Vyhľadávanie
Pod veľa nehovoriacim titulom literatúra bod-
ka sk vyšla publikácia, ktorá má byť antológiou
„súčasnej slovenskej prózy pre stredné a vysoké
školy“. Zostavovateľmi sú autor jednej prozaickej
knihy Peter Balko a autor jednej básnickej zbier-
ky Peter Prokopec. Pokúsili sa predstaviť „texty,
ktoré hovoria samy za seba“. Reprezentatívnej
funkcie sa však žiadna antológia nezbaví, ani
táto nie, hoci zostavovatelia naznačujú, že vlastne
pripravili akúsi „anti-lógiu“. S akým zámerom?
Podľa zadania chceli sprostredkovať kontakt
medzi súčasnou domácou prózou a mladým člove-
kom – a už pomimo zadania asi tak, aby sa pri tom
mladý človek veľmi neunavil. Najmä nie zbytočným
akademickým balastom, teda informáciami, súvis-
losťami – a už vôbec nie takými, ktoré presahujú
jeho životný horizont. Prístup zostavovateľov cha-
rakterizuje ahistorizmus (neviem, či programový,
alebo vychádzajúci z autentickej, osobnej neve-
domosti). Je však nemožné vymedziť súčasnosť
(o tú malo ísť) bez vedomia minulosti. Ak absentuje
alebo sa zatají, pôjde iba o nastolenie aktuálneho,
čiže o subjektívny voluntárny akt. Ním sa próza
zo Slobodovho Uhorského roku nestáva takmer
polstoročie po prvom knižnom publikovaní sú-
časnou, iba sa aktualizuje a ako súčasná môže byť
prezentovaná len tomu, kto minulosť nepozná. Ale
aj riešenie, založené na ignorovaní pamäti a pred-
poklade, že ponuka „bezprostredného“, povedzme
zážitkového čítania je najlepšou cestou za čitate-
ľom, je legitímne. Mohlo by viesť k zaujímavému
výsledku, ak by zostavovatelia zobrali vážne to, čo
si povedali na začiatku: „len texty“. Výsledkom by
bol strohý súbor nekomentovaných próz, vybavený
iba nevyhnutnými edičnými poznámkami, alebo
aj bez nich: ako päsť na oko.
Balko a Prokopec však boli nedôslední a neodo-
lali, aby k textom, ktoré mali hovoriť „samy za
seba“, nepridali aj čosi svoje; čo hovoria, nám dosť
hovorí o nich samých, ale málo nového o textoch,
ktoré chcú predstaviť. Ladenie sprievodného slo-
va je sviežo mládežnícke: mailová adjustácia,
krčmovo-bezprostredná štylizácia, pohyb reči
medzi bizarnosťou a banalitou. Je v poriadku,
že nechcú hovoriť akademickým žargónom, ale
ich „oslobodený“ jazyk nie je tak celkom ich, do
veľkej miery patrí sfére marketingu a publicis-
tiky. Napĺňa skutkovú podstatu „kavárenského
tlachu“ (termín českého kritika Jana Lopatku),
dnes hojne uplatňovaného v žánri „literatúra ako
spoločenská udalosť“. Čo sa dozvieme? Napríklad
to, že „slovenská literatúra by asi nebola komplet-
ná bez Pavla Vilikovského“, že Dušan Mitana „je
dušou i telom súčasnej slovenskej literatúry“, že
„keď hovoríme o mágii súčasnej slovenskej litera-
túry, hovoríme o Markovi Vadasovi“. A napokon
aj to, že „cez zbytočné mudrovanie toho človek
veľa nepovie“. S posledne citovaným nemožno
nesúhlasiť.
Iba literatúra
V obsahu, ktorý je umiestnený hneď na začiat-
ku, sa okrem mena autora a názvu prózy obja-
vuje aj údaj, ktorý na tomto mieste nebýva, totiž
informácia o vydavateľovi a roku vydania: nie
prvého, ale pravdepodobne toho, z ktorého je text
prevzatý do publikácie. Dozvieme sa tak, u koho
vyšla prevažujúca väčšina próz antológie (deväť
z pätnástich), nie však už to, že minimálne v troch
prípadoch (Balla, Mitana, Sloboda) bol pôvodným
vydavateľom niekto iný. Nesprávny je údaj o vy-
daní Ballovej Leptokarie v roku 1996: vtedy síce
vyšlo jej prvé vydanie, nie však v KK Bagala, ale
vo vydavateľstve Drewo a srd.
Debata o tom, kto v publikácii byť nemá a kto
tam chýba, vedená z hľadiska osobného vkusu,
by nemala konca. Skúsme teda merať výsledky
projektu kritériami zostavovateľov. Veľkoryso
poňatá súčasnosť (od roku 1968) značne presa-
huje ich fyzický vek: kto naozaj pozná prózu tohto
obdobia, má čo objavovať, má z čoho vyberať tak,
aby sa „vymedzil“ voči jej kanonizovanej podobe,
aby sa – ako by chceli Balko s Prokopcom – „od-
líšil“. Každá z próz výberu vrátane nefi kčných
textov by mohla byť v ľubovoľne poňatej antológii
a neprekážala by tam; máloktorá by bola ozdobou
alebo ozvláštnením. Poväčšine sú neškodné: Va-
das, Kompaníková, Pain – a Púček,
ten je už celkom nevinný. Domáca
próza je tu predstavená naozaj len
ako literatúra. Aj z kanonizova-
ných autorov (Rakús, Vilikovský)
vybrali zostavovatelia neomylne
iba prevádzkový priemer alebo
milú bizarnosť (Slobodova Pocta V.
Kouskovi), ktorá zbavená autentic-
kého edičného kontextu (zbierka
Uhorský rok) stráca pôvab i zmysel.
Radikálnejšia či pozabudnutá tvár
slovenskej prózy (Pišťanek, Vilikov-
ský v Eskalácii citu, texty Litvákovej
Samoreči, aktuálne Briškár, Krajňak) v antológii
absentuje. Výnimkou je Majlingov komiks. Jeho
zaradením sa zostavovatelia najviac priblížili ku
koncepcii proklamovanej v úvode a patrí im za
to uznanie. Sympatická je aj snaha otvoriť dvere
literatúry tvorbe, ktorej sa vzhľadom na odlišný
kontext literárnosť občas upiera (žurnalistika).
No nech už je slovo reportáž cez poľský kontext
akokoľvek trendové, Šimečkova spomienková
črta venovaná otcovi reportážou nie je (na ro-
dičov sa spomína, ale väčšinou sa o nich nepíšu
reportáže).
Možnosti antológie
Z hľadiska zostavovateľov môžeme hovoriť o dvoch
typoch antológií. V odbornej sa zúročuje pozna-
nie predmetu, kompetencia literárneho historika
(ako to bolo v doteraz neprekonanej antológii slo-
venskej novely Čas medených tvárí z roku 1993 od
Vladimíra Petríka a Jána Števčeka) alebo erudova-
ného znalca a prekladateľa zahraničných literatúr
(napríklad Dni a noci latinskej Ameriky Vladimíra
Olerínyho z roku 1969). Iným typom je osobnostná
antológia, kde koncepciu a výber garantujú meno
a vkus zostavovateľa. Z takéhoto poňatia mala asi
vychádzať aj publikácia literatúra bodka sk. Do
hry potom vstupuje nepríjemná otázka – kto sú
autori a aké je ich renomé v naznačených súvis-
lostiach? Zatiaľ nejde o mediálne známych ľudí,
ktorí by „silou mena“ presmerovali zástup svojich
priaznivcov k literatúre, no nejde ani o tak reno-
movaných autorov, aby ich názor bol pre čitate-
ľov zaujímavý. Otázkou je, či vek zostavovateľov
a spôsob, akým hovoria o literatúre, bude dosť
presvedčivý pre tých, ktorým je
publikácia určená. Odpovie na
ňu až jej čitateľský ohlas.
Koncepcia osobnostných
antológií sa v dávnejšej i menej
dávnej minulosti produktívne
uplatnila u českých susedov.
Výber z českej poviedky Bohu-
mil Hrabal uvádí... (1967) objavil
novej generácii čitateľov nie-
ktorých pozabudnutých auto-
rov (Klíma, Deml, Weiner...),
veľký ohlas mala na prelome
storočí Wernischova antológia
zabudnutých básnikov Zapadlo slunce za dnem,
který nebyl. Nad publikáciou literatúra bodka sk
sa dá uvažovať o ďalších možnostiach, ktoré
ponúka žáner takto poňatej antológie. Viem si
predstaviť komentovaný výber zo slovenskej
(alebo hoci aj svetovej) prózy zostavený Pav-
lom Vilikovským, výber poézie od Mihalkoviča,
Buzássyho, Strážaya či Macsovszkého. Príjemná
predstava, však?
