny máme prichystané preklady. Veľmi ma teší, že sa prekladá aj z malých, resp. exotických jazykov, napr. z litovčiny, turečtiny, japončiny...

Vydávanie prekladov z malých jazykov sa nejako musí vyriešiť aj na Slovensku. Napr. z chorvátčiny sa na Slovensku prekladá veľa, predovšetkým zásluhou pána Jána Jankoviča, veľmi úspešného a plodného prekladateľa, literárneho vedca a vydavateľa, ale väčšina týchto titulov je slovenskému čitateľskému publiku úplne neznáma, keďže veľké kníhkupectvá jeho preklady nechcú distribuovať. Navyše mladá a veľmi nadaná prekladateľka Zuzana Ciglanová preložila už dva tituly Zorana Ferića, momentálne jedného z najobľúbenejších súčasných chorvátskych autorov, ale veľké vydavateľstvá nemajú pochopenie pre nových a neznámych autorov. Chorvátsko by malo na ich vydávaní a šírení participovať, veď ide aj o nás...

Rozhovor pripravila Ľubica Suballyová