Nezáleží mi na pointách

Ivana Dobrakovová v Cene Jána Johanidesa získala ocenenie v kategórii do 35 rokov už pred desiatimi rokmi. Teraz je s knihou Matky a kamionisti nominovaná na hlavnú cenu.

Zmenil sa váš spôsob písania od debutovej zbierky Prvá smrť v rodine ?

Odvtedy som vydala ďalšie tri knihy. Neviem, či mi náleží hodnotiť, ako píšem, ale povedzme, že prvá kniha, napriek názvu, bola predsa len taká nejaká – najveselšia. Viac som experimentovala, je tam poviedka z pohľadu muža, je tam poviedka s rozprávačom „my“, sú tam dokonca nadprirodzené veci, kanibalizmus, duchovia, sú tam pointy, je tam snaha napodobniť magický realizmus. Povedzme, že za tých desať rokov som sa priklonila k realizmu. Menej si vymýšľam. Menej skúšam. Vedie ma to k prúdu vedomia. K ženám – ich pohľadu na svet. K životu. Nezáleží mi na pointách, nechcem už písať texty, ktoré smerujú k jednej vete, ktorá ich má obrátiť naruby. Snažím sa písať texty, v ktorých sú zaujímavé veci aj predtým, než človek príde k poslednej vete. Čoraz viac sa mi páčia otvorené konce.

Komplikované vzťahy, odcudzenosť hrdiniek. V kritikách sa často objavujú psychické problémy postáv, vy však hovoríte, že píšete o bežných osudoch...

Ja si často predstavujem, že píšem o „normálnych“ postavách, ktoré nemajú vyšinuté vnímanie sveta, s týmto postojom som pristupovala aj k dvom textom z knihy Matky a kamionisti, k Olivii a Lare, doslova som si povedala, teraz napíšem o niekom, kto je napriek problémom normálny a len sa pasuje so životom ako každý druhý. No po vydaní knihy mi bolo povedané, že Olivia a Lara veru normálne nie sú, jedna má obsedantno-kompulzívnu poruchu, druhá hypersexualitu. Neviem. Nebrala by som to tak tragicky. Stále sa mi nezdá, že by boli natoľko vyšinuté. Ako sa tak pozerám okolo seba, každý má niečo. Hoci aj niečo malé. Ale niečo. Snažím sa, aby moje písanie odrážalo realitu. Aj iných ľudí. Ale čo sa dá robiť, asi je to vždy len moja predstava o realite iných ľudí. Neviem písať inak, než že sa odrazím od seba.

Máte za sebou preklad Neapolskej ságy Eleny Ferrante. Na akých textoch pracujete teraz?

Pokiaľ ide o preklady, po Neapolskej ságe prišla ešte Simona Vinci a jej román Prvá pravda, Elena Ferrante a jej stĺpčeky z Guardianu Náhodné úvahy, Valeria Parrella a jej poviedky Encyklopédia ženy. Momentálne pracujem na troch románoch: na Ladivine od mojej obľúbenej francúzskej spisovateľky a výbornej štylistky Marie NDiaye, a na dvoch talianskych románoch – strhujúci príbeh z talianskej periférie Odkiaľ je život dokonalý od Silvie Avallone a dlho očakávaný nový román (žeby začiatok ďalšej ságy???) Eleny Ferrante - Klamársky život dospelých.

Preklad vám zaberá viac času ako vlastná tvorba. Čo príde po Matkách a kamionistoch?

Teraz je prioritou dobojovať spomenuté preklady, dúfam, že do konca júna to všetko uzavriem a odovzdám, potom príde na rad umytie okien (už by bolo načase), a dúfam, že potom, v lete, sa pustím do vlastného písania, mám čosi rozpísané, čo som bola nútená prerušiť, ale o nedokončených knihách sa nemá hovoriť (poverčivosť, magické myslenie), jedine môžem povedať, že po roku, čo som len prekladala, by som už naozaj veľmi rada písala aj čosi svoje.