Vyhľadávanie
Bežný čitateľ beletrie je často pri výbere kníh odkázaný na tipy priateľov a médií, najmä elektronických. Vytváranie osobného hodnotového rebríčka sa v prevažnej miere riadi náhodnosťou a obmedzenosťou vlastného času, a preto z pohodlnosti siahneme k ľahšie „stráviteľnejším“ titulom. Poézia, samozrejme, do tejto kategórie nikdy nepatrila a ani nikdy patriť nebude. K dešifrovaniu metaforických odkazov a vsunutých posolstiev je potrebná istá čitateľská skúsenosť a erudovanosť, možno aj odvaha prekonať vsugerovanú averziu. Poézia sa nebude čítať v parkoch, v dopravných prostriedkoch či v kaviarňach ako oddychová literatúra. Napokon príležitostný čitateľ či skôr čitateľka dajú prednosť tomuto žánru len v stave istého duševného rozpoloženia...
Básnická knižka sa dá vizuálne vnímať ako nezameniteľný artefakt. Väčšinou má menší formát, nápaditú obálku, neprehliadnuteľné ilustrácie a precíznu grafickú úpravu. Z tohto aspektu je každá básnická zbierka originálnym prínosom a s reálnym predpokladom na obojstranne prínosnú komunikačnú víziu. Nádejného príjemcu či príjemkyňu môže však pritiahnuť iba presvedčivá a hodnoverná poézia s vyhranenou orientáciou na absolútne hodnotové veličiny. Či už je to viera, láska, zrada, plynúca rieka alebo iné prchavé konštanty našej kontroverznej podstaty. Pozastavené chvíle, ktoré dokážu naplniť zvrchovaným čitateľským pôžitkom a zároveň predostrú neodbytné výzvy s otáznikmi, sú stále vzácne a na dlho zapamätateľné.
V poslednom čase mi potvrdili výsostnú platnosť básnického slova najmä nasledujúce dve knižky. Nebude to iste len zhoda okolností, že obidve vyšli v levočskom vydavateľstve Modrý Peter a obidve sú od autorov strednej, vyzretej generácie s osobitým programom.Ľuboš Bendzák vo svojej zbierke Vytrvalosť sivej ponúka sústredenú a disciplinovanú výpoveď podloženú autentickou pravdivosťou a úprimnosťou k sebe samému.
Vychádza z platformy intenzívneho zážitku, jeho lyrický subjekt oslobodený od spoločenských konvencií sa vydáva na strhujúcu cestu, z ktorej už niet úniku, ani návratu. S vášnivou posadnutosťou zaznamenáva priebeh všedného dňa, často sa ocitá na rázcestí obklopený prírodnými živlami a rozporuplnými túžbami.Rudolf Jurolek sa ani vo svojej najnovšej básnickej knižke s jednoduchým názvom Smrekový les nespreneveril svojej originálnej ceste zanieteného hľadača a objaviteľa už objaveného, ale na novo vyžarujúceho prekvapujúcim jasom. K existenčnej dokonalosti zážitku prispieva číra radosť z belasej oblohy: „Keby nebo nebolo nič iné, / len to, čo vidím, / stačilo by to.“ Ku každodennému úžasu mu postačuje existencia videného: hory, oblaky, rastliny, potok, sneh, strom.
Obidve uvedené knižky ponúkajú nielen hodnotnú poéziu v čase tápania a hľadania, často aj nenachádzania, ale aj jedno z reálnych východísk, ako vtiahnuť čitateľa do svojich kruhov. Viesť s ním plnohodnotný dialóg, ktorý sa nemusí skončiť posledným veršom v knižke. Môže pokračovať a doznievať v nás a medzi nami. V množstve básnických zbierok, ktoré koľkokrát ani neunesú tento zaväzujúci prívlastok, sú tieto dve útle knižky zrozumiteľným nadýchnutím do prenikavého ovzdušia premenlivej skutočnosti.
Nebudem vymenúvať konkrétne tituly, ktoré dehonestujú poéziu v jej samom zárodku. Je ich čoraz viac, ale už Majakovskij vyslovil hypotézu, že z tony rudy sa dá vydolovať len pár gramov poézie. Trhová sloboda a zodpovednosť autora k sebe a k čítajúcej verejnosti sú dve rozdielne kategórie. Skôr by som chcel upriamiť pozornosť na zopár mien, ktoré svojou vyhranenou poetikou spoluurčujú relevantný vývin slovenskej literárnej scény. Nenápadná a od bratislavského prostredia odpútaná poetka Anna Ondrejková svojou najnovšou knižkou Izolda: sny, listy Tristanovi potvrdzuje obnažujúcu odvahu prapôvodného videnia. Čistota a priezračná vybrúsenosť tvaru siaha k najvyšším métam vzplanutia, ale aj odcudzenia, zanechávajúc za sebou roztratené stopy obetovanej krvi. Tvorivá vytrvalosť, vysoké nasadenie a vernosť Ivana Štrpku k svojim kľukatým zákrutám prináša zásadné objavy aj tam, kde by sme ich neočakávali. V obsiahlej zbierke Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad znovu vnáša vírenie, pohyb pod zamŕzajúcou hladinou, nekonečné vynáranie pochybností, ktoré nás vytrhávajú z ľahostajnosti a z cynického ustrnutia.
Mikroskopickým pozorovaním skutočnosti odhaľuje latentné hmýrenie, zanikanie a obnovovanie. Listové tajomstvá Jozefa Mihalkoviča sú cenným súhrnom ľudského a básnického poznania, ale aj sebareflexiou a načrtnutou víziou, ktorá je v istom zmysle nadčasová. Dávnejší výber Igora Hochela K mojim ústam nahá (žena) je kultivovaným zachytením večných dilem a rozhodovaní vnímavého jedinca na pozadí civilizovaného, odvracajúceho sa sveta. Milostný dialóg so ženou hrá v tomto procese primárnu úlohu. Nemôžem obísť Karola Chmela a jeho uhrančivé Chiaroscuro, mapujúce s mravčou dôslednosťou dobové súvislosti, vzťahy, zvraty, metamorfózy a spodné vody nezabúdania. Radoslav Tomáš po sľubnom debute Chlapec vo svojej druhej zbierke Vlčie svadby zvýraznil oprávnenosť svojho vytýčeného smerovania. Jeho metaforické vyjadrovanie je zarážajúco presné: „Ráno počíta / koľko slov sa zmestí / do boľavých úst.“ Fascinácia motýlími krídlami ako symbolom krásy a nestálosti vyúsťuje do svojbytnej noetickej roviny. Nóra Ružičková, Katarína Kucbelová a Stanislava Repar vzbudili zaslúženú pozornosť nielen svojimi poslednými básnickými zbierkami, ale aj každým časopiseckým publikovaním svojich zaujímavých a inšpirujúcich textov.
Tradične najvplyvnejší prúd strednej generačnej vrstvy sa podnetne prelína s mladšími aj staršími predstaviteľmi. Bleskový exkurz do môjho čítania nevychádza zo systematického výberu, riadi sa v prvom rade subjektívnym príklonom. Táto vzorka napokon nemôže byť iná, ak má neskreslene odzrkadľovať pocitovú a zmyslovú základňu. Hodených rukavíc je, samozrejme, viac, stačí podľa osobného vkusu a zamerania niektorú z nich zodvihnúť. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť poéziu môjho spolupútnika a kamaráta z prednovembrových čias, Pavla Hudáka. Žiaľ, dielo tohto nenapodobniteľného, rýdzeho lyrika sa predčasne uzavrelo. Vo svojich básňach sa často obracal do minulosti, aby lepšie porozumel vnútornej rozorvanosti človeka plávajúceho v divokom prúde prítomnému času. Pohyboval sa s hravou ľahkosťou zvedavého pútnika v rôznych časových rovinách, aby vynášal znepokojujúce obavy so stmeľujúcou obraznosťou. Dráždila ho predstava neznámeho: zmodernizovaná budúcnosť a ukotvenie človeka v nej. Už jeho debut Broskyňový súmrak vychádzal z pozície pevnej zakorenenosti v domove ako základnej, nespochybniteľnej hodnoty. Prognosticky vyvažujúce verše Mariána Milčáka „smrť nemá prístup / k textu“ sa dajú aktuálne aplikovať aj v prípade náhleho odchodu Pavla Hudáka.
Vojtech Kondrót svojho času prirovnal poéziu k matematike, najmä pre prelínanie disciplíny a presnosti. Dlho mi pripadal jeho výrok neadekvátny a pripisoval som ho jeho profesijnému ukotveniu stredoškolského učiteľa matematiky. Čoraz viac si uvedomujem platnosť jeho zhutneného a pravdivého kréda. Exaktnosť vzorca a exaktnosť konkrétneho pocitu môžu mať styčné, vypovedajúce body. Dobrodružstvo poznania a nazerania pod povrch ustálených javov zostáva naďalej otvorené a volajúce.
