Lajos Grendel
Newhontská trilógia, Odtienené oblomky
Marenčin PT 2016
Lajos Grendel má v literárnom priestore
príznačné postavenie. Je považovaný za
významného autora maďarskej literatúry, o čom
svedčia viaceré ocenenia predovšetkým v Maďar-
sku (Cena Tibora Déryho 1988, Cena Imre Madácha
1990 a 1997, Cena Endre Adyho 1997, Kossuthova
cena 1999), zároveň je vnímaný aj ako predstaviteľ
maďarskej literatúry, žijúci a píšuci na Slovensku.
Autorov rodný jazyk je maďarčina, a tá je bez vý-
nimky rovnako aj literárnym jazykom všetkých
jeho diel. Samotný Grendel sa považuje, ako pove-
dal v rozhovore pre portál iliteratura.cz, „výlučne
za maďarského spisovateľa“.
Po viac ako tridsiatich rokoch prichádza reedícia
trilógie Odtienené oblomky prvých Grendelových
románov Ostrá streľba (1981), Odkundesi (1982) a Od-
vodeniny (1985). Paralelne vychádza aj súbor diel
„mladších“ románov Newhontská trilógia, ktorú
tvoria texty U nás v New Honte (2002) – v aktuálnom
vydaní pod názvom U nás doma, v New Honte –, Kráľ
Matej v New Honte (2005) a Hromadný hrob pri New
Honte (2006). Oba súbory vychádzajú v preklade
spisovateľovho dvorného prekladateľa Karola Wla-
chovského.
Fiktívne mesto – miesto
Konvergentným prvkom oboch trilógií je geografi c-
ká poloha. Fiktívne dejisko – malomesto, ktoré sa
nachádza niekde pod Šibeničným vrchom na juž-
nom Slovensku, sa stáva epicentrom diania (najmä
v Newhontskej trilógii), resp. vo vzťahu k spomien-
kam jednotlivých postáv (Odtienené oblomky).
„Samotné mesto bolo jedným z najvýnimočnej-
ších miest na svete. Už tým, že ležalo na mieste
určenom presnými zemepisnými súradnicami,
na priesečníku stupňov zemepisnej šírky a dĺž-
ky; priamka načrtnutá z radničnej veže k Polárke
a zvislica spustená z Polárky na Zem vymedzo-
vali iný uhol (zvislicovú odchýlku), ako namerali
z radnice v Toronte alebo v Tokiu. (…) Moje rodné
mesto je najvýnimočnejšie mesto na svete. Má svoj
detský zbor, hasičský orchester a krematórium.
Slnce vychádza vždy na východe a zapadá na zápa-
de“ (Odtienené oblomky, s. 97 – 99). Irónia, ktorú
autor využíva, len zdôrazňuje imaginatívnosť, ne-
reálnosť mesta. Aj keď sa často objavujú názory,
že tým fi ktívnym mestom sú Levice (opierajúc sa
o životopisný kontext autora), Grendel, opäť v už
citovanom rozhovore, zdôrazňuje: „Mestá vysky-
tujúce sa v dielach sú fi ktívne.“
Toto literárne mesto sa vyznačuje väčšinovým
maďarským obyvateľstvom, ktoré si spolunažíva
so Slovákmi. Modus vivendi malomesta refl ektuje
hromadnú mentálnu výbavu, odrážajúc životné hod-
noty jeho obyvateľov so svojimi zvykmi a obyčajami.
Vždy je však prítomný pocit akejsi nečinnosti, za-
ostalosti, prázdnoty priestoru, ale aj vyprázdnenosti
samotného života. „Mestečko pôsobilo zavádzajúcim
dojmom nemenného obrazu, akoby si jeho obyvatelia
osvojili zriedkavú znalosť, ktorá umožňuje zastaviť
pominuteľnosť času a s fortieľom odložiť dnešok
na zajtrajšok. Z priečelia domov tu i tam opadá-
vala omietka, na uliciach popraskal asfalt alebo
uprostred cesty zívali plytké aj hlbšie výtlky. Všetky
tieto škvrny však vyčarili atmosféru starobylosti
hlavného námestia a jeho okolia a boli útechou pre
budúcnosť, že do zajtra bude umelecká pamiatka
z toho, čo sa dnes ešte javí ako schátraná chatrč“
(Newhontská trilógia, s. 122 – 123).
Grendelove mesto sa stáva premietačom his-
torických súvislostí, prítomný je mýtus múdreho
a spravodlivého kráľa Mateja či tematika tureckých
vpádov, zároveň sa autor s primeraným taktom
dotýka historicky citlivých miest vzájomného
vzťahu Slovákov a Maďarov (sovietska okupácia,
vysídľovanie, poslovenčovanie). Historické zúčto-
vanie je explicitne prítomné najmä v prvom romá-
ne Ostrá streľba, ktoré je sprítomnené vo vzťahu
jednotlivca a dejinných udalostí. Hlavnou úlohou
juhoslovenského fi ktívneho mesta je však spájanie
a prepájanie jednotlivých postáv, a to vďaka mikro-
príbehom. V tejto súvislosti sa partnerom miesta/
mesta stáva čas. V oboch trilógiách funguje reálny
čas, ktorý sa prekrýva s časom nemerateľným –
časom plnohodnotného ľudského bytia.
Jednotlivec – odraz society
Grendel v románoch postavami nešetrí. Pribúdajú
ako škvrny na obrazoch impresionistov a vytvárajú
kolorit celej sociálnej skupiny. Protagonisti sú typic-
kí svojráznosťou až podivínstvom (Ivan so šikmým,
mongolským okom, informačný zdroj ujo Kolman,
krčmár McLaczný v románe U nás doma, v New
Honte, vykladač snov Demeter, teta Ilonka v romá-
ne Hromadný hrob pri New Honte, znovuvzkriesený
Matej Král a novodobý pasák Mišo Šiler z romá-
nu Kráľ Matej v New Honte). Autor síce zobrazuje
jednoduchých ľudí, ale prostredníctvom špecifickej
črty, resp. správania získavajú punc exotickosti.
Na ich pleciach sú postavené jednotlivé situácie,
udalosti a anekdotické rozprávania. Rovnako sa
objavujú „bystrí“ protagonisti (ujo Kolman, Tibor
Bohunický), sú nositeľmi vnútornej morálky, ale nie
sú schopní žiť plnohodnotný život. V zbierke Odtie-
nené oblomky nachádzame podobné panoptikum
postáv ako v Newhontskej trilógii, do popredia sa
však dostáva postava – narátor, ktorý miestami na
seba preberá pozíciu postavy (Kánya v Ostrej streľbe).
Výrazne „úprimný“ rozprávač sa dostáva do popre-
dia v románe Odvodeniny, v ktorom sa prezentuje
v druhej osobe singuláru. „Potom sa predsa zabiješ
iba v predstave. Pravdaže si sebecký, pravdaže si
individualista, pravdaže máš neznesiteľnú pova-
hu a nie si schopný nadviazať trvalé citové vzťahy,
pravdaže si zunoval pretvárku a vystatovačnosť
iných ľudí, pravdaže ti chýba vôľa žiť, ale aj zomrieť.
Bojíš sa smrti“ (Odtienené oblomky, s. 440).
Prostredníctvom svojej existencie a neustálej
túžbe po slobode sú postavy diel refl exiou celého
spoločenského pozadia.
Postmoderna – áno či nie?
V literárnom spektre je Lajos Grendel označova-
ný za postmoderného spisovateľa. Sám autor za
postmoderné dielo z oboch zbierok považuje len
román Ostrá streľba (rozhovor pre iliteratura.cz).
Napriek tomu v oboch trilógiách nachádzame zna-
ky postmoderny. Výraznou črtou všetkých romá-
nov je ironický pohľad na udalosti a satira, zároveň
sa autor brilantne vyžíva v absurdných dialógoch.
„ – Je chorý, – doplnil predrečníkove slová ešte
lepšie rozhľadený pán. – Má takú chorobu.
– Takú? – čudovala sa ďalej roztrasená tetuška.
– No a akú?
– No takú, prízvukoval pán s väčším rozhľa-
dom. – Je naozaj taká? – obrátil sa na významného
novinára ako sudcu s rozhodujúcim hlasom.
Baťko Ján prikývol.
– Taká. A navyše dekadentná.
– Dekadentná? – zmeravela od úžasu tetuška. –
To musí byť hrozné“ (Odtienené oblomky, s. 340).
Príznačné sú aj intertextuálne odkazy najmä
historického a literárneho charakteru. Najvý-
raznejšie ich vidieť v metatextových odkazoch
na maďarského spisovateľa 19. storočia Kálmana
Mikszátha, ktorý sa netajil obdivným vzťahom
k Maďarom aj Slovákom a na ktorého Grendel,
najmä tematicky, nadväzuje (U nás doma, v New
Honte, Odvodeniny).
Postmoderný rozprávač svojimi vyhláseniami
popiera klasický román a jeho kompozíciu, pričom
strieda optiku rozprávania: „Keby bol rozprávač
románopiscom, nikdy by nevstával na úsvite, naj-
mä nie v zime a na jeseň, ale ani v lete a na jar“,
a „Rozprávač vlastne pokladá za šťastie, že nie je
románopiscom. Takto sa môže zbaviť niekoľkých
metrákov balastu“ (Odtienené oblomky, s. 122).
V konečnom dôsledku neexistuje univerzálny
interpretačný kód Grendelových románov. Do
popredia vystupuje etický princíp, ktorý v spo-
ločenskom priestore rezignuje na svoju života-
schopnosť.
Je úplne jedno, či je Lajos Grendel maďarský au-
tor, žijúci na Slovensku, alebo slovenský spisovateľ
píšuci po maďarsky. Práve toto postavenie vytvára
tú správnu esenciu jeho kníh – diela prehovárajú
k čitateľovi jazykom stredoeurópana. Prezliekanie
kabátov, prospechárstvo, príživníctvo je večné.
New Hont, tak ako aj jeho obyvateľov nájdeme vša-
de, rovnako osudy jednotlivcov sa stávajú osudom
celej spoločnosti, z tohto pohľadu je reedícia Gren-
delových románov až príliš naliehavá.
