Nech tento text nebude o vojne

Má čierne zrobené ruky: mastnota sa mu zažrala do kože, špina pod nechtami stvrdla. Ľudia s takými rukami zvyčajne vedia a milujú pracovať. Iné je, v čom presne spočíva ich práca. Tichý, zaneprázdnený chlapík strednej postavy stojí a vysvetľuje situáciu na fronte, hovorí o svojej brigáde, o technike, na ktorej musí jazdiť ako vodič vojenskej jednotky. Zrazu si na niečo spomenie a odhodlane sa spýta:

„Vy ste predsa,“ vraví, „dobrovoľníci, kúpte nám chladničku.“

„Načo ti je na fronte chladnička?“ nechápeme. „Ak treba, poďme do obchodu, vyber si, čo chceš, kúpime ti.“

„Ale nie,“ vysvetľuje, „vy mi nerozumiete: potrebujem auto s veľkou chladničkou. Chladiarenské auto. Na prevoz mŕtvych. Nachádzame telá, ktoré ležia na slnku vyše mesiaca, odvážame ich mikrobusmi, nedá sa v nich dýchať...“

Hovorí o mŕtvych ako o svojej práci: pokojne a rozvážne, nie netaktne ani hystericky. Vymenili sme si kontakty. O týždeň sme v Litve našli chladiarenské auto, vezieme ho do Charkova. Chlapík prichádza s vojenským oddielom, auto slávnostne preberú, spravia si s nami fotku do správy. Náš známy je tentoraz ozbrojený, oblečený v čistých šatách. Aj keď ruky, ak sa pozriete pozorne, sú stále čierne: pracuje každý deň, ťažko, ruky o tom svedčia najlepšie.

Čo mení vojna v prvom rade? Vnímanie času, vnímanie priestoru. Veľmi rýchlo sa menia obrysy perspektívy, kontúry plynutia času. Človek sa v priestore vojny nesnaží plánovať budúcnosť; snaží sa nemyslieť príliš na to, aký bude svet potom. Cenu a zmysel má iba to, čo sa s tebou deje tu a teraz, zmysel majú iba veci a ľudia, ktorí s tebou budú maximálne zajtra ráno – ak prežiješ a zobudíš sa. Hlavná úloha je – prežiť, prebiť sa o poldeň dopredu. Potom, neskôr, sa ukáže, potom budeme vedieť, čo robiť ďalej, ako sa správať, na čo sa v tomto živote spoliehať, čo odmietnuť. Týka sa to vojakov, ale vo veľkej miere aj tých, ktorí so statusom „civilista“ (teda neozbrojení) ostávajú v zóne smrteľného nebezpečenstva. Práve tento pocit ťa sprevádza od prvého dňa veľkej vojny – pocit časového zlomu, absencia plynutia, pocit stlačeného vzduchu, keď sa ti dýcha ťažko, lebo realita ťa chce zatlačiť na druhú stranu života, na druhú stranu viditeľného. Tlak udalostí a emócií, rozplynutie sa v krvavom prúde, ktorý ťa obklopuje a naberá na sile; realita vojny sa zásadne odlišuje od reality mieru práve pre tento tlak, lis, nemožnosť voľne dýchať a ľahko hovoriť. A hovoriť – napriek všetkému – treba. Dokonca aj počas vojny. Predovšetkým počas vojny.

Vojna, nepochybne, mení aj jazyk, jeho štruktúru, pole pôsobnosti. Vojna ako cudzia topánka rozbíja mravenisko reči. Mravce sa potom ako nositelia narušenej reči horúčkovito snažia obnoviť zničenú štruktúru, urobiť poriadok v tom, na čo sú zvyknutí, s čím žili. Nakoniec sa všetko vracia na svoje miesto. Ale táto neschopnosť použiť zvyčajné mechanizmy – presnejšie neschopnosť predchádzajúcich, teda mierových či predvojnových konštrukcií vyjadriť tvoj stav, vysvetliť tvoj hnev, bolesť a nádej – je neznesiteľná. Najmä ak si zvykol dôverovať jazyku, ak si zvykol spoliehať sa na jeho možnosti, ktoré sa ti zdali takmer nevyčerpateľné. Zrazu zisťuješ, že možnosti jazyka sú obmedzené: obmedzené novými okolnosťami, novou krajinou – krajinou, ktorá sa definuje v priestore smrti, v priestore katastrofy. Prácou každého jednotlivého mravca je obnovovať súlad tejto kolektívnej reči, kolektívneho znenia, komunikácie, porozumenia. Kým sa v tomto prípade stáva spisovateľ? Takým istým nemým mravcom ako všetci ostatní. Od začiatku vojny si všetci vraciame túto narušenú schopnosť – schopnosť pochopiteľného vyjadrovania sa. Všetci sa snažíme vysvetliť: seba, svoju pravdu, hranice svojho narušenia a traumy. Literatúra má možno v tomto prípade trochu viac šancí, keďže je geneticky spojená so všetkými predchádzajúcimi katastrofami a zlomovými udalosťami.

Ako hovoriť o vojne? Ako si poradiť s intonáciami, v ktorých je tak veľa zúfalstva, zlosti, urážok a zároveň sily a odhodlania neopúšťať svojich, neustúpiť? Zdá sa mi, že problém s vyjadrením toho najdôležitejšieho teraz nie je len v nás samých. Svet, ktorý nás počúva, takisto nie je schopný pochopiť jednoduchú vec: keď hovoríme, nachádzame sa na rôznych úrovniach jazykovej emocionality, jazykového napätia, jazykovej otvorenosti. Ukrajinci sa nemajú ospravedlňovať za svoje emócie, ale bolo by dobré tieto emócie vysvetliť. Prečo? Aspoň preto, aby ďalej v sebe nedržali všetku túto bolesť a všetok tento hnev. Môžeme vysvetliť samých seba, dokážeme vyjadriť všetko, čo sa nám stalo a ešte sa stane. Treba si uvedomovať, že to nebude ľahký rozhovor. Ale treba s ním začať už dnes.

Je dôležité mať neustále na mysli rôzne zafarbenie našej lexiky. Ide o inú optiku, o iný pohľad, iný zorný uhol, ale predovšetkým – ide o jazyk. Niekedy sa zdá, že svet, ktorý v ostatnom roku sleduje udalosti na východe Európy, používa slovné formulácie, ktoré už dávno nie sú schopné vysvetliť nič z týchto udalostí. Napríklad, čo má na mysli svet (chápeme efemérnosť a abstraktnosť tohto pojmu, ale aj tak ho použijeme), keď hovorí o nevyhnutnosti mieru? Zdalo by sa, že ide o zastavenie vojny, o ukončenie ozbrojených reakcií, o ten moment, keď zmĺknu zbrane a nastáva ticho. Zdalo by sa, že je to vec, v ktorej si rozumieme. Veď skutočne: čo chceme my, Ukrajinci, najviac? Samozrejme, že ukončenie tejto vojny. Samozrejme, že mier. Samozrejme, že ukončenie streľby. Predovšetkým ja – ako človek, ktorý žije na osemnástom poschodí v centre Charkova, kde z okien vidno, ako Rusi vysielajú rakety zo susedného Belhoroda – chcem vrúcne a nástojčivo zastavenie raketových útokov, ukončenie vojny, návrat k normálnosti, k prirodzenej existencii. Prečo sme teda takí ostražití, keď počúvame vyhlásenia európskych intelektuálov alebo európskych politikov o nevyhnutnosti mieru? Samozrejme, nie preto, že popierame nevyhnutnosť mieru. My chápeme, že mier nenastane, ak obeť agresie zloží zbrane. Obyvatelia Buče, Hostomeľa, Irpeňa zbrane vôbec nemali. A vôbec ich to neuchránilo pred hrôzostrašnou smrťou. Charkovčania, na ktorých Rusi pravidelne a chaoticky útočia raketami, rovnako nemajú v rukách zbrane. Čo by podľa prívržencov rýchleho mieru za akúkoľvek cenu mali títo ľudia spraviť? Kde by pre nich mala byť hranica medzi podporou mieru a nepodporovaním obrany? Podľa mňa odpoveď spočíva v tom, že kým na pozadí tejto Ruskom začatej dramatickej vojny hovoríme o mieri, niekto nechce vidieť očividný fakt, že mier bez spravodlivosti nebýva. Sú rôzne formy zamrznutého konfliktu, sú dočasne okupované teritóriá, sú míny s pomalým účinkom, kamuflované ako politické kompromisy, ale mier – skutočný mier, ten, ktorý dáva pocit bezpečia a perspektívy – žiaľ, nebýva. A ak sa teraz Ukrajincom vyčíta odhodlanie nevzdať sa ako príznak militarizmu a radikalizmu, časť Európanov (musím poznamenať, nie značná, ale aj tak) si znovu vyberá hanbu: snahu ostať v zóne komfortu, a tým sa jednoznačne dostáva za hranice etiky. A to už nie je otázka pre Ukrajincov. Je to otázka pre svet na jeho pripravenosť (či nepripravenosť) opäť prehltnúť totálne nekontrolované zlo v prospech merkantilizmu a falošného pacifizmu.

A s ohľadom na svoju bezpečnosť preniesť zodpovednosť na iných, apelovať na ľudí, ktorí chcú zachrániť svoj život, obviňovať obete, presunúť dôraz, manipulovať dobrými a pozitívnymi heslami. Skutočnosť je však oveľa jednoduchšia: pomáhame svojim vojakom nie preto, že chceme vojnu, ale práve preto, že veľmi túžime po mieri. No mäkký a nenútený spôsob kapitulácie, ktorý nám pod obrazom mieru ponúkajú, nie je vôbec cestou k mierovému životu a obnove našich miest. Je možné, že kapitulácia Ukrajincov pomôže Európanom ušetriť na cenách za energie. Ako sa však budú Európania cítiť, keď si uvedomia (a toto si nebude možné neuvedomiť), že teplo v ich domovoch je zaplatené zničenými osudmi a príbytkami ľudí, ktorí takisto túžili žiť v mieri v spokojnej krajine?

Áno, vraciam sa k téme, ide o jazyk. Ide o to, nakoľko presne a vhodne používame tie či iné slová, nakoľko ovládame našu intonáciu, keď hovoríme, že žijeme na prelome, na hranici života a smrti. Nakoľko nám predchádzajúca lexika – tá istá lexika, ktorá nám ešte včera celkom úspešne dovoľovala rozprávať o tomto svete –, bude stačiť teraz, aby sme rozprávali o tom, čo bolí, alebo naopak, čo nám dáva silu? Pretože všetci sme sa teraz ocitli v tom istom bode reči, z ktorého sme predtým nevychádzali. Samozrejme, zmenil sa nám hodnotový systém, máme posunuté významové konotácie, posunuté hranice účelnosti. To, čo sa zvonku či zboku môže zdať ako rozhovor o smrti, býva v skutočnosti veľmi často zúfalou snahou zadrapiť sa do života, do jeho možností, jeho trvania. Kde sa v tejto novej, pokazenej, posunutej realite končí téma vojny a kde sa začína zóna mieru? Chladiaci box s telami mŕtvych – to sa ešte hovorí o mieri či o vojne? Ženy, ktoré vyviezli do miest, kde sa nestrieľa, to je podpora čoho? Mierového riešenia konfliktu? Škrtidlo, ktoré si kúpil pre vojaka, aby mu zachránilo život, je ešte humanitárna pomoc alebo už to je pomoc tým, čo bojujú? A vôbec, pomoc tým, ktorí bojujú za teba, za civilistov v pivniciach, za deti v staniciach metra, to je už mimo vhodných rozhovorov o dobre a empatii? Musíme pripomínať svoje právo na ďalšiu existenciu v tomto svete alebo je toto právo jasné a nepopierateľné?

Stalo sa, že mnoho vecí, javov a pojmov dnes potrebuje ak už nie vysvetlenie, tak minimálne pripomienku nového využitia, nového vnímania. Vojna zvyčajne ukazuje to, čo sa snažíme dlho ignorovať, vojna je časom nevhodných otázok a ťažkých odpovedí. Táto vojna, ktorú začala ruská armáda, okamžite otvorila celú kopu otázok, ktoré idú ďaleko za kontext rusko-ukrajinských vzťahov. Skôr či neskôr budeme musieť v najbližších rokoch rozprávať o nepríjemných témach: populizmus a dvojité štandardy, absencia zodpovednosti a politický konformizmus, etika, ktorá sa – ako sa ukazuje – dávno a beznádejne vytratila z lexikónu tých, čo prijímajú osudné rozhodnutia v súčasnom svete. Dá sa povedať, že tieto témy sa týkajú politiky, že budeme musieť hovoriť práve o nej – o politike. Ale politika je v tomto prípade iba zástena, prikrývka, možnosť vyhnúť sa ostrým hrotom a nenazývať veci pravými menami. A veci potrebujú práve to – aby ich nazývali pravými menami. Aby sa zločiny nazývali zločinmi. Aby slobodu nazvali slobodou. Aby sa podlosť nazvala podlosťou. V čase vojny podobné lexémy znejú výrazne a ostro. Vyhnúť sa im bez toho, aby si sa poranil, je veľmi ťažké. A vyhýbať sa im ani netreba, vôbec netreba.

Je to bolestivé a výstižné: hovoríme o Cene za mier[1] v čase, keď je v Európe opäť vojna. Nie je odtiaľ tak ďaleko. Nie je tu prvý rok. Všetky tie roky, počas ktorých jej čelíme, sa udeľovala Cena mieru. Samozrejme, nejde tu o cenu ako takú. Ide o to, nakoľko je teraz Európa pripravená prijať novú realitu – realitu, v ktorej sú zbombardované mestá (s ktorými sa ešte donedávna dal viesť spoločný biznis), realitu, v ktorej sú masové hroby (v ktorých ležia občania Ukrajiny, ktorí ešte včera cestovali do nemeckých miest za nákupmi či návštevou múzeí), realitu, v ktorej sú filtračné tábory pre Ukrajincov, ktorí sa ocitli v okupácii (tábory, okupácia, kolaboranti – to sú slová, ktoré sa sotva používajú v bežnej reči Európanov). Ide tiež o to, ako máme my všetci ďalej v tejto realite žiť: so zbombardovanými mestami, vypálenými školami, zničenými knihami. A predovšetkým – s tisíckami mŕtvych, tými, ktorí ešte včera žili normálnym mierovým životom, robili si plány, zaoberali sa svojimi starosťami, spoliehali sa na vlastnú pamäť.  

Spomenúť pamäť je takisto dôležité. Prečo? Vojna je jednoducho úplne iná skúsenosť. Hovoriť tak znamená hovoriť povrchne, hovoriť o tom, čo leží na povrchu, o tom, čo síce mnohé opisuje, ale máločo vysvetľuje. V skutočnosti vojna mení našu pamäť, napĺňa ju príliš bolestivými spomienkami, príliš hlbokými traumami a príliš trpkými rozhovormi. A ty sa už nevieš zbaviť týchto spomienok, nedokážeš opraviť minulosť. Odteraz bude súčasťou teba samého. A ktovie, či bude tou krajšou súčasťou. Ten proces paralýzy a obnovy dychu, skúsenosť zmĺknutia a hľadania jazyka je príliš bolestivý, aby si po ňom aj naďalej mohol bezstarostne hovoriť o nádhernom svete za oknom. Poézia po Buči a Izjume je, samozrejme, možná, ba nevyhnutná. Ale tieň Buče a Izjuma, ich prítomnosť budú znamenať príliš veľa v tejto povojnovej poézii, v mnohom budú určovať jej obsah a tonalitu. Je to trýznivé, ale nevyhnutné uvedomenie si toho, že odteraz budú kontextom básní, napísaných v tvojej krajine, masové hroby a zbombardované sídliská. Nedodáva ti to, samozrejme, optimizmus, ale prináša to pochopenie toho, že jazyk potrebuje našu každodennú prácu, náš neustály dotyk, naše zapojenie sa. Nakoniec, čo máme, aby sme sa vyjadrili, aby sme vysvetlili samých seba? Náš jazyk, našu pamäť.

Od konca februára, teda od začiatku tohto masakru, bolo jasne cítiť, ako čas stráca svoje zvyčajné rozmery, svoje plynutie. Vlastne, čas sa stal podobným zimnej rieke, ktorá premrzla až ku dnu, zastavuje svoj tok a paralyzuje všetkých, ktorí sa ocitli uprostred tohto stuhnutého potoka. Ocitli sme sa v hustej tuhosti, v tomto studenom bezčasí. Veľmi dobre si pamätám túto bezmocnosť, keď necítiš pohyb, keď sa strácaš, nie si schopný predvídať, čo je pred tebou, v temnote a tichu. Čas vojny je skutočne čas narušenej panorámy, pretrhnutých komunikácií medzi minulosťou a budúcnosťou, čas maximálne ostrého a trpkého pocitu súčasnosti, ponorenie sa do priestoru, ktorý ťa obklopuje, sústredenie sa na okamih, ktorý ťa vypĺňa. V tomto vidno isté znaky fatalizmu, keď si prestávaš robiť plány a myslieť na budúcnosť, snažíš sa zakoreniť v prítomnosti, práve pod nebom, ktoré sa rozprestiera nad tebou, a ono jediné ti pripomína, že čas napriek všetkému plynie, dni striedajú noci, po jari určite príde leto a napriek všetkej strnulosti tvojho vnímania, napriek tomuto zmrznutiu život bude trvať aj ďalej, nezastaví sa ani na chvíľu a bude v sebe niesť naše radosti aj strachy, všetko naše zúfalstvo i všetku nádej. To sa len zmenila vzdialenosť medzi tebou a realitou. Realita sa stala bližšou. Realita sa stala hroznejšou. S tým teraz musíš žiť.

Čo iné, okrem jazyka a pamäti? Čo iné sa v nás zmenilo? Čo nás bude odteraz odlišovať v akejkoľvek spoločnosti, v akomkoľvek zástupe? Možno oči. Tie do seba absorbujú vonkajší oheň; navždy v nich ostane jeho záblesk. Pohľad človeka, ktorý videl za hranice viditeľného, ktorý sa zahľadel do temnoty a dokonca tam dokázal niečo vidieť – tento pohľad nás bude navždy odlišovať, pretože sa v ňom odrážajú príliš dôležité veci.

 Na jar, niekedy v máji, sme pricestovali s programom k vojenskej jednotke, ktorá odpočívala po dlhých bojoch. Časť z nich sme poznali oddávna: chodili sme k nim s programom pravidelne od roku 2014. Predmestie Charkova, svieža zeleň, futbalové ihrisko, maličká divadelná sála. S mnohými vojakmi sa poznáme osobne. Mnohí z nich, starí priatelia, Charkovčania, šli bojovať iba teraz na jar. Bolo čudné vidieť ich vo vojenských uniformách so zbraňami v rukách. S nevýrazným pohľadom: ako stuhnutý kov, ako sklo, ktoré odráža požiar. Dva mesiace veľkej vojny čelili v zákopoch ruskému ostreľovaniu. A teraz tu stoja, usmievajú sa, žartujú. Ale tie oči, v ktorých vidíš dva mesiace pekla... „Stihol som,“ hovorí jeden, „už byť aj v nemocnici. Rusi strieľali fosforovými nábojmi, trafili ma. Ale to nič, žijem, som zdravý. Čoskoro pôjdem zase na front.“ To je ten prípad, keď nevieš, čo povedať: jazyk ťa zrádza, chýbajú slová, tie dôležité stále iba hľadáš. Ale nájdu sa, určite.

Aký bude náš jazyk po vojne? Čo budeme potrebovať navzájom si vysvetliť? Predovšetkým budeme musieť nahlas vyslovovať mená mŕtvych. Musia byť vyslovené. Inak nastane veľká priepasť v reči, prázdno medzi hlasmi, priepasť v pamäti. Budeme potrebovať veľa síl a viery, aby sme hovorili o našich mŕtvych. Pretože z ich mien sa budú formovať naše slovníky. Ale nemenej síl, istoty a lásky budeme potrebovať na to, aby sme hovorili o budúcnosti, aby sme jej dali hlas, aby prehovorila, aby sme ju definovali. Budeme musieť opäť obnoviť pocit času, pocit perspektívy, pocit plynutia. Sme odsúdení na budúcnosť, ba viac, sme za ňu zodpovední. Teraz sa formuje z našich vízií, z našich presvedčení, z našej pripravenosti preberať na seba zodpovednosť. Budeme si musieť vrátiť vnímanie svojej budúcnosti, keďže v našej pamäti ostane príliš veľa toho, čo si vyžiada našu angažovanosť zajtra. Všetci sme spojení prúdom, ktorý nás nesie, ktorý nás nepúšťa, ktorý nás spája. Všetci sme spojení naším jazykom. Dokonca, ak sa nám v niektorom okamihu jeho možnosti zdajú obmedzené a nedostatočné, budeme sa musieť vrátiť k jeho možnostiam, ktoré dávajú nádej, že v budúcnosti medzi nami nebudú nedokonalosti ani nedorozumenia.

Jazyk sa niekedy zdá slabý. Ale práve jazyk je v mnohých prípadoch zdrojom sily. Môže ťa na nejaký čas opustiť, ale nie je schopný ťa zradiť. Toto je dôležité a určujúce.

Kým máme náš jazyk, máme aspoň nejaké šance vysvetliť samých seba, porozprávať o svojej pravde, spraviť poriadok vo svojej pamäti. Preto rozprávajme, rozprávajme. Dokonca aj vtedy, keď naše slová zrania hrdlo. Dokonca aj vtedy, keď sa pre ne cítiš stratený a prázdny. Za hlasom stojí možnosť pravdy. A túto možnosť stojí za to využiť. Možno je to vôbec to najdôležitejšie, čo sa s nami všetkými môže stať.

Serhij Žadan (1974)

Ukrajinský básnik, prozaik, hudobník, performer, esejista. Pochádza z mesta Starobiľsk, vyštudoval germanistiku, bol viceprezidentom Asociácie ukrajinských spisovateľov. Od ruskej anexie Krymu v roku 2014 sa zapája do rôznych projektov na východe Ukrajiny čeliacej ruskej agresii. Minulý rok bol nominovaný na Nobelovu cenu a poľský denník Gazeta Wyborcza ho vyhlásil za osobnosť roka 2022. Jeho román Internát onedlho vyjde vo vydavateľstve Absynt.

Foto: Wikimedia Commons / Nnastazja