Vyhľadávanie
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
|
Foto: A.Matuška |
Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave
a Literárne informačné centrum uviedli dňa 30. mája v hudobnom oddelení KJF v Hudobnom múzeu M. Schneidra-Trnavského v Trnave poetické pásmo Videl som tancovať Jitterboogie v hereckom predvedení Slávky Daubnerovej a Milana Chalmovského. Hosťami podujatia za LIC boli Alexander Halvoník, Anton Baláž a autorka scenára Dana Podracká. Knižnú revue reprezentovala šéfredaktorka Margita Bíziková, Trnavský samosprávny kraj pani Malá a pán Horváth. V úvodnom príhovore, ktorý je v plnom znení uverejnený ako príloha, literárny kritik a riaditeľ LIC Alexander Halvoník zhodnotil poéziu a pôsobenie Miroslava Válka. Okrem iného povedal: „Popri nespornosti Miroslava Válka básnika existuje spornosť Miroslava Válka človeka. Ako Ján Kollár, P. O. Hviezdoslav alebo Milo Urban, aj on bol plodom svojho 20. storočia, svojej rozporuplnej éry." Dana Podracká objasnila tajomstvo názvu literárneho pásma, spočívajúce v identickom názve novely Miroslava Válka, ktorú napísal ako študent Obchodnej akadémie v Trnave roku 1947.
V spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom a SRo vydalo LIC na CD nosiči rozhlasovú verziu poetického pásma Videl som tancovať Jitterboogie v interpretácii Petra Rúfusa a Heleny Geregovej spolu so skladačkou, v ktorej sú základné informácie o živote a diele Miroslava Válka. Súčasťou skladačky je aj úvodné slovo, básne M. Válka a scenár, ktoré sú vhodné nielen na osobné čítanie, ale aj na vyučovanie slovenskej literatúry v školách.
Ďalšie literárne stretnutia so študujúcou mládežou a širšou verejnosťou v TTSK, ako aj v Bratislave a ostatných mestách na Slovensku pri príležitosti nedožitej osemdesiatky tohto významného trnavského básnika, sú plánované do konca kalendárneho roka.
dp
Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave
Nedožité osemdesiatiny Miroslava VálkaNie je ťažké zhodnotiť poéziu Miroslava Válka, stotožniť sa s ňou, alebo prijať ju s výhradami či ju z nejakých príčin odmietnuť. Lebo to, čo urobil Válek s básnením, sa dá porovnať iba ak s poetickou revolúciou Janka Kráľa či Ivana Kraska. Pred ním boli kdejaké modernistické pokusy nasmerovať slovenské slovo na svetové prúdenie a civilizačný ruch, ktorý po druhej svetovej nadobudol zbrusu novú otvorenosť ku skepse i k ideálom. Slovenská poézia naň reagovala, často s čarom nechceného, trochu ospalo, trochu rozpačito, trocha tradicionalisticky a trocha bojazlivo. Navyše slovenskú literatúru vtedy tlmila atmosféra všeideologizácie, ktorá zavládla všade spolu s ilúziou, že nadšením a patetickým optimizmom možno vyriešiť choroby ľudstva, človeka i spoločnosti, civilizácie i vesmíru, prítomnosti i budúcnosti. Nebola to pravda a Válkovo básnenie vstúpilo na scénu gýčového socializmu práve s týmto bytostným posolstvom. Robustný básnický talent Miroslava Válka sa ho zmocnil naozaj robustne. Slovo uviedol do celkom iných konštelácií a vnútil mu schopnosť vytvárať skutočnosť. Lyrika prestala byť ornamentom citov a pocitov a báseň sa stala ozajstnou stvoriteľskou vyhňou, v ktorej sa neskutočné stáva reálnym, beztvaré nadobúda presné obrysy a nekomunikovateľné berie na seba podobu ľahkého rozhovoru s najťažšími záhadami bytia. Z neopakovateľného talentu priam vytryskla poézia, ktorá si neveľmi rozumela so všadeprítomným orwellovským kvikotom, ale bola o to väčšmi uzrozumená s rozumom epochy opäť odmietajúcej byť rozumnou. Bola to poézia, ktorá programovo kašľala na bontón, ale o to väčšmi vstupovala do svedomia doby. Bola to poézia sebaistým hlasom oznamujúca svetu pravdy, o ktorých ešte sotva tušil. Bola to poézia obrátená na mladosť, a preto vzdorujúca starnutiu. V tomto zmysle vo Válkovej poézii nedošlo k žiadnym mimoriadnym výkyvom. Od začiatku do konca tu šlo iba o tajuplné bubnovanie o človeku, ktorý o všetkom pochybuje, ale najmä preto, že priveľmi verí, ktorý nefantazíruje o všeláske, ale najmä preto, že sám priveľmi miluje, ktorý nedúfa v lacnú milosť, ale najmä preto, že jeho podstatou je draho vykúpená nádej. Preto je Válek nesporný ako básnik. Aspoň v tom sa naplnila spravodlivosť, ktorej sa dovolávali jeho básne. Popri nespornosti Miroslava Válka básnika existuje spornosť Miroslava Válka človeka. Ako Ján Kollár, P.O. Hviezdoslav alebo Milo Urban, aj on bol plodom svojho 20. storočia, svojej rozporuplnej éry. I keby sa bol vyviazal na kríž, nemohol sa vyviazať zo svojej doby. Vedel však až príliš dobre, že človek je projekt na roky a vyviazanosť patrí medzi menej vzácne druhy slobody. Prinajmenšom metaforicky a s bohémskou spolupatričnosťou šéfoval trnavskej básnickej skupine tzv. konkretistov, ktorej sa podaril zázrak premeniť poéziu na spoločenskú hybnú silu, šéfoval kultovému časopisu Mladá tvorba, ktorý sa stal nočnou morou deformátorov, šéfoval Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý bol liahňou obrodeneckých reformátorov, a napokon šéfoval celému rezortu kultúry, ktorý prinajmenšom skultúrňoval politické ukrutnosti tzv. konsolidácie. V časoch, keď jedni nesmeli, druhí nemohli a tretí sa báli, človek Válek smel, mohol a nebál sa. Od doby priškrtenej prízemnou politikou si ako osvietený politik vydobyl viac slobody, ako bolo v silách bežného jednotlivca. V dusnej normalizačnej atmosfére sa na jeho prejavy a články čakalo. Válek však nikdy nečakal, kým ho postihnutí dobovou nepriazňou požiadajú o pomoc, pomáhal zvyčajne skôr, ako sa naňho niekto obrátil. Akosi samozrejme niesol svoju husiu kožu na trh normalizačnej márnosti a nezožieral sa pritom márnivou ľútosťou, hoci medzi bojazlivými, prispôsobivými, ukrivdenými, i medzi mocnými a nezodpovednými, zostával osamotený a opradený pavučinami intríg. Aj jeho zásluhou sme na Slovensku mali menej emigrantov a disidentov ako napríklad v Čechách. Aj jeho zásluhou dostala slovenská kultúra základy, ktoré tak ľahko nevyvrátia ani politické, ani ideologické prievany či búrky. Nech teda odvážnejší a užitočnejší od neho hodia po ňom kameňom. Bojazliví a príležitostní víťazi na to nemajú právo. 30. mája 2007
|
