Celý život autorky, redaktorky a vydavateľky Kvety Daškovej je spätý s knihou. Vydavateľstvo Q 111 vedie už tretie desaťročie. Vydala v ňom takmer 160 kníh, z najnovších spomeňme román 27 čiže smrť robí umelca od Alexandry Salmely, ktorý sa dostal do finálovej desiatky Ana soft litery 2012, či pozoruhodný debut Jany Plauchovej Nula kelvinov, o ktorom sme písali v minulom čísle. Spýtali sme sa jej, čo pokladá za najväčší problém malých vydavateľstiev.

Najväčší problém? Je ich viac a všetky sú závažné. Ale začnem akoby inde.

Dvadsaťdeväť rokov som strávila v Mladých letách – v pohode i v nepohode po roku 1968. V náučnej redakcii bola práca náročná, ale kreatívna, od hľadania tém a autorov po spoluúčasť pri tvorbe a vytváraní predstavy o knihe ako celku v súčinnosti s výtvarnou redakciou. Vložila som do tej práce veľa, no o tvorbe všetkých zložiek knihy som sa aj veľa naučila. A na tom som stavala v roku 1990, keď som si po neveľmi idylickom roku vo vydavateľstve VPN Archa založila vlastné Vydavateľstvo Q 111. Naivne, s 10 000 korunami, bez kontaktov v knižnom obchode, s neznalosťou starých a novo-starých väzieb a vzťahov, kamarátskych či konkurenčných. Rátala som s tým, že ekonomicky ma potiahne skvelý projekt 12-zväzkovej detskej encyklopédie novej generácie vydavateľstva Larousse. Kým som však hľadala zdroj peňazí na prvý zväzok, navzdory prísľubu autorské práva dostal ten, kto dal požadovanú sumu na drevo. (To vydavateľstvo už dávno nežije.) Moje dve kolegyne ale nemohli existovať z entuziazmu, a tak sme sa, žiaľ, rozišli. Odvtedy som naozaj malé vydavateľstvo, ktoré horko-ťažko zaplatí jednu pomocnú polsilu a polúčtovníka.

Môžeš sa slobodne rozhodovať, si nezávislá, môžeš vydávať, čo chceš – taký môže byť pohľad zvonku. No dnes, keď kniha nie je podstatnou zložkou kultúry, ale predovšetkým biznisom, s čím súvisia prakticky všetky problémy malého vydavateľstva, ktoré zaťato vydáva nekomerčnú literatúru, je to inak. Áno, som nezávislá od rozhodovania šéfredaktora či riaditeľa poplatného režimu, prípadne takého, čo nekvalifikovane rozhodol o nebytí či živorení môjho domovského vydavateľstva.

Áno, slobodne som sa rozhodla nepoprieť samu seba. 16 detských kníh, ktoré boli ocenené v súťaži Bibiany Najlepšia a Najkrajšia kniha sezóny, a kniha J. Blažkovej Ohňostroj pre deduška s ilustráciami vtedy začínajúcej M. Matlovičovej, ktorá dostala cenu roka, sú toho dôkazom. Lenže ocenenia odborníkov a hodnotenie trhu sú dva diametrálne rozdielne svety. Pre deti sa dovážajú zo Západu záľahy ľúbivo vybavených gýčov, podkladajúcich sa vkusu kupujúcich, lež sanujúcich predovšetkým trhové záujmy predávajúcich, a nie kultúrne záujmy krajiny. Týmto pseudohodnotám nie som schopná konkurovať. Náklady kvalitných kníh už klesli pod únosnú mieru, veď čím menší náklad, tým vyššie náklady. A tak či chcem, či nie, som závislá a neslobodná. Aj od ministerstva kultúry, od ktorého som, žiaľ, po dva roky dostala iba po jednom grante. Všetci vieme, že v našej krajine sa ešte neuliahli sponzori kníh, a tak to bez grantov pri nekomerčnej tvorbe nejde.

A bývam aj bezmocná a cítim sa ako v lise. Tlačiareň si síce môžem vyberať, ale tak či tak musím pristúpiť na jej podmienky. A z druhej strany pociťujem výrazný tlak pri odbyte. Ak totiž distributér ide nahor s rabatom, čo proti tomu zmôžem? No pokiaľ sú vzťahy korektné, dobre. Mnohí si však iste pamätajú na krach KD Slovakia – zostali nám tam peniaze. A permanentným dlžníkom bolo po celý čas „spolupráce“ aj Knižné centrum (pán Horecký bol istý čas predseda ZVKS). MARSAB tiež celé roky platil len po urgenciách, teraz je v konkurze. To isté sa deje s LB-story, mám tam do štyridsať nezaplatených faktúr. Uvidím niečo z toho? A dovolí si niekto takéto – prepáčte, zlodejské – správanie aj voči veľkým vydavateľstvám či priateľom?

Nuž, a toto všetko má vplyv na to, čo môžem a zväčša nemôžem vydať. Ja totiž zo starosvetského mravného princípu nemôžem nezaplatiť svojim autorom, prekladateľom aj ilustrátorom.