(Ne)utíchajúca Françoise Saganová

Françoise Saganová: Temné zákutia srdca

Preklad: Beáta Panáková

Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2020

 

Na jeseň v roku 2019 nakrátko zvlnilo hladinu francúzskej literárnej scény posmrtné vydanie nedokončeného románu Françoise Saganovej Les quatre coins du coeur z vydavateľstva Plon. V kultivovanom, profesionálne dobre zvládnutom slovenskom preklade Beáty Panákovej vyšiel román pod názvom Temné zákutia srdca.

Nedokončený text mal podľa Denisa Westhoffa, Saganovej syna a správcu jej literárnej pozostalosti, slúžiť (skôr) ako synopsis k filmu. Konštatuje v úvode knihy: „Text nie je úplný, ale tvorí dôležitú súčasť spisovateľkinho diela – a Saganovej čitateľom, ktorí ju poznajú a majú radi, by sa mala sprístupniť celá jej literárna tvorba, aby mohli spoznať jej dielo v úplnosti.“ Natískajú sa teda otázky: Aké miesto má románové torzo v tvorbe F. Saganovej, keďže ho sama za svojho života menila, nedokončila a nevydala? Aký význam má jej výpoveď pre dnešného človeka? Presahuje k dnešku?

 

Nie román

Dlhý odstup medzi vznikom a vydaním knihy Westhoff vysvetľuje problematickým prístupom k Saganovej literárnej pozostalosti. Spisovateľka zanechala za sebou pomerne rozsiahle literárne dielo (dvadsať románov, štyri zbierky noviel, biografický román, jedenásť divadelných hier, niekoľko filmových scenárov, piesňové texty, pamäti, publikované denníky a rozhovory) a neusporiadané písomnosti, v ktorých sa za nejasných okolností objavil aj text Temných zákutí srdca.

Spisovateľka a novinárka Marie-Dominique Lelièvre uverejnila v týždenníku Journal du Dimanche (19. 10. 2019) rozsiahly článok, v ktorom o pôvodnosti publikovaného textu pochybuje. Označila ho ako náčrt, pracovnú verziu, nedokončený koncept, len nie ako román. Rozoberá aj peripetie okolo zamýšľaného filmového spracovania, predaja autorských práv za závratné sumy rôznymi subjektmi i ďalšie nejasnosti okolo rukopisu. Bližší pohľad na tieto skutočnosti by už zaváňal škandálom, o ktorý v živote F. Saganovej nebola núdza.

 

Dobrý deň, škandál

Škandálom sa začala aj spisovateľská kariéra mladej, vtedy osemnásťročnej autorky, vlastným menom Françoise Quoirezová. Románový debut Dobrý deň, smútok (1954) zožal na jednej strane veľký úspech v čitateľskej verejnosti, na druhej strane odsúdenie časťou francúzskej literárnej scény. Autorka v románe tematizuje život dobre situovaných Francúzov a zlatej mládeže bez existenčných starostí; rozprávačka príbehu, hlavná postava Cécile, predstavuje typ slobodomyseľného dospievajúceho dievčaťa, mladej ženy bez zodpovednosti a záväzkov. Ak by sme veľmi chceli, nesie v sebe aj čosi zo života F. Saganovej. „Román rozpráva o dievčati, ktoré sa miluje s chlapcom, pričom nie je zaľúbené a ani neotehotnie,“ takto lapidárne a razantne zdôvodnila F. Saganová príčinu škandálu, ktorý sa rozpútal okolo vydania románu. Odmieta tradičný obraz ženy, politiku, rodinu, úprimnosť a hodnotu citov. Pomerne odvážne zameranie románu v situácii Francúzska 50. rokov 20. storočia, keď v literatúre ešte dominovala existencialistická angažovanosť, a v silno maskulínnej spoločnosti sa tradičné postavenie a práva žien menili veľmi pomaly a opatrne.

 

(U)pozor(ň)ovateľka

Na ilustráciu toho, aký rozmer nadobudol škandál okolo textu v súvislosti s postavením žien a okolo samotnej autorky, je dobré pripomenúť, že Druhé pohlavie Simone de Beauvoir, ktoré postupne ovplyvnilo verejný diskurz o ženách, vyšlo iba v roku 1949, krátko pred vydaním Saganovej prvotiny, no vážnejší pokrok s politickým dosahom nastal až v 70. rokoch.

F. Saganová však nechce meniť práva ani nebojuje za emancipáciu; zostáva slobodomyseľnou a úprimnou pozorovateľkou svojho okolia – prostredia vyšších bohatých spoločenských vrstiev, rodiacej sa konzumnej spoločnosti – a lieči vlastné deficity. Bola pozorovateľkou a cez svoje pozorovanie aj nepriamou „upozorňovateľkou“, slobodne hovorila o tabuizovaných témach svojej doby.

Na prvý pohľad by sa možno zdalo, že Saganovej pohľad sa kĺže po povrchu ľahkého života. Dobrý deň, smútok, za ktorý získala autorka v roku vydania Cenu kritiky, je však aj svojským variantom tzv. bildungsrománu. Protagonistka problematicky kráča po ceste od dospievania k dospelosti. Nemá však silu dospieť. Namiesto výčitiek za smrť cíti iba smútok.

 

Ikona

Prvý Saganovej román naznačil kontúry a faktúry jej ďalších románov, ale aj jej pôsobenia na francúzskej literárnej a spoločenskej scéne. Do románového žánru nevniesla nijaké poetické inovácie. Jej písanie je pomerne jednoduché a jasné. Keď čitateľ prejaví vôľu rozmýšľať, nájde v ňom aj odkazy na deficity ľudského žitia. Saganovej meno sa nenachádza v nijakých akademických ani personálnych francúzskych dejinách literatúry. Zato sa o nej i jej knihách písalo v rubrikách kultúrnej žurnalistiky: Saganovej život napĺňal stránky novín a pretriasal sa v médiách – bohémsky život, kde sa nehľadelo na peniaze, snobská spoločnosť, aféry s užívaním a prechovávaním drog aj so súdnou dohrou, ťažká Saganovej autonehoda, zdravotné problémy, jej manželstvá a bisexualita, problémy s neplatením daní a napokon osobný finančný aj intelektuálny bankrot.

Hoci v literárnej tvorbe sa Saganová vyhýbala politickým motívom, angažovala sa už v mladom veku proti Castrovmu režimu na Kube, podpísala sa pod Manifest 121 proti Alžírskej vojne, v roku 1971 podpísala petíciu Manifest 343, ktorou ženy verejne priznávali slobodne podstúpenú interrupciu a vystavili sa tak súdnemu stíhaniu. Povedané dnešným jazykom, bola ikonou francúzskej literatúry druhej polovice 20. storočia, blízkou priateľkou prezidenta F. Mitteranda, veľmi silnou predstaviteľkou francúzskej literatúry vo svete a v prekladoch, symbolom francúzskej nonšalantnosti a mondénnosti, búrliváctva a revolty, hoci – paradoxne – navonok si zachovala plachosť. Život skončila ako stroskotanec – vyčerpaná fyzicky, psychicky i finančne. „Objavila sa v roku 1954 útlym románom Dobrý deň, smútok, ktorý bol svetovým škandálom. Odišla po živote a diele rovnako príjemnom a odflinkanom, čo bol škandál iba pre ňu samu,“ koluje veta z úst samotnej autorky, ktorá dnes zaznieva silou epitafu.

 

Saganovské ingrediencie dnes

Sloboda, neviazanosť, odvaha, bezočivosť sú v súčasnej (nielen francúzskej) literatúre atribúty písania výrazne posunuté inam, s iným prahom citlivosti. V čase Saganovej románového debutu Dobrý deň, smútok (1954) i v ďalších rokoch by tieto charakteristiky naozaj platili a boli by obstáli. Dnes už tieto saganovské ingrediencie nepoburujú ani ničím neprekvapujú. Čítajú sa inak.

O čo teda v jej poslednej knihe ide? O rozvody, spoločensky poburujúce milenecké vzťahy (svokra a zať), citovú vyprahnutosť. „Groteskná rodinná dráma“, ako čítame na zadnej strane obálky, schyľuje sa ku katastrofe, ale vyvrcholenie chýba. A neuveriteľné zápletky tiež. Dlhé expozície postáv, podrobné, iróniou podfarbené opisy gýčového interiéru, vzťahy síce saganovsky exponované cez povahovo, vekovo a citovo nerovné dvojice, lenže trochu čierno-biele postoje, dojemné otcovské, materinské, synovské, milenecké city. Vytriezvenie z prepiatosti citov, prázdnota, nenaplnenosť života, smútok a pálčivá otázka, ako sa dá žiť s pocitom viny za zradu, za smrť človeka či iné zlyhania, typické vypointované Saganovej motívy, to všetko sa dá iba tušiť, všetko zavislo na polceste. Sem-tam sa ešte na oživenie mihnú duchaplné konverzácie obtierajúce sa o ťažké kalibre francúzskej literatúry, ktoré sa patrí čítať. Karikatúra bez pointy a s otáznikom na konci. Nedopísaný, nedotiahnutý text: román v štádiu pokusu o román, pokusu vydolovať zo sledu viac či menej, ale skôr menej dotiahnutých obrazov súvislosti a vybudovať oblúk konfliktu.

Vo Francúzsku prijatie tohto opusu nebolo jednoznačné a pripravovaná senzácia okolo vydania v pomerne veľkom náklade sa tiež odohrala skôr v rozpačitom duchu. Vydavateľ dlho zamlčiaval meno autorky i názvu, kniha nefigurovala v edičnom pláne. Efekt vyrátaný tak, aby sa rozochvela vlna nostalgie, aby autorka opäť zažiarila ako neodmysliteľná súčasť francúzskeho literárneho a spoločenského života i pätnásť rokov po smrti.

Podobne zrejme uvažoval aj slovenský vydavateľ, ktorý si spomenul na zašlú slávu a úspech Françoise Saganovej u svojich čitateliek a čitateľov. Jej romány predstavovali v čase prvých prekladov to, čo sa s demokratizáciou vydavateľského prostredia v 60. rokoch 20. storočia dalo pokladať za náznak fenoménu literárneho bestselleru a čo plne korešpondovalo s jej vydávaním v západnej Európe. Saganová sa s pozoruhodnou pravidelnosťou a s relatívne krátkym časovým odstupom medzi originálom a prekladom začala na Slovensku vydávať už koncom 50. rokov! Román Dobrý deň, smútok vyšiel vo Francúzsku v roku 1954 a už v roku 1958 ho preložil Jozef Brandobur pre Slovenský spisovateľ, dlhé roky Saganovej dvorné vydavateľstvo. Postupne v prekladoch vyšli romány Máte rada Brahmsa?, O mesiac, o rok, Akýsi úsmev, Zázračné oblaky, Odtrúbené. Posledným v tejto dekáde bol román Trochu slnka v studenej vode (Pravda. 1971). V roku 1977 ešte Revue svetovej literatúry uverejnila preklad Ako sa strom stal gentlemanom.  V ďalších dvoch desaťročiach napísala Saganová takmer desiatku ďalších románov, pribúdali novely, divadelné hry, autobiografické texty. V normalizačných 70. rokoch sa jej tvorba na Slovensku už knižne nevydávala. Presunula sa do časopisov.

Po roku 1989 sa prirodzene dal očakávať vydavateľský návrat k mnohým autorom aj k Saganovej. Jej cesta na Slovensku pokračovala prekladom Sarah Bernhardtová: Neutíchajúci smiech, literárnou biografiou hraničiacou s mystifikáciou, ktorou sa jej podarilo obísť konvencie tohto žánru i vlastnú poetiku. Tento preklad priniesol trochu iný pohľad na Saganovú. Nasledovali texty Obojok, Zrkadlo a mnohé reedície starších prekladov. Za povšimnutie stojí aj fakt, že jej romány prekladalo pozoruhodne veľa prekladateľov (okrem už spomínaného J. Brandobura aj M. Kosová, J. Oravec, J. Belnay, V. Müllerová-Husáková, M. Kultáková, V. Dudáš, D. Viskupičová-Fašangová, E. Hažírová, Z. Borovská) a spisovateľkin obraz v slovenskom literárnom živote nikdy neprekročil prah jej prozaickej tvorby. Z hľadáčika vydavateľov vypadli texty z 80. rokov. Nové preklady vychádzali opäť takmer synchrónne s originálmi z 90. rokov. Na okraj treba poznamenať, že v českých prekladoch vyšli aj jej divadelné hry a memoárové texty, ba aj kniha Moja matka, Françoise Saganová (2012) z pera D. Westhoffa.

 

Bez senzácie

Saganová je v slovenských prekladoch prítomná dlho a pomerne intenzívne. Aj napriek recenziám a sporadickým článkom o jej tvorbe autorkin obraz zostal bezfarebný, bez reliéfov a súvislostí. Preto je tu otázka, čím ho vydanie románového torza obohacuje či hádam mení. Vydavateľská stratégia je jasná. Ibaže na škodu veci, papiera a prekladateľkinej energie. Obraz Saganovej diela sa nemení a týmto vydaním nebude ani kompletný. Ak bolo myslené ako kuriozita, tak zvláštnosťou určite nie je, ba ani senzáciou. Françoise Saganová sa vie dostať ľuďom a ich vzťahom až nesentimentálne hlboko pod kožu, jej inteligentná irónia cieli presne. Keby sme veľmi chceli, v takto nastavenom zrkadle provincionalizmu by sa v jej poslednom románe s polstoročným odstupom uvidelo aj slovenské podnikateľské baroko. Aj so svojím mentálnym nastavením. Lenže to je málo.

Zaujímavejšie by možno bolo zistiť, čo si Françoise Saganová myslela o živote mimo typov a stereotypov svojich postáv a ich konfliktov, ako vnímala vlastný turbulentný život, pripomenúť ju niečím zmysluplnejším. Efektom posledného vydania je zatiaľ iba trochu studenej vody v studenej vode.

 

Katarína Bednárová (1954)

Pôsobí na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave  a v  Ústave svetovej literatúry SAV. Prednáša dejiny francúzskej literatúry 20. storočia, teóriu literatúry a prekladu, vedie semináre umeleckého prekladu. Vo výskume sa špecializuje na súčasnú francúzsku literatúru a  na dejiny a teóriu umeleckého prekladu. Z francúzštiny preložila diela M. Tourniera, L.-F. Célina, S. Becketta, B. Viana, A. Ernaux, A. Chedidovej a i.