To nie je nešťastie!

To nie je nešťastie!

Ľudová rozprávka je obrazom národa. Tá naša štylizuje Slovákov do pozície  najchudobnejších a ubiedených. Najsugestívnejšie sú predsa práve tie, v ktorých sú hlavnými hrdinami širšiemu okoliu neznámi ľudia, jednoduché osoby. Zo sociálneho hľadiska – tá najnižšie postavená skupina ľudí, podceňovaná a ponižovaná: sedliačikovia, roľníci, chudobní synovia, popolvári.

Ako je to v ľudových rozprávkach bieloruských? Konkrétny výber bieloruskej slovakistky Sviatlany Bohuš a lektora slovenského jazyka na Bieloruskej štátnej univerzite Petra Milčáka pod názvom Láska zradu premôže sa sústreďuje najmä na čarodejnícke rozprávky, v ktorých sa stretáva prirodzená mágia rozprávok (hovoriace zvieratá, fantastické bytosti, čary) s reálnou zlobou, zákernosťou či neprajnosťou. Zaujímavým momentom tejto zbierky je opakovaná odpoveď zvierat či čarodejných bytostí na trápenie hlavného hrdinu: „To nie je nešťastie!“ Nevykonať nemožné (napríklad ponoriť sa na dno morské) pod hrozbou krutého skántrenia – nie je nešťastím. Pravé nešťastie tu vyplýva skôr zo života bez odvahy a nesúladu s prírodou a zvieracou ríšou, ktorú tvorí pestrá škála od veľryby cez raka, zajaca, kačku a rôzne vtáctvo (všetko tvory organicky patriace aj do ruskej rozprávkovej ríše).  Nešťastie by bolo vtedy, keby hlavný hrdina neušetril život zvieraťu či rovno ho nezachránil pred nebezpečenstvom. Nemožnosť spravodlivej odplaty za skutky lásky a súcitu – to je nešťastie!

S konaním niektorých hlavných hrdinov sa tu dá polemizovať. Sú implicitne zvláštni, resp. nejednoznačne motivovaní. Toto pôsobí atraktívne, moderne a zapadá do kategórie relativizácie dobra a zla (ktorá sa prebíja čoraz šťavnatejšie aj do fantasy žánru). A to nie je žiadne nešťastie!  Bieloruské ľudové rozprávky zachytávajú atmosféru akéhosi neutíchajúceho napätia. Hlavný hrdina zvládne mnohé skúšky, pobije zlo (doslova – kyjakom, fyzická sila je tu alfou a omegou), prichádza čas na život v mieri, oddych, šťastné manželstvo, no manželka, ktorú vyslobodil a zachránil, evidentne už od začiatku striehla na to, aby sa  spoločného života zbavila. Rozprávka sa končí slovami: „Vzal si svoju zlatú tabatierku a vybral sa s kocúrikom a myškou hľadať lepších ľudí.“ (s. 110)

Hľadať lepších ľudí. V čitateľoch ostáva dusivý pocit, či vôbec takých – po zrade vlastnej manželky – nájde. Plusom hlavného hrdinu je jeho schopnosť brániť sa a nebyť totálne naivný. Vie zadefinovať podliaka či zradcu. Ďalším pozoruhodným javom je tu zobrazenie ženskej hrdinky – niektoré sú natoľko aktívne, že si samy vyhľadajú ženícha (jedna si pýta jablko od mládenca, druhá zmasakruje nanúteného nastávajúceho, aby mohla byť s tým, ktorý ju miluje). Žili šťastne, až kým nepomreli sa tu na konci rozprávania uvádza raz. Väčšinou ide o záver v štýle priznaného zúčastneného rozprávača v prvej osobe, ktorý má umocniť atmosféru práve prebiehajúceho rozprávania. Trochu to však visí za rozprávkou ako vlákno inej látky. Trochu nasilu. Takéto závery vidíme často v ruských filmových rozprávkach (babička v okne, ktorá bola na hostine). Ibaže rozprávačom bieloruských rozprávok sa nedostane ani omrvinka, ani hlt. Ktovie, či to súvisí s národnou identitou utláčaných.

Ohromná fyzická sila ako základná vlastnosť kladného hrdinu, nedoriešené vzťahy s rodičmi či manželkou, škodiace páry – manželské duo záporných postáv (Kostlivec a Baba Jaga či draci a ich manželky bosorky), živá voda ako deus ex machina – to je svojrázna tematická reťaz Bieloruských ľudových rozprávok.

 

 

Dominika Madro (1990)

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, následne dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Vyhrala Martinus Cenu Fantázie 2019 i Poviedku pre deti 2019. Debutovala románom Svätyne (2019). Píše recenzie i rozhlasové rozprávky (O pyšnej vlneAgátka a jej dobrodružstvo).