Sídelná lokalita, ktorú dnes pomenúvame Bratislava, má v sebe viacero vzájomne sa prestupujúcich archeologických vrstiev: rímsku, keltskú, kvádsku, veľkomoravskú, uhorskú, československú a slovenskú. Pamäťových vrstiev, ktoré by dokázali odkryť toto mesto, by ale mohlo byť nepomerne viac. Nevyčerpávajú sa prehovormi po nemecky, maďarsky a slovensky hovoriacich mešťanov. Máme aj Bratislavu židovskú, bulharskú, chorvátsku. Sú to všetko len mená, kým im nedáme tváre, kým ich nezaľudníme životom. Kto dokáže odlíšiť, ktorý príbeh mesta je kompatibilný s jeho realitou minulosti? Nemci, Maďari, Slováci? Alebo rýdzo neetnicky – Prešpuráci? Naratív ktorého spoločenstva hovorí presnejšie, resp. objektívnejšie? Jozef Tancer sa v publikácii Neviditeľné mesto (Kalligram 2013) po odpovede obracia k nemeckojazyčným cestopisom ľudí, ktorí od 18. storočia zanechali o svojich cestách do dnešnej Bratislavy písomné svedectvo. Ani oni sa na mnohých miestach nevyhli štylizácii. Ani oni nie vždy objavili masku, ktorú pred návštevníka položili doboví reprezentanti mesta. Ale predsa sa dá z textov jednotlivých cestopisov odčítať, že sú iné ako rozprávanie „bratislavských“ miestopiscov. Sú iné v pripustení existencie paralelných svetov. Bratislava minulosti má svoj etnicky pestrý príbeh, je to mesto na hranici s bohatou architektúrou, predmestie Viedne, historický stred uhorskej pýchy, mesto hýrenia aj askézy. To, čo my so všetkou vážnosťou akcentujeme ako jedinečné (bratislavský generálny seminár, prešporské lýceum, aktivity „štúrovcov“, národné divadlo atď.), sa z vonkajšieho pohľadu také väčšinou vôbec nejaví... Mnohé prekvapujúce zistenia ponúka kniha Jozefa Tancera. Stojí za to prečítať si ju.
