Vyhľadávanie
K storočnici svetového spisovateľa, vizionára a klasika sci-fi.
Meno poľského spisovateľa Stanisława Lema nie je u nás neznáme. Poznajú ho najmä čitatelia žánru science-fiction, ktorý spoluutváral. No vnímanie Lema výhradne ako autora sci-fi je veľmi konvenčné. Na Slovensku tento filozof náhody, ktorého 100. výročie narodenia sme si pripomenuli 12. septembra, ešte len musí byť objavený.
Lemov vplyv aj na žáner sci-fi je oveľa významnejší, ako je všeobecne známe. Napríklad v mnohých filmových scenároch nájdeme viac či menej skryté alúzie na motívy jeho próz. Filmovou klasikou sa dnes už stal Tarkovského Solaris, časť z prózy Denník z vesmíru (Oblok Magellana) použili aj tvorcovia Pavel Juráček a Jindřich Polák v kultovom českom sci-fi filme z roku 1963 pod názvom Ikarie XB1. Jej skrátená a upravená verzia pod názvom Voyage to the End of the Universe sa premietala aj v USA, Ikarie XB1 sa stala inšpiráciou aj pre Kubrickovu Vesmírnu odyseu 2001.
Menej známy je animovaný film izraelského režiséra Ariho Folmana pod názvom Futurologický kongres (2013), ktorý ako predlohu použil rovnomennú Lemovu prózu. Podľa slovinského filozofa Slavoja Žižeka viacerí autori a režiséri kultových sci-fi filmov Lema údajne vykrádajú. Či už je to tak, či onak, je viac-menej isté, že viaceré motívy Lemových próz dnes nejakým spôsobom cirkulujú v žánri (nie je samozrejme možné vždy konkrétne identifikovať, či ide o pôvodný Lemov motív), ktorý medzitým nadobudol dystopickú podobu.
Lemovo meno sa teda viac než so žánrom sci-fi dnes spája s dystopiou. Spolu s H. G. Wellsom, G. Orwellom a K. Čapkom ako jeden z prvých začal upozorňovať na riziká spojené so zneužívaním moderných technológií, ktoré môžu slúžiť ako prostriedky mocenskej kontroly a totálneho ovládnutia spoločnosti. Rovnako sa to týka aj civilizačných hrozieb, či už ide o riziko zneužitia jadrových zbraní, alebo o rôzne ekologické katastrofy.
Od utópie k dystopii
V 60. rokoch u nás na Lemovu tvorbu upozornil filozof Milan Šimečka, ktorý v diele Kríza utopizmu na margo antiutópií napísal: „Utópia na začiatku nášho storočia zmenila svoj tón. Dalo by sa povedať, že urobila obrat o stoosemdesiat stupňov. Pozitívne ideály, detailné opisovanie všetkých predností rozumných spoločenských systémov, opisovanie slastí a rajskej idyly, ktorá očakáva ľudí v krátkej budúcnosti, to všetko akoby z utopickej literatúry naraz zmizlo. Svetom utópií cválajú odteraz štyria jazdci Apokalypsy.“
Táto Šimečkova charakteristika dystopie vystihuje práve Lemovu tvorbu. Jeden z jeho prvých románov Denník z vesmíru bol svojho času akousi verziou utópie napísanej v duchu poetiky socialistického realizmu: po naplnení ideálov komunistickej vízie sa ľudstvo podujme objavovať neznáme civilizácie a vyberie sa na vesmírnu odyseu.
V Poľsku a iných krajinách východnej Európy, ktoré sa po vojne dostali do sféry sovietskeho vplyvu, sa socialistický realizmus stal v prvej polovici 50. rokov záväznou estetickou doktrínou. Zvláštnou transformáciou prešla táto utópia aj na Západe, ako príklad môžeme uviesť americký televízny seriál Startrek, kde boli použité niektoré žánrové konvencie typické práve pre poetiku socialistického realizmu, na čo upozornili niektorí teoretici žánru sci-fi. Lem sa však neskôr od svojich utopických próz prvej polovice 50. rokov dištancoval a vyjadroval sa o nich s dešpektom, podobne kriticky však odmietol aj ich západnú verziu.
Po smrti Stalina a politickom uvoľnení v druhej polovici 50. rokov začína v jeho tvorbe dominovať dystopický modus. Ten sa najvýraznejšie prejavil v dielach Futorologický kongres, Dokonalá prázdnota, Golem XIV, Denník nájdený vo vani a Apokryfy.
Určitú analógiu v tomto smere by sme mohli nájsť aj u nás. Rovnako po Stalinovej smrti a odhalení jeho „kultu osobnosti“ Chruščovom sa viacerí spisovatelia, ktorí v prvej polovici 50. rokov nadšene vo svojich dielach ospevovali utopické šťastné zajtrajšky, stali kritikmi stalinizmu (Dominik Tatarka, Vladimír Mináč). Lemova tvorba však v tomto smere nebola „dobovo príznaková“. Totiž jeho diela, ktoré boli napísané v duchu socialistického realizmu, nie sú ideologicky schematické ani neglorifikujú stalinizmus. Napríklad spomenutá sci-fi próza Denník z vesmíru bola podľa Lemových vyjadrení inšpirovaná Rilkeho poéziou, ktorú v čase písania románu čítal. Svedčí o tom aj poetický jazyk a množstvo obrazov, ktoré evokujú poetiku nemeckého básnika.
Utópia sociálne spravodlivej spoločnosti, kde každý jej člen môže realizovať svoj osobnostný potenciál, tvorí len akýsi konceptuálny rámec na rozvíjanie motívov, ktoré sa objavujú aj v jeho neskoršej tvorbe. Z tohto uhla pohľadu je Lemov „socialistický realizmus“ veľmi špecifický a v podstate atypický.
Autobiografické motívy
Ešte väčšmi to platí o menej známych Lemových realistických prózach, týka sa to najmä rozsiahlej, vyše 600-stranovej trilógie Nepremárnený čas. Vyšla v Poľsku v roku 1956, pôvodne však mala vyjsť už v roku 1952, no vydavateľská cenzúra jej zverejnenie prekazila. Zo žánrového hľadiska ide o výchovný román, pričom jej prvý diel pod názvom Dom premien niektorí literárni teoretici prirovnávajú k Mannovmu Čarovnému vrchu.
Príbeh sa odohráva v psychiatrickej liečebni počas druhej svetovej vojny: po okupácii Poľska nacistami pacientov liečebne nacisti vyvraždili. Druhý diel pod názvom Medzi mŕtvymi je príbehom geniálneho matematika, samouka Karla Vilka, ktorý sa pridáva k protifašistickému odboju, vstupuje do ilegálnej komunistickej strany a na konci ho gestapo mučí a popraví. Hlavný hrdina trilógie lekár Stefan je transportovaný do koncentračného tábora a prežije len súhrou náhod. Tretí diel sa odohráva v povojnovom Poľsku, ale ani ten nemá podobu typickej socialistickorealistickej prózy, Lem v ňom napríklad opisuje príbeh profesora Wielenieckého, ktorého v období stalinizmu falošne obviní poľská tajná polícia. To bol aj dôvod, prečo bolo prvé vydanie trilógie zakázané.
Wojciech Orliński, autor nedávno vydanej Lemovej biografie pod názvom Źycie nie z tej ziemi (2017) vyslovil hypotézu, že ak by Lemovi cenzúra vydanie tejto románovej trilógie neprekazila, s čím sa Lem ťažko vyrovnával, jeho tvorba by sa uberala iným smerom a stal by sa významným autorom poľskej spoločensko-realistickej prózy. S veľkou pravdepodobnosťou by sa však jeho realistické prózy neprekladali tak, ako je to v prípade žánru sci-fi. V rámci poľskej literatúry by bol teda dnes významným klasikom, ale asi sotva svetoznámym autorom.
Napriek tomu sa uvedenej trilógii v kontexte Lemovej tvorby neprávom venuje len okrajová pozornosť, hoci svojím širokým tematickým záberom a špecifickou poetikou určite presahuje poľský literárny kontext. V próze okrem iného nájdeme množstvo autobiografických motívov, ktoré však Lem „zašifroval“ aj do svojich „sci-fi“ próz. Na túto charakteristickú črtu Lemovej tvorby upozorňuje práve Orliński, Lem je oveľa väčšmi autobiografický, ako sa doteraz predpokladalo.
Okrem Lemovej autobiografickej prózy Vysoký Zámok Wojciech Orliński označil ako autobiograficky najvýraznejšiu prózu jeho román Pánov hlas. Lem v ňom opisuje autentický príbeh, ktorý zažil v roku 1942 vo Ľvove počas okupácie nacistami. Lem sa totiž nerád hlásil k svojim židovským koreňom (jeho predkovia si písali meno Lehmovci) a nechcel sa vracať ani k spomienkam na vojnové udalosti. Vo Ľvove žilo pred nemeckou okupáciu asi 60-tisíc Židov, z ktorých väčšiu časť transportovali do koncentračných táborov alebo popravili. Na genocíde sa okrem nemeckých nacistov podieľali aj ukrajinské nacionalistické komandá, ktoré príležitostne Židov chytali na uliciach, aby ich potom masovo vraždili.
Aj Lem osobne zažil situáciu, keď sa ocitol pri takejto pouličnej razii a len náhodou unikol poprave. Svoj zážitok „zakódoval“ do spomienok jednej z postáv prózy Pánov hlas. Tou fiktívnou postavou je Rapport, doktor filozofie, ktorý rozpráva príbeh, ako čakal na smrť v jeho rodnom meste počas určitej masovej exekúcie. Akcia ukrajinského komanda mala ceremoniálny charakter, bezprostredne po tom, ako ukrajinskí nacionalisti začali internovaných Židov v nejakom dvore vraždiť, otvorila sa brána a do vnútra vošla skupina nemeckých filmárov. Krátko nato zazneli nemecké povely a výstrely utíchli.
Podľa slov Rapporta mali Nemci v úmysle nafilmovať hromadu mŕtvol, aby nakrútené zábery propagandisticky využili vo filmovom týždenníku. Okrem iného mali dokumentovať počínanie nepriateľa a popravení Židia mali poslúžiť ako boľševické obete. Rapportovi sa nakoniec po ďalších opisovaných peripetiách podarilo tento pogrom prežiť.
Vesmírny holokaust
Téma holokaustu sa objavuje aj v iných Lemových dielach, okrem Domu premien je to napríklad pastiš pod názvom Das kreative Vernichtungsprinzip. The World as Holocaust. Lem v texte rozvíja teóriu o holokauste, ktorý má vesmírne dimenzie. Aby sa na Zemi objavil človek, muselo v jej histórii vyhynúť obrovské množstvo biologických druhov (veľké vymierania v geologickej histórii), muselo sa odohrať množstvo gigantických vesmírnych a prírodných katastrof.
Evolučný princíp nepozná morálne zákony, je to neosobný mechanizmus, ktorý ako márnotratný gigantický investor koná mimo dobra a zla. Evolučný proces, kde dominuje deštrukcia nad tvorivosťou, má podobu vesmírneho holokaustu: „Kozmos je márnotratným gigantickým investorom, ktorý premárňuje výsledný kapitál v ruletách Galaxií, a tvorca, ktorý vnáša pravidlá do tejto hry, je náhodný zákon veľkého počtu. Človek, sformovaný prostredníctvom vlastností hmoty, ktorý vznikol spoločne so svetom, sa ukazuje ako zriedkavá výnimka z pravidla deštrukcie, ako to, čo sa zachránilo pred drvením a upaľovaním. Tvorba a deštrukcia sú striedavo nastávajúce alebo cez seba sa prekrývajúce, vzájomne sa podmieňujúce stavy vecí, pred ktorými nieto úniku.“
Téma holokaustu sa objavuje aj vo fiktívnej recenzii na neexistujúce dielo pod názvom Provokácia. Aj v tomto texte Lem načrtáva „provokatívne“ teórie – holokaust je dôsledkom odsúvania témy smrti tradičnou európskou kultúrou už od stredoveku a má mytologický a náboženský podtext. Rovnako aj tu sa vracia k evolúcii, Hitler si osvojil sociálny darwinizmus, podľa ktorého, podobne ako v prírode, silnejší víťazí nad slabším.
Sociálny darwinizmus je podľa Lema integrálnou súčasťou modernej civilizácie, preto je len otázkou času, kedy sa v nejakej forme hromadná civilizačná samovražda opäť objaví na scéne dejín. Svoje filozoficky špekulatívne uvažovanie ukončuje slovami: „Čo teda z tých ponurých činností zostane ľudstvu? Aké si ešte vymyslí hry so smrťou, raz zahalené a raz vzrušujúce krvavým strip-teasom? Táto otázka bez odpovede ukrýva Históriu genocídy.“
Šialená lokomotíva
V Lemovej tvorbe sú zase pre zmenu ukryté autobiograficko-existenciálne ladené motívy, ktoré tam autor „zašifroval“. Sú svedectvom jeho individuálnych traumatických zážitkov, s ktorými bol počas vojny konfrontovaný a celý život sa s nimi vyrovnával. Aj preto je vo viacerých jeho textoch prítomná skepsa, nihilizmus a dezilúzia a s tým spojená nedôvera k modernej civilizácii – z klasika žánru sci-fi sa stal klasikom dystopie.
Jedným zo spôsobov ako uchopiť a vysvetliť iracionalitu, ktorá vyústila v dvadsiatom storočí ku genocíde a vojnovému vraždeniu, je pre Lema okrem fatalizmu aj náhoda. Možno povedať, že Lem je filozofom náhody; jedno z jeho kľúčových teoretických diel venoval práve tejto téme (Filozofia przypadku). On sám vďaka nej nakoniec dokázal vojnu prežiť a vďaka nej vlastne ako civilizácia existujeme.
Náhoda sa však pre ľudstvo môže stať aj osudnou. Čím sme totiž závislejší od moderných technológií, čím väčšmi zdokonaľujeme rôzne zabezpečovacie zariadenia a prispôsobujeme celú infraštruktúru, aby sme za každých okolností prežili a zvládli všetky krízové situácie, tým sa stávame zraniteľnejšími a tým sa aj zvyšuje pravdepodobnosť náhodnej poruchy, napríklad náhodného odpálenia jadrovej hlavice či nejakej inej fatálnej udalosti, ktorá môže spustiť reťazovitú reakciu ústiacu do deštrukcie a civilizačnej katastrofy.
Preto si Lem všíma hlavne odvrátenú stranu pokroku. V jednej zo svojich úvah súčasnú civilizáciu prirovnáva k šialenej lokomotíve, ktorá ničím nehatená uháňa obrovskou rýchlosťou po koľajniciach a nedokáže ju už nik zastaviť: „Spomínam si na film, ktorý na mňa v ranej mladosti urobil veľký dojem. Na stanici stojí obrovská parná lokomotíva. Strojvodca kdesi odišiel a pätica darebákov vtrhne do vnútra, postláčajú akési páky a lokomotíva sa začína rozbiehať. Našťastie, existujú ešte rôzne železničné stavidlá, prekážky a rozvážni železničiari, ktorí včas prehodia výhybky a zabránia tak katastrofe. My rovnako sedíme v takej lokomotíve, len už nik nebdie nad výhybkami a namiesto toho ustavične prikladáme uhlie do kotla.“
Ak by sme mali Lema prirovnať k niektorému spisovateľovi 20. storočia, ktorého spôsob uvažovania bol podobný a ktorý sa rovnako etabloval vo viacerých žánroch, mohol by to byť český spisovateľ Karel Čapek. Aj pre neho bola náhoda jedným z ústredných motívov jeho tvorby (Boží muka, Noetická trilógia). Rovnako aj línia sci-fi je len jednou z mnohých žánrových polôh Lemovej tvorby, väčšia časť zostáva pre slovenského čitateľa stále neznáma (Lem je okrem iného autorom mnohých literárnoteoretických a filozofických prác). Vnímanie Lema výhradne ako autora sci-fi je preto veľmi konvenčné. Lem ešte len musí byť objavený.
Pavel Matejovič (1963)
Literárny vedec, pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Je autorom štyroch odborných monografií. Okrem literatúry sa profesijne venuje aj meteorológii a klimatológii.
Obálky kníh:
Stanisław Lem: Solaris
Preklad: Samuel Marec
Bratislava: Ikar, 2021
Stanisław Lem: Eden
Bratislava: Mladé letá, 1975
