Vyhľadávanie
Robert Pospiš: V tichu
Bratislava: Real Music House, 2020
Hudobník, producent, spoluzakladateľ hudobného vydavateľstva Real Music House a textár Robert Pospiš prichádza s ďalšou básnickou zbierkou – V tichu.
Väčšinou sa v súvislosti s jeho autorskou tvorbou zvykne uvažovať o hudobných inšpiráciách či literárnych vzoroch, ozveny ktorých sa zreteľne zračia napríklad v jeho skladateľských a prekladateľských aktivitách (zreteľný je najmä odkaz na Walta Whitmana), ale i v básnických dielach (spomeňme aspoň básnicko-výtvarnú zbierku s výtvarníkom Romanom Havranom Ukazuješ do tmy, vidím svetlo, 2018). Najnovšou zbierku V tichu však pokojne môžeme čítať aj nezávisle od vyššie uvedených skutočností, bez vedomosti o autorskom subjekte, mimo kontextu iných prototextov.
Ponorenie, spočinutie
Najdôležitejšie je v tomto prípade ticho, resp. jeho „lokácia“, na ktorú upozorňuje už názov zbierky – t. j. akési ponorenie do neho či spočinutie v ňom. Ticho tu možno vnímať ako stav, na jednej strane synonymný s mlčaním, na strane druhej ako jav, ktorý plynie aj nezávisle od človeka a jeho prítomnej (reči). Zároveň môže spočinutie v tichu evokovať stav meditácie, rozjímania, ale i premýšľania. Kontrastne znie gramatické množné číslo použité už v prvej básni – „Ticho, ktoré nám dáva čas“ (I.), ktoré posúva výpoveď k všeobecným výrokom: „Pozerať sa dozadu / Neznamená pochybovať o ceste.“ (I.) Na druhej strane sa vytvára dojem akéhosi kolektívneho „ducha“, spoločnej snahy o pričinenie sa na „chode“ sveta, čo vnáša do zbierky istý druh angažovanosti.
A hoci v prvom prípade subjekt dospieva k elementárnym a známym poznaniam, napríklad, že dôležitejšie než výsledok je samotné hľadanie (cesta), nejavia sa dané pravdy ako recyklácia, ale ako poctivo nadobudnuté zistenie. Použitý motív svetla je aj tu symbolom hľadania (môžeme asociovať i ďalej: spásy? poznania? východiska? smeru?), ktorý je dôležitý už samotnou existenciou, tým, že si ho uvedomujeme. K už citovaným veršom možno pridať ďalšie v tomto znení: „Hľadáme svetlo. / Len pre to, aby sme sa / Presvedčili o tom, / Že bude svietiť aj naďalej.“ (III.)
Príznak gnómickosti takýchto výpovedí núti rozjímať, ale zároveň na niektorých miestach smeruje k prílišnej abstrakcii. Tenký ľad medzi jednoduchou pravdou a moralizovaním je nápor, ktorý čitateľ nie vždy vydrží, najmä ak je takýchto obrazných sentencií na jednom mieste viac, prípadne tvoria celú báseň: „Čo prikrýva ticho? / Noc ktorá trvá kratšie / Ako let malej ryby? / Naše sny? / Alebo svetlo mesiaca? // Počúvajme, keď sa láme kôra / Riečnych stromov / A prichádza príliv“ (XXIII.)
Haiku ,,elementy"
Dôležité je tu spojenie s prírodou. Jednotlivé básne sa často blížia k žánru haiku, a to práve svojou zakorenenosťou v prírode aj prízvukovaním prítomného okamihu, momentálneho poznania. Objavujú sa aj ďalšie haiku „elementy“, napríklad odkazy na detský svet („Ako hlas bezpečia / Z hlbokého detstva.“, XI.) či skôr na detský spôsob objavovania sveta („Samozrejmé a neúnavné.“, III.). Príroda tu (rovnako ako v haiku) nie je len miestom hĺbania, ale je zdrojom absolútnej dôvery. Zo strany subjektu dochádza až k jej adorácii. Dôvod je zrejmý, príroda pulzuje jednoznačne, je čistá, nie je ľudská, t. j. nedopúšťa sa chýb: „Kolibrík sa vracia k jazeru. / A nezávidí“ (II.). Možno ju obdivovať a učiť sa z jej prirodzenosti, samozrejmosti jej ciest v doslovnom i metaforickom význame, ako v jednej z najvydarenejších básní: „Včely sa vracajú / Naspäť ku kvetom. // Je to ich cesta, / Nie naša. / Ten, kto stavia / Bariéry, / Nemôže oslavovať / Spojenia. / Ani tie dojímavé / A takmer vyhynuté. // Pozerám do slnka, / Zakrývam si tvár / A včely sa vracajú / Naspäť ku kvetom.“ (XIII.) V tichu prírody sa človek javí ako cudzorodý prvok: „Noc na zemi, / Ktorá nám nepatrí.“ (XV), napriek tomu je jeho jediná možnosť nasledovať ju: „Príroda sa zmieruje / S nespravodlivosťou. / Pozerajme sa rovnakým smerom.“ (XVI)
Jednoduchosť básní v zbierke V tichu je ich najsilnejšia zbraň. Pôsobivé sú totiž práve tam, kde sa neusilujú byť akýmsi prorokom, kde neprerastajú k podobenstvám: „Ako pastier / Strateného stáda oviec. // Zožrali ich vlaky, / Áno, vlky.“ (XII.) alebo inde: „Skúsme byť milosrdný k času, / Ktorý nám nikdy nepatril. / Prichádza Hosť s veľkou lampou. / Pobalíme nábytok a zakryjeme hodiny.“ (XXIV.), ale naopak, kde sa spoliehajú na jednoduchú (občas i naivnú, ale v dobrom slova zmysle) pravdu, zachytávajúcu sa o celkom konkrétne udalosti. Takéto záblesky situácií (a výjavov zo sna či podvedomia) pripomínajúcich tisíce podobných, i nami zažitých, „nesú“ atmosféru v jednoduchom dotyku dieťaťa, „Ktoré ma chytí za ruku / A ukáže na vás“, v dávnej vôni („Utekám za tvojou vôňou“) či v účinne vyvolanej spomienke: „Stará mama / Sa prechádza po priedomí / A kýva ti.“ (všetky z básne XII.)
Dôležitý refrén našich dní
Prvotná definícia ticha, akési zámerné nevyslovenie poznaného – „vieme a hladujeme“ (I.), prípadne explicitnejšie „Veriť v slovo / A nehovoriť.“ (VI.) – sa postupne navrstvuje či skôr transformuje k opačnej potrebe artikulácie: „Ticho nie je múdrosť / Vyklopáva drozd (...) Ja a drozd sme na rovnakej strane. / Nechceme mlčať“ (IX.). Jemná obraznosť sa preklápa ku každodenným problémom jednotlivca a planéty. Veľmi efektne napríklad v ľúbostnej básni, v ktorej prostredníctvom intímneho vzťahu dvoch ľudí pripomína i všeľudské problémy: „Zastavené globálne otepľovanie / V našich rukách. (...) Dnes ti dám / Veľkolepé teplo, / Ktoré ničí planétu.“ (X.) Sympatická je najmä odľahčenosť v spracovaní tejto témy: „Započul som niečo / O klimatickej kríze.“ (X.) Následný presah k pominuteľnosti (za všetky spomeniem aspoň trojriadkovú báseň pod rímskym číslom XXX., ktorá je zveršovaním biblického „prach si a na prach sa obrátiš“), k uvažovaniu o smrti, kolobehu života a pod., potom nepôsobí natoľko pateticky, ale iba ako čosi „pomimo“, bežný, ale dôležitý „refrén“ našich dní: „Nebudeme. // A predsa áno.“ (XXII.) Celá zbierka sa končí v tomto duchu, v tichu – „Zanechávame zlomené / Aj celé. / Pre seba, / Bez nás.“ (XXXI.) –, ktoré predznamenáva „pád“ človeka, ale azda i zrod nového života: „Kvitne nový život. / Nepozorovane. / V tichu“ (XXXI.).
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička. Špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej a svetovej poézie. Literárno-kritické texty uverejňuje v zborníkoch a časopisoch (njamä Vertigo, Vlna, Platforma, Knižná revue, Glosolália, Fraktál a iné). Pracuje ako odborná asistentka na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Medziriadky, Akademický Prešov, porotkyňa Zlatej vlny v roku 2019 a iné). Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019), ktorá získala Cenu čitateľov Knižnej revue v kategórii Debut roka 2019.
Robert Pospiš a Martin Sillay. Foto: Real music house
