Vyhľadávanie
Zastúpenie mexickej literatúry na slovenskom knižnom trhu nie je ani zďaleka také veľké, ako by si zaslúžilo. Po skvelej knihe Bitky na púšti od mexického básnika Josého Emilia Pacheca prichádza vydavateľstvo Brak s oceňovaným titulom Prázdna kniha (vo výbornom preklade Lucie Duero), v ktorom sa v postave staršieho muža odrážajú hádam všetky vnútorné súženia Mexičanov v polovici minulého storočia. Tie však v ich hrdej spoločnosti pretrvávajú dodnes a zrejme nikdy sa z nich nevymania.
Mexiko je totiž už v tom čase svojou vnútornou rozorvanosťou a striktne nastavenými pravidlami, ktoré za žiadnych okolností nemožno porušiť, priam baštou depresie, úzkosti a nenaplnených životných snov. Aspoň tak sa cíti hlavný protagonista José García. Už kniha Bitky na púšti bola jasným dôkazom, že vymaniť sa z obdobia zaborenom v temnote, chudobe a neutíchajúcich bojoch je takmer nemožné. Najmä pre Mexičanov, ktorých prežívanie ťaživej doby preplnenej rovnakými nešťastníkmi je nikdy sa nekončiaci kruh, z ktorého nijako nemožno vybočiť.
Práve tohto marazmu sa chytila aj mexická autorka, novinárka a scenáristka Josefina Vicens, o ktorej sa dodnes hovorí, že bola jednou z najvýraznejších mexických spisovateliek. Niet sa čomu čudovať, na vyjadrenie totiž použila veľmi zaujímavý spôsob, keď svoju knihu nielenže napísala z pohľadu vyše päťdesiatročného muža, ale všetky jeho problémy vychádzali z neschopnosti písať, pričom jeho hlavným cieľom bolo zakryť to. A ako inak než písaním o ničom? Zrejme to znie ako klišé: muž v zrelom veku s manželkou a dvomi synmi Josém a Lorenzom, pričom jeden z nich trpel neustálymi chorobami, sa raz rozhodne, že nudný a stereotypný život druhotriedneho úradníka ho nebaví. Tak mu chce dať nejaký zmysel, ktorý nachádza práve v písaní, aj keď sa v texte opakovane rozčuľuje, že spisovateľom rozhodne nie je: „To všetko, čo ešte len napíšem, slúži len na to, aby som nič nepovedal, a výsledkom bude v najlepšom prípade množstvo plných strán a jedna prázdna kniha.“
Josefina Vicens teda napísala knihu z pohľadu muža o mužovi, ktorý píše knihu. Aké prosté, a pritom absolútne geniálne! José García však nepíše román. A ani sa neskončí dobre, pretože sa nemôže skončiť to, čo sa ani nezačalo a nezačne, lebo nemá svetu čo povedať. Nie je žiadnym spisovateľom a nikdy ani nebude. Sám seba niekoľkokrát pasuje do roly úbožiaka, ktorý len potrebuje písať, ako iní potrebujú piť. K tomu sa nakoniec uchýli aj on sám a bojuje s alkoholom opakovane, pretože je neustále osamelý a vedomý si svojich nenaplnených snov.
Svojimi riadkami, ktoré sú akoby výkrikmi do tmy, zároveň vyjadruje akútnu potrebu kontaktu s ľuďmi. Na jednej strane sa ich ostýcha, na strane druhej po nich veľmi túži – po ich hlasoch a životoch. Chce sa o nich niečo dozvedieť a naliehavo zistiť, či sa cítia rovnako prázdni ako on. Je o tom totiž presvedčený. Keď však na to konečne naberie odvahu, prichádza séria sklamaní, a tak sa utiahne do seba, pije a je neverný. Uniká mu tak život, ktorý naňho vyčkáva s jeho synmi a submisívnou, milujúcou a starostlivou manželkou.
José García si na začiatku svojej pisateľskej cesty kúpil dva zošity. Jeden zapísal a druhý zostal úplne prázdny. Priznáva, že žiadna myšlienka z prvého zošita nestojí za prepis do druhého, a tak vzniká Prázdna kniha. Istým spôsobom má denníkovú štruktúru, i keď on sám ju považuje za „absurdný knižný projekt“, v ktorom sa pohráva so svojimi myšlienkami, pretvára ich, vymýšľa si a kombinuje. Má v sebe skrytých niekoľko navrstvených, ponorených a pridružených iných ľudí, ktorí jeho osobnosť neničia, ale ju dotvárajú, zveľaďujú, posilňujú a pomáhajú jej prispôsobiť sa najrôznejším životným okolnostiam. Nie je to však jednoduché čítanie. A prečo by malo byť? Všetky jeho protirečenia, citové rozpory, zmeny názorov a skepticizmus k sebe samému je presne to, čo postihuje a zneisťuje v istých obdobiach života nás všetkých. Preto pohľad do Prázdnej knihy čitateľov možno vystraší, no aj dokáže, že vzdať sa nie je riešením, ale prehrou.
Alexandra Jurišová (1995)
Editorka Oddelenia domácich projektov LIC, prispieva do viacerých periodík. Zameriava sa prevažne na non-fiction literatúru.
Josefina Vicens: Prázdna kniha
Bratislava: Brak, 2021
