Nevyliečiteľní

John Irving: Svet podľa Garpa

Preložila Katarína Karovičová

Bratislava: Slovart / MM, 2020

 

Pred dvoma rokmi pri príležitosti jubilejnej reedície románu Svet podľa Garpa John Irving povedal: „Po štyridsiatich rokoch od svojho vydania by už tento román mal byť zastaraný. Ale opak je pravdou.“

Je možné namietať, že dobrý text nikdy nezostarne. To, čo mal Irving na mysli, je však fakt, že niektoré z tematických rovín románu zostali stále aktuálne, že v plynutí času, spoločenských a historických súvislostí Spojené štáty americké a rovnako aj iné krajiny na svete, napriek neuveriteľnému technologickému pokroku, neprekonali kultúrne rozpory, ktoré svedčia o netolerancii, absencii akceptácie inakosti a uznania toho, čo sa z kultúrnej normy a očakávaní vymedzuje.

 

Svet predtým a potom

Román Irvingovi dopomohol k sláve a finančne ho oslobodil. Podľa mňa úspech románu súvisí aj s tým, že sa mu podarilo zasiahnuť palpačný bod v čase, keď sa svet láme. Keď sa drobia kúsky starého poriadku, veci sa preskupujú a svet sa mení. V tomto mám na mysli celú kultúrnu situáciu konca sedemdesiatich rokov, v ktorej román vznikal. Hoci tieto udalosti nie sú predmetom románových situácií (kríza prepuknutia choroby AIDS, grafiti hnutie ako dehierarchizujúci fenomén, transformačná sila hip hopu, konzervatívna politika Ronalda Reagana, atď.) literárny text Svetu podľa Garpa absorbuje v sebe bod v čase, keď sa svet delí na ten predtým a potom.

Román nadväzuje na kvalitnú tradíciu čierneho humoru a satiry, ktorú v šesťdesiatych rokoch minulého storočia začali Joseph Heller a Kurt Vonnegut. Zároveň je možné vystopovať, ako románová štruktúra sleduje líniu klasických textov, či už Charlesa Dickensa, Johna Fieldinga alebo Laurencea Sterna (Život a názory Tristrama Shandyho, r. 1759) a sprítomňuje nám život postáv T. S. Garpa, jeho matky Jenny Fieldovej, Garpovych detí: Duncana, Jenny a Walta v existenčnom oblúku – od narodenia po smrť.

Irving narúša klasickú románovú líniu metatextami (týmto je bližšie k Sternovi ako Dickensovi a pravdaže postmodernistom J. Barthovi, W. H. Gassovi). Zároveň predznačuje naratívne situácie, ktoré v americkej literatúre vznikali v osemdesiatych rokoch. Či už je to v Austerovom románe Sklené mesto (1985), DeLillovom Bielom šume (1985), alebo Neuromancerovi (1984) Williama Gibsona. Samotný literárny status románu tak zrkadlí jednu z najcitlivejších tém – otázku trans identity (postava Roberty Moldoonovej).

Irvingov štýl je špecifický a rozpoznateľný. Tradičný naratív románu o dozrievaní drobí groteskou. Čitatelia môžu plakať a smiať sa súčasne, je im umožnené absorbovať absurditu situácie a zároveň sa z nej smiechom vymaniť. Groteska, zveličenie, ironický pohľad patria medzi autorove charakteristické štýlotvorné prostriedky a v kombinácii s hmatateľnou realistickou scénou v danom kultúrno historickom kontexte vytvárajú imaginatívny priestor pre reflektovanie nejednoznačností spoločenských fenoménov a ľudskej existencie.

Krehký, otrasiteľný svet

V centre románu je spisovateľ – nemanželské dieťa ženy, ktorá nekonformným prístupom k svojej gendrovej role predstihla dobu. Garp zdieľa s autorom nielen vášeň pre zápasenie, ale aj ambíciu stať sa úspešným spisovateľom. V románe ho v popularite zatieni vlastná matka, a tak Garpove „začiatky“ a „konce“, momenty, keď sa spisovateľovi podarí niečo ukončiť alebo začať, keď nevie písať, alebo písať nemôže, možno chápať nielen ako Irvingovu postmodernú meditáciu nad témou umelcovho bloku, ale aj nad významom ľudského snaženia a existencie. Pretože tak ako Garp tvorí svoju fikciu, tvorí aj svoj život.

A napriek tomu, že vo svojom románovom príbehu je tvorcom aj ničiteľom, vo svojom osobnom príbehu – ako každý z nás – podlieha zraniteľnosti udalostí, jeho život – jeho svet – je otrasiteľný. V tomto čitatelia nachádzajú, napriek bizarným súvislostiam, možnosť byť Garpovi empaticky naklonení – pretože aj ich svet je rovnako krehký.

Ak Irving hovorí, že jeho román je v súčasnosti ešte relevantnejší ako pred štyridsiatimi rokmi, je možné dodať, že je to nielen preto, že sa svet nevysporiadal s rôznymi formami nespravodlivosti a utláčania osobnej slobody, alebo preto, že sme dovolili, aby náš svet riadili politici, ktorí môžu byť zdraviu škodliví — nie nadarmo sa Garp bráni všetkým, ktorí sú bytostne politicky presvedčení, tvrdí, že ako takí, sú zaprisahaní nepriatelia umelca — ale hlavne preto, že v čase krízy, akú v súčasnosti globálne prežívame, sa môžeme v literárnom príbehu nielen nájsť, ale môžeme ním aj scitlivieť.

Udržať všetkých nažive

V slovenskom vydavateľstve Slovart vychádza román v reedícii v preklade Kataríny Karovičovej. Autorka sa už v predchádzajúcich vydaniach vyrovnala s náročnými prekladateľskými úlohami – napríklad nájsť slovenský ekvivalent k výrazu Under Toad, homonymnej slovnej hračke, ktorá odhaľuje hĺbku a citlivosť Irvingovho humanistického rozprávania.

Použila rovnako zvieraciu metaforu – Spodný výr, a ten je v texte analógiou potencionálne hrozivých udalostí, ktoré vo víre života môžu ohroziť dočasne stabilnú situáciu. Dočasne stabilnú – pretože podľa Garpa sme všetci nevyliečiteľní, prekladateľka použila výraz „smrteľné prípady“, a jediné, čo sa v takej situácii dá robiť je „udržať všetkých nažive“. Či už aktom kreativity – ako Garpova matka, keď znásilnila vojaka v štádiu mozgovej smrti, alebo románom, ktorý vieme čítať aj takmer pol storočia od jeho vzniku.

 

John Irving (nar. 2. marca 1942)

Americký spisovateľ, autor románu a scenára k filmu Zásady muštárne, za ktorý získal filmové ocenenie Oscar v r. 1985.  V slovenskom preklade vyšli doteraz jeho romány:  Zásady muštárne (2002), Štvrtá ruka (2002), Svet podľa Garpa (2003), Modlitba za Owena Meanyho (2003), Hotel New Hampshire (2005), Posledná noc na Twisted River (2010).

 

Mgr. Alena Smiešková, PhD.

Literárna vedkyňa, VŠ pedagogička, pôsobí na Katedre anglistiky a amerikanistiky na FiF UK v Bratislave.

 

John Irving. Foto wikipedia / Elke Wetzig Elya