Zodvihnite ruku, koľkí poznáte – na Hviezdoslava a Kraska sa nej-
dem pýtať – Válka. Zatiaľ veľmi neriskujem, rúk je hore toľko, koľko
študentov mám v učebni, alebo ak aj nie, ak je medzi nimi krehká
duša, ktorá o Miroslavovi Válkovi nepočula a ešte je ochotná to aj
verejne priznať, nevšimnem si to. Otázkou, či všetci zodvihli ruky
len preto, lebo zodvihli ruky všetci, sa v tom momente nezaoberám.
Pokračujme. Trnavská skupina – Stacho, Ondruš, Mihalkovič. Nič. Na
označenie „konkretisti“ sa vo vzduchu nesmelo, trochu roztrasene
objaví zopár rúk, z tvárí ich majiteľov sa dá vyčítať len toľko, že sa
nemám pýtať na súvislosti, v akých týchto básnikov (ne)poznajú.
Už ani nedúfam, ale predsa len sa opýtam na Osamelých bežcov,
konkrétne na Ivana Laučíka. Ani len hlavou nepokrútia. Strážay
taktiež neznámy – ale, úprimne, toho som nepoznal ani ja, kým som
neprišiel študovať slovenskú literatúru na vysokú školu.
V poriadku, nie sú to slovakisti, ide o prekladateľov a tlmočníkov,
teda – budúcich. Tak či onak si ale akýsi povlak privysokého inte-
lektualizmu na koži poézie neviem vysvetliť. Predo mnou predsa
sedí zmes ľudí, ktorí sa plánujú zaoberať rozličnými jazykmi na
profesionálnej úrovni – a čo je v jazykovom svete najkrajšie? Ja
som presvedčený o tom, že poézia, no z rohu miestnosti prichádza
protiútok:  „Nečítam knihy. Je to strašne nudné.“ Dotyčnej osobe asi
ani len na moment nenapadne, že a) ja budem sklamaný; b) zvyšok
krúžku ju nebude akceptovať; c) by sa mala hanbiť sama pred sebou.
Strácam chuť zisťovať od budúcich hispanistov, či poznajú aspoň
Lorcu, francúzštinárov sa nepýtam na meno Baudelaire, študentov
angličtiny neobťažujem s Eliotom, ktorého verše „Teda takto sa
svet končí / Nie treskom ale skučaním“ sú vraj najcitovanejším
fragmentom modernej anglofónnej poézie.
Nezáujem o poéziu je jedna vec, plakať nad rozliatym mliekom tak-
tiež, vec druhá je to mlieko počas hysterického slzyprelievania neustále
ďalej rozlievať. Ale čo tam po študentovi, ktorý po pedagógovi hodí
vetu „Nečítam knihy“ – zaujímavejšie by bolo, keby bola hodená kniha
samotná (ale to sa v tejto situácii evidentne stať nemôže). Taký Petr
Borkovec dopadol horšie (fyzický útok na českého básnika opisuje vo
svojom blogu Českého básnika v Bratislave privítali bitkou slovami Ivana
Štrpku Jana Beňová), ten na Slovensko nebude mať len dobré spo-
mienky (o festivale Capalest písal do septembrovej KR). Nezabudnime
však ani na incident, v ktorom sa niekoľko rokov dozadu nie vlastným
pričinením ocitol Tomáš Janovic. Teda básnik zahraničný, ani básnik
domáci, tu nie sú v bezpečí – akoby nestačilo, že im spoločnosť dáva
najavo to, že ich tu nepotrebuje prostým nezáujmom.
Asi ste si na súčasnej podobe časopisu vo vašich rukách všimli
to, že mne poézia ľahostajná nie je. Preto v každom čísle nájdete –
okrem reportáží, ktoré nám neraz budú z podujatí písať básnici; okrem
recenzií a esejí na zbierky; okrem rozhovorov s poetmi a poetkami
– dvojstranu, venovanú interpretáciám básní. Možno ak si na takéto
texty o poézii ľudia zvyknú, nabudúce niekto na básnika zaútočí nie
päsťou, ale otázkou na jeho autorskú poetiku.