Nesúď, kritizuj!

Hodnotenie nedebutovej poézie za rok 2019 predstavuje literárno-kritickú výzvu pre každého kritika či kritičku. Inak sa zbierky javia ako osamotené diela, inak v kontexte ostatných kníh. Zrazu zistíte, že tieto zbierky medzi sebou (či už vedome alebo nie) komunikujú a vytvárajú pomyselné zoskupenia – tematické, poetologické, noetické či formálne. Mediátorom v tomto dialógu je však vždy samotný čitateľ.

Mojím prvotným zámerom bolo pristúpiť k hodnoteniu nedebutovej poézie za rok 2019 bez akýchsi „nálepiek“, t. j., pokúsiť sa o kritiku poézie čo najviac nezaujatú, nezaťaženú predošlými (ne)čítaniami, sústreďujúcu sa len na texty. Akokoľvek som sa však snažila vidieť len „masu“ veršov, zbavenú osobných a literárnou kritikou nastavených preferencií, nevyhla som sa podvedomej konfrontácii so svojimi očakávaniami či predsudkami. Hra na chladné „oko kamery“ sa rýchlo rozplynula. Bolo naivné tváriť sa, že si pod menom Bodnárová, Bendzák či Štrpka nič nepredstavujem. Navyše, okrem očakávania, ktoré so sebou prinášajú konkrétne mená, existujú mnohé ďalšie „nálepky“, ktoré sa utvárajú ešte pred otvorením knihy – či už pri pohľade na jej obálku, názov, počet strán, typ písma, vydavateľstvo, redaktora/redaktorku a pod. Keď som sa, pomerne rýchlo, vzdala nezaujatosti, o to väčšmi ma potešilo, ak sa moje očakávania naplnili a predsudky pokorili. Azda mi odpustíte, že som napokon urobila pravý opak svojho plánu a celé hodnotenie som postavila na osobnej myšlienkovej mape „nálepiek“. 

Keď som čakala, čo sa zmenilo

Takto formulovaná premisa bola v mojej mysli prítomná hneď v niekoľkých prípadoch. Prvým bola zbierka Veroniky Šramatyovej Rodinné konštelácie. Bola som zvedavá, kam sa autorka oproti debutu posunula. Istú zmenu ohlasuje už vizuálnou podobou zbierky. V prípade debutu zohrával tento prvok dôležitú úlohu – autorka je výtvarníčka a prvá zbierka s názvom untitled (2009) vyšla v edícii básnici-výtvarníci ako ilustrovaná básnická zbierka vydavateľstva Ars poetica. Šramatyová zmenila vydavateľstvo (Vlna / Drewo a srd) a „obraz“ sa eliminoval, resp. presunul viac do textu, čo naznačuje i kontrast sémanticky rozptýleného názvu/nenázvu untitled voči konkrétnemu dvojslovnému spojeniu Rodinné konštelácie so zrejmými konotáciami.

Zdanlivé odpojenie od výtvarného umenia a sústredenie sa na „čisto“ textovú výpoveď však autorkinej poetike pomohlo. Naďalej pracuje s osvedčenými rastlinnými motívmi, ktoré do zbierky plynule prechádzajú, aj s témou záhrady a jej „priľahlými“ činnosťami. Záhrada tu predstavuje obraz duše, ale i vzťahov, treba sa o ňu starať a zveľaďovať ju: „Postupne zakladáme nový sad. / Nerozhodne vymeriavame / vhodnosť miesta, kopeme jamy (...) Na novú úrodu ešte / musíme počkať. Niekoľko rokov.“ (s. 42) Zároveň dokáže byť i zásterkou, odpútava od „reality“: „Okopávanie jahôd, obtrhávanie / listov viniča, brúsenie, natieranie / starých stolov, ich dopraskanej kože. / Ukrývanie sa pred slnkom. / Ukrývanie sa pred sebou“ (s. 48), ale napokon vždy všetko vyplaví na povrch: „padá kôra / zo stromov, rozpadá sa / na kusy, podsúva časti dávno / z(a)rastených domnienok.“ (s. 27)

Hrozba nezrozumiteľnosti (uzavretia textu do seba) je prítomná i v tejto zbierke. Autorka si zrejme sama uvedomuje potrebu širšieho konceptu, napr. prostredníctvom spájania básní do cyklov (celá kniha pozostáva z niekoľkých takto prepojených básní označených rímskymi číslicami). Nie vždy sa však „oslobodenie“ myšlienky či obrazu vydarí. Niekedy nejde o bližšie určenie či rozvitie nastolenej tenzie, ale „iba“ o variáciu toho istého obrazu, prípadne jeho vrstvenie a zneprehľadnenie. Za mimoriadne efektívny a koncepčne zvládnutý považujem cyklus s názvom balada I. – VI. S touto klasickou formou sa autorka pohráva skôr na významovej než formálnej rovine. Primárne tu teda ide o motív smrti, ktorý sa spracúva s nádychom tajomna – môžeme sa len domnievať, že ide o úmrtie kohosi blízkeho, lež „neblízkeho“, udalosť odkrýva krehké a narušené rodinné konštelácie.

V druhej časti zbierky sa sujet načrtnutý v baladách implicitne (napríklad prostredníctvom opakujúceho sa obrazu „urna spacák obedár“ s. 19) napája na ďalšie básne s rovnakou témou (Pohyb I. – III.) a dodatočne sa objasňuje otázka tragickej smrti (otca?). Lyrická hrdinka si uvedomuje i vlastnú smrteľnosť (naznačujú to texty o materstve a starnutí). Ide o najúčinnejšie momenty zbierky, v ktorých Šramatyová opäť ukázala, že jej silnou stránkou je efektívna kombinácia racionalizácie primárne neracionálneho a demonštrovanie emocionality.

Otázku zmeny priniesla aj zbierka z pozostalosti Pavla Suržina Spln duše, ktorá v roku 2008 vyšla ako súčasť antológie z tvorby tohto básnika, nesúcej identický názov. Spln duše vychádza teda samostatne a vo svojej komplexnosti až v roku 2019. V edičnej poznámke vydavateľ a zostavovateľ Peter Milčák uvádza, že ide o „posledný ucelený a doteraz knižne nepublikovaný text autora“. Už v prípade spomínaného výberu z roku 2008 vyslovila Ivana Hostová isté poľutovanie nad prehliadnutím tvorby Pavla Suržina a ani dnes s jej slovami nemožno nesúhlasiť. Prekvapenie je o to väčšie, keď si uvedomíme, že Suržinove verše si pozornosť rozhodne zaslúžia. Pristaviac sa pri aktuálne hodnotenej zbierke Spln duše by som povedala, že ide dokonca o básne v slovenskej poézii načisto výnimočné, minimálne z hľadiska témy a spôsobu jej stvárnenia.

Zdanlivo neriadený prúd reči, ktorým sa nám lyrický subjekt prihovára, je myšlienkovo ucelenou a kompaktnou skladbou. V istom zmysle pripomína naliehavosť, ale i hravosť beatnickej dikcie, je to totiž spovedná poézia, odžitá a žitá, ale zároveň dotovaná imagináciou: „Celé moje vnútorné vybavenie / je stôl, / moje predstavy o kráse / a štyri holé múry.“ (s. 48) Evokácia určitého toposu tu vyznieva až magicky a prináša so sebou rozmanité konotácie, spája sa napr. so „statickosťou“ lyrického hrdinu, jeho „uväznením“ vo svojom skromnom príbytku. Akási nemohúcnosť odchodu sa napokon transponuje do lásky k tomuto miestu. Symbolicky tu vystupuje hrad, ktorý sa stáva transcendentálnym miestom, kde možno žiť i po smrti: „keby som sa ako duch preniesol / a zostal medzi múrmi hradu. / (...) Keby som zakašlal, / vyplašili by sa celé kŕdle škodcov / a s krikom by odlietali / cez hmlu a ponad močariská / za iným domovom / a podľa mojich vypleštených očí / by sa mohli orientovať hviezdy. / Rozložil by som aj vatry, ale / k hradu by netiahli cudzie vojská, / nahé a krvilačné, takže / všetko by tu žilo v mieri.“ (s. 27)

Možnosti subjektu sa neustále merajú vidinou smrti, čo však, paradoxne, prináša autentické bytie, radosť z maličkostí, nadhľad, ale i ozajstnosť vzťahov. Akoby sa možnosť uniknúť smrti ani nezvažovala, naopak, aj v takejto existenciálnej situácii sa oslavuje život a snaha zmysluplne ho naplniť. Tento cieľ lyrického subjektu v skladbe zaujímavo prepája sprítomňovanie (a adorácia) diela Majstra Pavla z Levoče. Zbierka Spln duše je čitateľsky mimoriadne pôsobivá a prekračuje horizont literárneho i historického času, nad všetkým totiž „čnie“ – ako ten gotický oltár – sila básnickej výpovede, jej slová a ich hĺbka.

V roku 2019 vyšli aj niektoré dôležité reedície. Jednou z nich je kniha Ivana Štrpku Bábky kratšie o hlavu, ktorá sa objavuje na Slovensku v podstate prvý raz (pôvodne vyšla v českom vydavateľstve Torst v roku 1997). Zbierka obsahuje typické štrpkovské motívy a symboly, často sa však označuje aj za zlomovú. Etické posolstvo ako základný pilier poetiky Osamelých bežcov je tu prítomné (najmä cez motív bábok) azda ešte výraznejšie. Dodajme, že zbierka je i vizuálnou potechou – ilustroval ju Martin Gerboc.

Znova sa oplatí čítať i zbierku Imunita Márie Ferenčuhovej, ktorá v roku 2016 vyvolala (na naše slovenské pomery) značný (čitateľský aj literárno-kritický) ohlas. Koniec koncov, jej druhé vydanie je toho dôkazom. Imunita má totiž v sebe vrstvy, ktoré počítajú s rôznymi typmi čitateľov. Navyše, svojou témou, ako aj jej spracovaním je nadčasová a rozhodne patrí k najlepším zbierkam slovenskej poézie vôbec. 

Keď som čakala o čosi dlhšie, ale (ne)oplatilo sa

Do tejto kategórie som si zaradila autorov a poetky, ktorí sa o slovo prihlásili po dlhšej časovej odmlke.  

Ak nerátam prozaickú tvorbu, šiesta zbierka Ľuboša Bendzáka vychádza po štyroch rokoch od knihy Pohreb andulky a iné udalosti dňa. Napriek tomuto časovému odstupu neprináša Vlastná váha nič nové, zato prináša „staré“ v omnoho čistejšej podobe. Bendzákovská téma samoty tu vyplýva z bližšie neurčenej vnútornej inakosti. Subjekt je dobrovoľný outsider (b. Tak si sa rozhodol, ktorá pokračuje slovami „byť znovu sám“, s. 28), presnejšie, dobrovoľne nedobrovoľný – byť sám sa tu javí ako jediný možný spôsob prežitia, ktorý síce hrdinu (miestami) ubíja, ale zároveň sa z neho nedokáže a ani nechce vymaniť. Neodmieta len jestvovanie v konkrétnom spoločenstve, ale vytrvalo ignoruje život ako taký: „ľudia prichádzajú / a odchádzajú / nič sa ho netýka // dokonca ani život.“ (s. 36) Štylizuje sa do polohy nefunkčného človeka spochybňujúceho zmysel vlastnej existencie: „čo ak si sa už v maternici / otočil svetu chrbtom.“ (s. 37)

Jeho „voľkanie“ v opustenosti a vylúčenosti má vo Vlastnej váhe niekoľko polôh. Od martýrskej, sebadeštrukčnej až po chladnú, ironickú polohu tematizácie nudy oblomovského typu. Banalita každodennosti ozvláštňovaná malou drámou (b. V pondelok „sa  zobudíš / a je to zrazu jasné / ďalej to už nejde / ani cez vlastnú mŕtvolu / vyberieš sa von / po cigarety“, s. 13) sa postupne mení na obyčajnú nudu. Zdá sa, že jediný, kto si ju skutočne užíva, je samotný subjekt: „život sa pominie / ako kniha ktorá neprináša múdrosť / len krátke pobavenie.“ (s. 15) Dokonca by sme mohli hovoriť o programovej nude, ktorú Bendzák v zbierke tematizuje. Paradoxne sem patria zároveň tie najvydarenejšie básne, ako napr. báseň Nemal som čo robiť: „vybral som sa na výstavu / pavúkov a škorpiónov (...) páčili sa mi nič nerobili / možno boli mŕtvi.“ (s. 48)

V týchto momentoch sa subjekt prekrýva sám so sebou, akceptuje svoju inakosť. Jeho záľuba v letargii, v ničnerobení (vyjadrená aj cez lexiku – napr. zdrobneninami, zmenou tretej osoby na prvú osobu singuláru a pod.) či utápaní sa v samote sa mení na formu cieleného sebapoznávania: „ležiac na divániku / podporujem kritické myslenie / píšem pretože si chcem / pár vecí ujasniť“ (s. 46, zvýraznila E. U.). Ide o vzácne variácie problému odcudzenia (sa), ktoré dokážu vyrovnávať neprimeranú teatrálnosť. Za najlepšiu v tomto smere považujem báseň Majster dlhých popoludní. Jej záverečné slová potvrdzujú vyššie naznačený zámer: „byť tak sám / až to nakoniec začne / dávať zmysel.“ (s. 49)

Andrej Hablák sa do poézie vracia po ešte dlhšej odmlke (10 rokov), ale tiež nemožno hovoriť o citeľnej zmene. Naopak, akoby sa neposunul ani o krok, čo by azda nebol problém, ak by „stála“ aj slovenská poézia. To, čo ešte v knihách Tichorád (2002) či Leknín (2009) pôsobilo zaujímavo (najmä v spojitosti s filozofickým či náboženským podložím), sa v prípade najnovšej zbierky Bahnokrvný javí ako nenáležitá (seba)recyklácia.

Samotná podstata – upriamenie sa na negatívne vymedzenú skutočnosť – je síce stále prínosným momentom textu smerujúcim k vyššie spomínaným diskurzom, jej realizácia však už o čosi menej. Za úspešné považujem básne, v ktorých sa autorovi (opäť) podarilo „napojiť“ túto otázku bytia na poéziu Ivana Štrpku, akoby ponúkal variácie jeho symbolu prázdnej stupaje.

Podobné sa deje v prípade odkazov na básne Jána Ondruša, verše ako „Nie, naozaj mám pocit, že nie som a že pred tým / Zrkadlom nestojím“ (s. 22) sú ondrušovské i hablákovské zároveň. Dve poetiky sa (i noeticky) pretínajú a dokážu sa „násobiť“, čo je i recepčne zaujímavé. Slabšie sa mi už vidí rozpracovaný Ondrušov motív hľadania pravej tváre, ktorý v zbierke zaznieva aj prostredníctvom názvu jednej z básní (b. Hľadám len stratenú tvár). Prejavuje sa tu autorova záľuba v štylisticky komplikovaných konštrukciách – obzvlášť vyrušujú genitívne metafory, defektné konštrukcie a inak expresívna syntax: „a nájdem hádam raz tú svoju skutočnú stratenú tvár / podávajúcu posunkom pery, / ktorá ešte nevie hovoriť, tak ako dnes, kvet niekomu inému. / Vyplň tú chvíľu putovaním, radou daru, čo roztvára dávne, / tušené, a predsa nepoznané pohoria / v ktorých blúdi tvoj rovnaký, stále sa opakujúci.“ (s. 25 – 26)

Podobne motív ticha a jeho rozmanitosť (rozsiahle spracovaný v zbierke Tichorád) už nedosahuje takú intenzitu. A napokon, neinvenčná (aj čo sa nápadu týka) sa mi vidí i posledná báseň s názvom Metóda, ktorá tematizuje tvorbu textu, (ironicky) demaskuje postupy a metódy tohto typu literatúry a jej kritickej recepcie.

Po päťročnej odmlke sa o slovo prihlásil aj osamelý bežec Peter Repka so zbierkou Spev. Názov celkom presne odkazuje na dve polohy, ktoré v sebe zbierka veľmi precízne šifruje – hudobnú a kresťanskú. Prvú časť zbierky tvoria básne s názvami z hudobnej sféry, určujúce tempo a typ skladby (povedzme Allegro moderato, Adagio allegretto, Tempo giusto a pod.).

Ako však odhalil Boris Mihalkovič, zároveň sú alúziou na udalosti z evanjelií. Napríklad v skladbe Poco leto čítame odkazy na bičovanie Ježiša Krista pred židovskou Veľkou radou: „Nevinného bičujú živými hadmi / Rúcha Veľkej rady vo vetre / Priateľa a brata katujú / dav sa “ (s. 37 – 38).

Druhú časť zbierky tvorí už tradične pokračovanie cyklu Že-lez-ni-ce, tentoraz s poradovým číslom IV., ktoré autor vydáva od roku 1992. Aj tu je však prítomný predovšetkým biblický prototext. Autorov koncept je natoľko premyslený a zároveň fragmentarizovaný, že z neho vypadáva aj to najzaujímavejšie – konkrétny subjekt. Ten sa len kde-tu prihlási o slovo cez evokáciu zážitkov z detstva a spomienok na rodičov. Inokedy prevažuje „človek“ ako taký a s ním sa do Repkovej zbierky (zdá sa mi, že prvý raz) dostáva aj akýsi nechcený didaktizmus. Religiózna rétorika nevdojak tento pocit umocňuje:  „Nespievaj putuj / s dieťaťom bezradný / v tichej púšti.“ (s. 28) Napriek tomu, alebo práve vďaka tomuto uvedomeniu („odhaleniu“) je Spev stále potrebným zvestovaním našich chýb, ale i partitúrou o zápase s minulosťou či o možnom vyslobodení z bludného kruhu: „Strácame sa, ako sme sa roky strácali, / (ne)správne prepájali, pripájali. / V cestovných automatoch / rozmieňali sme sa na drobné. // Trápotvor obchádza s rukami za chrbtom. / Pri skrinke, v ktorej je trstenica, / sa zastaví a usmeje.“ (s. 75 – 76)

Skutočnú čitateľskú radosť z „návratu“ na svetlo poézie, aj keď prostredníctvom tmy, priniesla zbierka Evy Luky – Jazver, ktorá vedome (a to už prostredníctvom názvu, ako aj spôsobom jeho utvorenia a iných detailov) nadväzuje na jej predošlé zbierky. Svet lyrickej hrdinky tu však spoznávame ešte výraznejšie – po každej svojej stránke totiž expanduje. Poetika Evy Luky sa v každom smere (téme, motívoch, jazyku atď.) posúva o čosi ďalej, až prekračuje určitú hranicu – lyrická hrdinka patrí čoraz väčšmi do akéhosi magického (snového, mytologického a pod.) sveta.

Postavy, ktorými zobrazované svety zaplavuje, sú fantastické a prevažne na zvieracej „báze“. Pôsobia však nesmierne dôveryhodne, akoby sa medzi nami prechádzali každodenne. Viaceré majú „potenciál“ čo najvýstižnejšie demonštrovať živočíšne pudy v nás. Opis ich života, situácií či správania môžeme čítať ako akési podobenstvá. Ukazujú nám rôzne typy spolužitia, najmä vzťahové nepochopenie, odcudzenie, ale i drsné obrazy týrania, v ktorom zvieracie prechádza na stranu zverského: „do kuchyne vstupuje muž; strhne jej z hlavy parochňu sliepky, chmatne ju / za plecia a kričí, a KRIČÍ a KRIČÍ to svoje kr-kr-kr, to svoje hnusné krí-krí-krí, / a minula si peniaze, a tvoj dych páchne ako tchoria rukavica, a zle je mi na teba.“ (s. 78)

Zbierka ponúka množstvo ciest, každý z motívov má totiž schopnosť stať sa symbolom či metaforou „veľkoplošných“ rozmerov. Sen, ako jeden z najvýraznejších motívov Lukinej tvorby, sa však aj tu dostáva do popredia. Opätovne by som ho označila za jednu z ciest čítania tejto poézie. Hranica, ktorá jeho prostredníctvom existovala medzi snovým a inými svetmi, sa v zbierke Jazver narúša: „Je nezrozumiteľná, tá tvoja hranica / medzi horúčkovitou nocou a hojivým ránom.“ (s. 34)

Permeabilnosť spôsobuje, že  svety sa navzájom zasahujú a ovplyvňujú, predstaviteľka subjektu je stále akoby jednou nohou na „druhej“ strane: „môj život pokračuje aj cez hranicu noci.“ (s. 27) Napriek jej zdanlivému balansovaniu nad priepasťou medzi jednotlivými svetmi sa nemôžem ubrániť pocitu pokoja, ktorý zo zbierky Jazver plynie. Možno to spôsobuje impresia jednotlivých výjavov, ktoré spolu s ňou pozorujeme ako krásne nástenné maľby. Uplatňuje sa tu inverzné vnímanie sveta, hororové výjavy sa prezentujú ako radostné, napr. obraz pekla z prvej básne pôsobí ako „správna nostalgická eufória“. (s. 13)

V podtexte môžeme čítať upozornenie na istú zameniteľnosť dobra a zla, ale aj relativitu nášho „statusu“, ako napr. v básni Sliepka nevlastnej sestry pripomínajúcej scénu z Becketovej drámy Čakanie na Godota: „Len počkaj, hovorí sliepka. / Jedného dňa budeš na obojku ty, ako sa to stáva medzi vlastníkmi / a vlastnenými. Jedného dňa si vymeníme roly.“ (s. 33) Absurdita vôbec tu zohráva dôležitú úlohu, je akoby dvojito kódovaná – je to absurdnosť v absurdnom svete fantázie a je zrejmé, že i fantastický svet má svoje hranice a zákony. Ak sú narušené a nám sa podarí túto „medzeru“ postrehnúť, ide o dôkaz, že tomuto svetu rozumieme, a teda sa stávame, či už vedome, alebo nie, jeho súčasťou.

Keď som bola prekvapená

Ďalšiu skupinu v mojom čítaní tvorili autori a autorky, ktorí vydávajú svoje zbierky o čosi častejšie ako v prípade vyššie menovaných, a teda aj predpokladané rozdiely a posuny sú „menšie“, v niektorých prípadoch až minimálne – zbierky sa javia ako pokračovania, dopovedania či variácie, ale s rôznym stupňom úspešnosti.

Za najzaujímavejšiu v tomto smere považujem knihu Jany Bodnárovej Terče. Autorka v nej predviedla efektívnu prácu so svojou poetikou, ktorú dobre poznáme (a to aj z jej prozaických kníh). Tentoraz však dokázala svoju osobnú skúsenosť priviesť až na hranicu univerzálneho pocitu, ktorý napojila na spoločenské a historické traumy, ako aj na individuálne (ale anonymné) zážitky „cudzích“ žien. Nachádza sa tu séria básní pripomínajúcich variácie madony s dieťaťom. Ide o pozorovania situácií matiek a detí („som voyerka / v intimite materstva“, s. 37), do ktorých zapadajú aj spomienky lyrickej subjektky: „kedysi dávno som bola / taká istá / nahá / dojčiaca svoje deti.“

Od individuálnej skúsenosti Bodnárová plynule prechádza k tematizovaniu ženskej rodovej skúsenosti, ženského „údelu“. Aj tu hrdinka ukazuje najmä cestu empatie. Akoby na pochopenie tej druhej stačilo banálne uvedomenie si spoločného statusu matky. Akékoľvek (sociálne, náboženské a iné) rozdiely sa úplne alebo aspoň čiastočne stierajú: „ženine oči / s hĺbkou sudánskej studne / odvisli na mojich očiach (...) medzi naším ženstvom / hranica?“ (s. 26) Že je Bodnárová majsterka pozorovania, dokazuje s neobyčajne sugestívnym výsledkom aj krátka báseň momentka o cukrovej vate „na perách cigánky“. (s. 35) A napokon sú tu aj staré a prastaré mamy. Vrcholom v tomto smere je báseň Staré ženy, ktorá sprítomňuje rovnomennú báseň Evy Luky zo zbierky Diabloň, ktorú Jana Juhásová označila za ozvenu na text Františka Halasa z roku 1935.

V prípade Halasa Juhásová píše o stupňujúcom sa súcite, u Luky zas o estetike škaredosti. Bodnárovej variant stojí niekde medzi nimi. Na jednej strane sa tu objavujú až naturalistické obrazy vyhasínajúceho ženstva („jej mama vyduté brucho / žlté oči žiaľu / z nenarodených detí“, s. 63; „stareny nepoužívajú púder / ani líčidlá“, s. 62), na strane druhej prevažuje obdiv subjektky k ženám „môjho rodu“ (s. 63), k ich vytrvalej snahe stúpať „hore“ (v texte je gramatický variant spojenia stúpať hore použitý až dvakrát), sú pripodobnené ľudským anjelom („ťažkí anjeli / s mozoľnatými chodidlami“, op. cit.). Navyše, „škaredosť“ z úvodu básne funkčne kontrastuje s enumeráciou (podobne ako u Halasa) častí vzácneho odevu: „biele čepce / biele šaty / ručne urobené čipky.“ (op. cit.) Veková hranica tu napokon nie je natoľko podstatná, zdôrazňuje sa spomínaný prirodzený kolobeh (ženského) bytia: „matky hundrú o svojej bolesti / o tom že život je procesia drám (...) tie ženy sú matky dcér / zmätené dievčatká plakali / cítili vinu / keď vyrástli / aj im sa z úst dralo hundranie / že život je procesia drám.“ (s. 62)

Erik Jakub Groch svojou zbierkou melanchólia neviem nadväzuje na zbierku nil, úvod (2018). Hovorí sa o koncepte, ktorý predpokladá sériu štyroch knižiek. Aj bez tejto vedomosti by sa však zbierka nejavila ako málo, miestami by som dokonca povedala, že na takej malej ploche je v nej toho až priveľa. Nájdeme tu tému detstva, ľúbostné verše, odkazy na mytológiu, filozofiu, konfrontácie ľudského a prírodného bytia, hľadanie podstaty existencie, ale aj evokácie spriaznených literárnych duší (M. Haugová, R. Jurolek, J. Kuniak a iní) a pod.

Prevažuje kontemplatívno-reflexívna dikcia básnickej reči, subjekt hľadá, kráča, rozjíma vo svojej melanchólii. Avizované neviem často neplatí, resp. je tak trochu provokatívne prítomné v častom kladení otázok, subjekt však ponúka i konkrétne závery v podobe akýchsi sentencií, niekedy ukrytých už v otázke: „Ak by sme boli len tým, čo si vieme predstaviť, / odkiaľ pochádza stav pravdepodobnosti, predstava / niekoho, kto si vie predstaviť všetko?“ (s. 11) Grochovo písanie je esenciálne o esenciách (názov jednej básne), metóda je však presná, koncízna, premyslená: „čistenie a kladenie vecí na svoje miesto.“ (s. 5) Podobne ako Hablák píše skôr o veciach, ktoré nie sú, a na ich evokáciu využíva napríklad synestézie zmyslov, Groch sa snaží uchopiť neuchopiteľné: „vyslovenú svietivosť.“ (s. 13)

Lajtmotívom celej zbierky je sneh, variuje sa do rôznych obrazov a netradičných výrazových spojení („habituálny sneh“, s. 17). Niekedy je len kulisou, svedkom, inokedy zas vhodným symbolom pominuteľnosti: „Chvíľu nad snehom, jedného vzhľadom na druhé, vidieť / n-tú prítomnosti.“ (s. 13) Otázkou ostáva, kam a čo všetko z načrtnutého autor rozohrá ďalej a či odolá jedinej hrozbe, ktorú v tomto type básnenia čítam – skĺznutiu k póze.

Erik Ondrejička vydal v roku 2019 až dve knihy – prvá z nich s názvom povedz iba slovo je stručná zbierka edície Verše online, ktorá vychádza ako príloha časopisu Vertigo. Druhú predstavuje zbierka epigramov Happygramy s ilustráciami Ivana Popoviča. Napriek tomu, že knihy spolu zdanlivo nesúvisia, už úvodná báseň prvej menovanej je akoby komentovaním podstaty oboch zbierok – ak pripustíme, že epigram vo svojej podstate skúma možnosti slova, jeho silu kritizovať a ambíciu poukazovať na určité spoločenské neduhy.

Zbierka povedz iba slovo sa začína veršami, ktoré túto „angažovanú“ funkciu jazyka relativizujú: „Povedz iba sl / ovo / slovo ako pôvod // slovo čo je všetkým / a teda aj ničím // no raz vyslovené / presne ohraničí.“ (s. 5, zvýraznil E. O.) Zamyslenie sa nad silou výpovede, implicitne básnickej, však nakoniec smeruje k jednoznačnému verdiktu: „Povedz iba slovo / a duša oz(d) /ra / vie.“ (s. 6, zvýraznil E. O.) Slovo má teda schopnosť „prezrieť“ (vie), dokáže uchopiť podstatu a navyše, má silu „uzdravovať“. Tým je však povedané všetko a nič zároveň – čo je aj môj dojem z celej zbierky.

Autor aj ďalej rozvíja večné a univerzálne témy, rozplýva sa do najvyšších sfér: „Aké je zazlievať niečo človeku?“ (s. 10), „A aké je poslať pozdrav ku hviezdam / a niečo si z nich zobrať?“ (op. cit.) Dostavuje sa však opačný efekt – básne pôsobia plocho, otázkam akoby chýbal zdroj, intenzita, dôveryhodnosť: „Rozsudok bol jasný // v klietke dočasnosti / meniť slová na sny.“ (s. 9) Zdá sa, že kladené otázky očakávajú konkrétny typ odpovede, čo ich interpretačnú silu značne zužuje. Implicitne možno vnímať snahu o akúsi „vysokú“ poéziu („Máš vzácnu mapu k tajomstvu / na každom liste / ako premieňať veci / na celkom čisté“, s. 12), čomu prispelo i využívanie rýmu, ktorý myšlienku ešte väčšmi ohraničil. Čitateľsky „nefungujú“ ani verše samy osebe, mimo kontextu pôsobia ako poetické poučky či frázy: „aj to že tŕň býva / špicatý a tenký / aj to že dočasnosť / príde o lupienky // a len okázalosť / sa k nim prihovára / ako keď až k Slnku / túži dorásť tráva.“ (s. 28) Naproti tomu Happygramy sa na nič „nehrajú“, a predsa sú hravé. Autorovi pomohla „satirická“ poloha, dokázala jeho spôsob poetickej výpovede odľahčiť a paradoxne mu prisúdiť omnoho vyššiu hodnotu. Navonok celkom banálne (ľahké ako gram) verše o politike, náboženstve či futbale často triafajú do čierneho a javia sa ako možná súčasná variácia tohto žánru.

S ešte väčším počtom zbierok (rozhodne však nie čo do počtu strán či veršov) prišiel opäť na scénu Kamil Zbruž. Ako je to u neho zvykom (niečo podobné sa udialo aj v roku 2015), vydáva naraz tri knihy. Či už ich budeme, alebo nebudeme vnímať ako trilógiu a či už ich budeme, alebo nebudeme vnímať ako „knihy“, je napokon irelevantné. Zbierky Uroboros, Magnum Opus a Deň pri jazere, akokoľvek provokujúce zámerom a stvárnením, považujem len za ďalšie pokusy o podobnú „performance“ ako v prípade zbierok: Notes, Sothis a Barbarská generácia. V tom čase uvažoval o významoch a originalite Zbružovho „ticha“ a inak (ne)formulovanej prázdnote i Peter Macsovszky. Na záver jeho kritiky čítame, že „u Zbruža významné je nie to, či siaha k postupom prv stokrát použitým, ale to, v akom čase, v akom kontexte s nimi prichádza a aká presvedčivá je jeho umelecká poctivosť.“

Otázka aktuálnosti nastolenej témy by sedela i dnes, lavíruje však práve presvedčivosť a umelecká poctivosť. V zbierke Magnum opus je oné „nič“ prítomné v akomsi až detskom hľadaní piatich rozdielov: zbierku tvoria takmer identické fotografie autora striedajúce sa s textom na samostatných stranách. Na fotkách sa mení len pohyb ruky objektu, akoby išlo o dirigentské predstavenie tichej hudby. Stručný a zväčšený text pozostáva z mysticky znejúcich slov obsahujúcich rytmické pokyny, ale i mená egyptských božstiev, slov z ezoteriky, alchýmie, pojmov z astronómie a pod. Vytvára sa spomínaný dojem dirigovania (či zaklínania) tvorby, presnejšie jej vzniku. Táto invokácia je, zdá sa, magickej povahy, implicitne teda nabáda k prisudzovaniu nesmiernej sily tvorivej činnosti vo všeobecnosti. Podobne aj v druhej zbierke, s názvom Uroboros (s. 2), čítame akýsi začiatok tvorby, zaznamenanie vízie, ako explicitne hlási dvojjazyčný popis obrázku pyramídy v binárnom kóde: „Videnie v Kráľovej komore vo Veľkej pyramíde v Gíze, 27.09.2007, 11:10.“ Poetická tvorba je tu teda i obrazom značne redukovaného a šifrovaného zápisu.

Deň pri jazere je takisto príspevkom k vizuálnej poézii; túto „prírodnú lyriku“, ako hovorí anotácia, som čítala ako istý druh kresleného vtipu – infantilnosť zobrazenia, absurdita výroku (text celej zbierky tvorí jedna veta) a samotnej pointy. Ak by sa však v prípade prvej trojice zbierok z roku 2015 dalo hovoriť o funkčnom rozvíjaní, povedzme, Adamčiakovej línie (na ktorú Zbruž priamo odkazuje), situáciu aktuálnej trojice by som už hodnotila ako samoúčelnú. Otázkou je, či sa Zbružova experimentálna tvorba dokáže vymaniť z cyklického požierania seba samého, ako ten had či drak pojedajúci vlastný chvost v symbole uroboros. Žiada sa mi však ešte dodať jednu vec: v pozadí celého „projektu“ sa veľmi nejasne dostáva k slovu irónia (ako ono komické „YEAH! YEAH!“, ktoré kričí „DETSKÝ ZBOR“ v Magnum opus), o ktorej nielenže nie sme do poslednej chvíle presvedčení, ale miestami pôsobí ako „zadné vrátka“.  

Keď som si myslela, že cestujem v čase

Takýto mystický zážitok vo mne vyvolali zbierky, patriace svojou poetikou ďaleko do literárnej histórie. Štylisticky zručná a prepracovaná poézia pripomínajúca časy dávno minulé sa vzťahuje na zbierku Delfy sú ďaleko od Jána Švantnera. Je to hutná a obrazmi zaťažená poézia, ktorá pôsobí voči dnešnému dynamickému svetu staticky až nehybne. Akoby plynula mimo neho, čo sa týka nielen tém, ale najmä spôsobu ich spracovania. Hlavnou otázkou je univerzálny ľudský zážitok, ten však pochádza z básnického sveta, ktorý je tu vytvorený. Tentoraz platí priama úmera: ako nerozumie tento svet dnešku, tak dnešok nerozumie tejto poézii. Ešte je možné oklieštiť ho  – „vytrhať“ z neho osihotené verše, básnické obrazy, ktoré sú esteticky pôsobivé, ale obávam sa, že aj tie už dnes pôsobia skôr ako kulisa než skutočne dráždivá poézia: „Jej Výsosť nepoznám, poznám len dotyk noci / s hviezdami na skalách, / keď kopem v hline zohnutý bez pomoci / a dýcham zlatý prach.“ (s. 71)

Podobné sa deje pri čítaní zbierky Milana Richtera Storočie, kruté storočie. V anotácii sa píše, že ide o svedectvo židovského dieťaťa, muža, ktoré autor uchopuje cez čierny humor. Tematicky je teda zbierka rozhodne vzácnym počinom. Navyše, oné svedectvo podáva zrozumiteľne, verše sa nevzpierajú recepcii, naopak, ich „príbehové“ jadro plynie ľahko a obratne. Mnohé básne predstavujú akési spoetizované príbehy, poeticky ladené dialógy, spomienky alebo aspoň ich sekvencie, ťažké i odľahčené. Hlavným prvkom však nie je čierny humor, lež sentiment. Hoci básne pôsobia autenticky, ich básnické spracovanie opäť nezapadá do kontextu súčasnej poézie. Zážitok by som prirovnala k čítaniu memoárovej prózy, nie však k poézii 21. storočia.

Keď som súdila knihu podľa „obalu“

Slovo obal tu funguje vo svojom doslovnom, ale i prenesenom význame v úvode spomínaných „nálepiek“. V prípade knihy Erby brehov od Gabriely Spustovej Izakovičovej sa ku komerčnej obálke pridáva aj celkové spracovanie zbierky a najmä jej neuveriteľná dĺžka – takmer 400 strán poézie, v ktorej sa úsporne tlačia na každej strane viaceré básne. Ako sa však dozvieme, ide o výber z autorkinej tvorby (14 zbierok poézie). Striedajú sa teda rôzne témy, ale i formy (siahajúce od haiku cez baladu až k reflexívnej lyrike), spoločné však majú jedno – pôsobia ako štylistické cvičenia, no formálne i esteticky nezvládnuté: „Viem súdiť ľudí hluchou slepotou. / Viem pousmiať sa nad ich lopotou. / Viem víťaziť nad cudzou robotou. / A kričať nad ich biedou, nahotou. / Tiež viniť ich, keď zmieram clivotou. / Však iba jeden život musím žiť. / V ktorom musím čestne zvíťaziť.“ (s. 7)

Nápoveďou môže byť i samotná anotácia. Napríklad, o zbierke Ľubomíry Mihálikovej Diva Oliva sa dočítame, že v nej nájdeme „túžbu po láske a šťastí, večnej pravde a dobre, ukrytú v symboloch. (...) Jej básne pripomínajú Verlainov a Rimbaudov symbolický spôsob uchopenia poetického slova. Zahĺbte sa doň a nechajte sa ovanúť krásou“. Podobne ako citovaná anotácia, aj verše sa preklápajú do prázdnych patetických zvolaní a fráz: „Čo robiť? / Keď to malé nič / sa zmení na veľký čin.“ (s. 16) Fragmenty bezprostredných veršov (napr. spomienky na mamu) sú rýchlo umlčané, stráca sa sila vypovedaného a prostredníctvom poetizácie Heglových téz sa prechádza opäť kdesi do iného (minulého) storočia.

Ďalším „obalom“ je počet zbierok. Tridsiata zbierka Stanislava Hábera Smerovník žmýka pyžamu je vskutku úctyhodný výkon, ak by išlo o súťaž v počte básnických zbierok. Napokon, aj poézia v nej zodpovedá faktu, že ide o verše pre verše, a nič iné za nimi, bohužiaľ, nehľadajte. Básňam totiž chýba akákoľvek tenzia, ide skôr o poučenia bez možnosti ďalšieho dialógu s textom. O čosi lepší variant síce predstavujú akési životné impresie, ktoré autor ponúka, no ani im nepridal na naliehavosti a najmä aktualizácii – metód, tém, motívov.

Básnik Dalimír Stano tiež píše ako na „bežiacom páse“. V poradí štrnásta zbierka To, čo je za očami v danej „sekcii“ predstavuje najvydarenejší počin, no kniha by potrebovala poctivú redakciu, ktorá by sa podieľala, napríklad, na radikálnej selekcii textov. Za najlepšie považujem verše pripomínajúce aforizmy. Tie sú súčasťou básní, v ktorých sila vnútorného zážitku odpútala autora od snahy byť dobrým básnikom. Tých niekoľko dobrých básní pripomína bendzákovskú poetiku – nuda, apatia a minimálna snaha o zmenu, akési „zacyklenie“ subjektu v kruhu svojej každodennosti (b. Nemám chuť na nič, b. O ničom). Ak sa navyše autorovi podarí odľahčiť situáciu humorom („Vychádzam z krčmy ako z premisy“, s. 16), celkové neuspokojivé vyznenie knihy zamrzí ešte o čosi viac.

V kategórii „obalových“ zbierok by sa ešte dalo pokračovať, myslím si však, že som uviedla jej najrelevantnejšie „obsahy“, iné by boli už len zbytočným opakovaním.

Keď príroda kadečo zakryla

V roku 2019 vyšli aj dve zbierky, na ktoré by sa podľa ich názvu mohol vzťahovať prívlastok prírodná lyrika. Kniha výtvarného umelca Jána Kudličku Atmosféry pripomína akési komentované skice či „predobrazy“ prítomné v mysli autora výtvarníka: „V línii mojich očí čiara mora / s čudesnými scenériami nad ním. / Obloha sa predvádza / množstvo krátkych, no silných sekvencií / tvarov, farieb a prežiarených úderov svetla.“ (s. 60) Autentickosť „výtvarného“ oka je zároveň ich najvyššou devízou. Ako poézia by samy osebe neobstáli, takto však mieria vyššie. Tie najlepšie básne zo zbierky predstavujú akýsi maliarsky denník, zaznamenávajúci línie, farby, horizonty a „atmosféru“ človeka v nich. Hoci slovo na mnohých miestach zaostáva, niekedy je „ho“ príliš a skĺzava k sentimentu z osobnej fascinácie pozorovaného („toto miesto milujem“, s. 44). Mnohé básne prekračujú hranicu „súkromnej“ impresie a stávajú sa záznamom človeka v krajine, konkrétnej, živej a implicitne prinášajú návody, ako sa do tejto krajiny „uložiť“. Odpoveď je láskavá, pokorná a empatická voči prírode, ale i ľudskej práci (či už máme na mysli umeleckú, alebo inú tvorivú činnosť): „Nonno Brando CI 3528 / pokojne kotví v prístave. / Bielo-modrá fasáda lode / takmer splýva s modro-bielou oblohou. / Pobiehajúci chlapci na palube / narúšajú jej / monumentálny status quo / a pripravujú sa / na nočný rybolov.“ (s. 56)

Naopak, Oravské rondely Pavla Prikryla sa prírody skutočne dotýkajú len názvom. Autor prírodné kulisy zanecháva, resp. ich využíva „len“ ako evokáciu spomienok na detstvo, rodinný kruh či pripomenutie významných mien z našej literárnej histórie spojených s Oravou (A. Bernolák, R. Dilong, P. O. Hviezdoslav a iní). Ak Kudlička človeka akoby vynechával, ale napriek tomu ho dráždivo evokoval prostredníctvom jeho výtvorov a vzťahu ku krajine, Pavol Prikryl skloňuje človeka neustále, ale „naprázdno“. Básne pôsobia ako neobratné štylistické hry (obraznosť je neoriginálna, metafory lexikalizované a pod.), veršovačky na osobné témy, skladanie súkromných spomienkových ód, výrazne patetických a bez hlbšieho vnútorného pohnutia: „Nevstúpiš, brat môj, už viac do ich kruhu, / môžeš im vziať len rúčku do dlane. / Zvládneme pre ne namaľovať dúhu, / skôr ako im detstvo prestane.“ (s. 16) Navyše, opakovanie rýmového vzorca (v podobe refrénu), ako aj samotný striedavý rým, sa rýchlo zunujú a ďalej predstavujú už len striktnú a nefunkčnú formu. Veršom chýba vnútorné napätie, ktoré by kládlo otázky alebo aspoň lákalo k spoločnému rozjímaniu, plynú pokojne a bez povšimnutia, čo bude zrejme aj osudom celej zbierky.

Keď som sa mala smiať

Písať poéziu s prvkami komiky, či dokonca humornú poéziu rozhodne patrí k najťažším poetickým výzvam. Na fakt, že pôjde o čosi menej vážne, zvykne upozorniť už samotný názov, ako v prípade zbierky Dva vorvane na dne vane Mariána Hatalu a ilustrátorky Petry Štětinovej Goldflamovej. V anotácii sa uvádza, že ide o sériu rýmovaných nonsensov, ale nonsens ako istý druh sofistikovaného nezmyslu by mal stáť minimálne na troch nohách „zmyslu“ (pravdy), ak chceme, aby bol úspešný – pochopený. V tomto prípade však mám pocit, že básne krívajú viac ako na jednu nohu. Ich sémantika sa podriaďuje (prepracovanej) jazykovej hre, ale práve nadmerná komplikovanosť (v jednej básni sa vyskytuje až priveľa jazykových prešmyčiek, palindrómov, novotvarov a pod.) narúša jednoduchosť myšlienky: „Na stole je cuvée, syr a ešte skyva. / Kivi sleduje ma. A k tomu sa skrýva. // Jem syr v skyve. Skyvu v syre. Sŕkam cuvée, / pozorujem kivi a zľahka sa kývem. // Ľaká to, kým skyva láka vtáka kivi, / furt sa točí a šušorí, telo kriví. // Ešte že sú zmeny nálad a výkyvy / odrazu len k môjmu stolu cieli – kivi! // Predstaví sa ’Ja som Kivi Južný – sveták. / A ty? Vták, čo nevie lietať, teda jedák?’ // Poje so mnou, povie: ’Letííím. Vďaka. Ďalšie rande!’ / Pochváli sa: ’Mám ho... oné... iZé... na Zé... lande’.“ (s. 26)

Stane sa, že čitateľ nedospieva ku katarzii vo forme smiechu, ktorá mu bola sľúbená. Zbierka v istom zmysle pripomínala Karamelky Viliama Klimáčka, najmä evidentnou láskou k tvorbe, k vymýšľaniu ako očisťujúcej a zábavnej činnosti, v hlbšom zmysle aj postupom, ako možno (v tomto prípade prostredníctvom jazyka) objavovať rôzne „zákutia“ sveta okolo. Stavia sa tu na ludickú funkciu, ktorá vyplýva zo spájania nespojiteľného. Opäť však zopakujem, že na takej malej ploche je takýchto „krížení“ priveľa. Otázkou tiež ostáva zaradenie zbierky ku konkrétnej vekovej skupine (mätú aj inak krásne ilustrácie) – ide o básne pre deti (teda mládež), to by však nesedeli niektoré témy, ale ani intertextuálne odkazy; zrejme je to teda poézia pre dospelých, pre večné deti v nás, ktoré sa rady pristavia pri maličkostiach života. V oboch prípadoch je odpoveď rovnaká, s humorom povedané: „To nemyslíte vážne!“

Dávku humoru v podobe hry s jazykom a naznačenej irónie sľubuje aj zbierka Benjamína Škreka Kam z kanapy. Po prečítaní sa mi na jazyk sunie prvoplánový súd v zmysle – kam (čo) s takouto poéziou? Snaha o komické zlyháva, odľahčené komentovanie bežného života stroskotáva na neobratnosti po sémantickej, ale i jazykovej stránke: „Smrť prirodzená, / tma umelá / zrazil vlak lásku, / telom rovno do tela. // zrazil vlak lásku / telom rovno do tela. // Ostali po nej / siroty. / Som to ja? / Asi. / Asi si to ty.“ (s. 50) A k tomu všetkému „kazateľský“ tón lyrického hrdinu, ktorý sa situuje do polohy barda, hlásateľa právd: „Boh mi zoslal / poéziu, / predali ju / za dve hrste / fazule.“ (s. 8) Zaujímavosť tém ponechám na posúdenie individuálnej čitateľskej recepcii, ale ich spracovanie by som označila za monotónne s predvídateľnou pointou.

Komiku, a poriadne okázalú, sľubuje už názov edície KK Bagalu Literárny cirkus, v ktorej vychádza tretia kniha (súčasne v reedícii aj dve predchádzajúce) Vlada Jančeka Ahoj krv. Aj meno autora, známeho ako člena a (spolu)textára kapely Saténové ruky, prináša tento typ dohadov. Očakávala som minimálne výsmech – napríklad „vážnej“ poézii – v podobnom tóne, ako funkčne zaznieva (na rôzne témy) v piesňach Saténových rúk, a teda s nadhľadom až nonsensom. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď komiku zastrela snaha o demonštráciu „skutočných“ problémov lyrického subjektu – napríklad, krízy stredného veku. Za všetky hovorí najdlhšia báseň s názvom Stará s atmosférou nostalgie, ktorá však neprechádza na čitateľa: „Starý muž sedí v ešte staršom kresle. / Na staré časy, keď sa veľa pilo, spomína. (...) S iskričkou v oku spomína / na zlaté šesťdesiate. / Naproti nemu sedím ja / a píšem.“ (s. 51) A vôbec, evokácia minulých čias, či už z detstva (Koniec detstva), alebo z neskoršieho obdobia (Zrútil sa mi svet), je poznačená pátosom, prevažuje verbalizmus, akoby autor v tomto prípade nedokázal byť stručný a menej explicitný:  „Mohol som čakať, že to celé takto skončí. // Všade sú kilometre káblov mojich / zauzlených viet.“ (s. 45) Omnoho presvedčivejšie (a komické) sú básne, v ktorých zaznieva úderný, strohý až „infantilný“ tón, ktorý tlmočí zdanlivo nedôležité veci, ale ich dôležitosť necháva tušiť: „Znova si ľahnem a pozerám na mraky. // V trúbe mám prázdno / a v duši / zemiaky.“ (s. 27)

Keď (rozumej „Ak“) som na niečo zabudla

Je viac než isté, že som na niektoré zbierky zabudla – nespomenula som napríklad spevníky – Spevník: Lasica + Filip + Satinský a výberovú zbierku poézie slovenských textárov Borisa Filana, Kamila Peteraja a Ľuboša Zemana Malá tichá radosť, ktoré stoja rozhodne (a nielen) za prečítanie (prvý z menovaných obsahuje i akordové zápisy). V konečnom dôsledku nebolo cieľom môjho príspevku podať vyčerpávajúcu správu o všetkých vydaných poetických nedebutových zbierkach za rok 2019, verím však, že sa mi aspoň čiastočne podarilo vytvoriť mozaiku čitateľskej recepcie tých najdôležitejších z nich.

Mgr. Eva Urbanová  (1986) je literárnou kritičkou so zameraním na súčasnú slovenskú a svetovú poéziu, je redaktorkou literárnej kritiky v časopise Fraktál. Odborné texty uverejňuje v zborníkoch a časopisoch (Vertigo, Glosolália, Vlna, Platforma a Fraktál). Niektoré jej recenzie boli tiež vybrané do antológií (Kritická ročenka 2018, 2019). Pracuje ako literárna kurátorka v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Je redaktorkou literárneho časopisu Fraktál a autorkou detskej knihy Jeleňatý a Kravatý (2019).

Foto: Ján Glončák