Vyhľadávanie
Alexandra Schmidtová, študentka Spojenej školy Dominika Tatarku v Poprade, je jednou z držiteliek prémií v súťaži Esej Jána Johanidesa 2020.
Stojím. Hľadím vpred. A sama seba sa pýtam, na čo vlastne... čo sa snažím pochopiť? Fyzikálne zákony, ktoré tu sú uplatnené? Asi nie, to nikdy nebola moja parketa. Zhodnotiť to na základe analógie medzi javmi? No neviem, to slovo je už príliš odborné pre niečo takého prvotného zjavu. A možno len analyzujem to, čo sa už viac do hĺbky analyzovať nedá. Má to určenú svoju funkciu, väčšinu času aj výsledok, ktorý chceme vidieť.
Ešte raz sa pozorne zadívam do zrkadla. Vidím svoj odraz. Nič viac, nič menej. Zdvihnem ruku ku pramienku svojich vlasov a „prekvapivo“ môj odraz ma nasleduje a nemešká ani chvíľu v presnom napodobení. Aj keby som bola obkolesené ďalšou tisíckou zrkadiel, robili by to isté. Ako keď prekresľuješ obrázok cez indigo. V ničom sa nelíši, ak aj hľadáš rozdiel, tak márne. Originalita už dávno nie je „in“.
Vidíš podobnosť?
A v čom?
... ak máš na mysli súčasný svet, tak áno, môžem s tebou len súhlasiť.
Ale nehovor to nahlas, nemajú radi, ak vidia, že si si to uvedomil. Hrozilo by, že prestaneš kopírovať každý ich pohyb. No, čo je horšie, už to nie sú zrkadlá. Boli nahradené.
Pýtaš sa čím?
Rozumom mnohých. Veľa ľudí bolo ochotných sa podriadiť.
Takže otázkou je... si ten, koho zrkadlo odráža, alebo ty sám slúžiš ako niekoho odraz?
Snažím sa na to prísť už dlho. Hľadím do zafírovo modrých očí v odraze. Čakám na odpoveď, na sebareflexiu, ktorá mi prinesie ťarchu poznania. A v hlave mi však ide aj tak len jedno...
„Chodím k ľuďom, ktorých nechápem, ku ktorým nič necítim a s ktorými nič nemám. A nevedela by som vám ani povedať, prečo to robím! Možno preto, že sa nechcem stretnúť s tými, ktorých obdivujem.“
Ale odpoveď bola viac než jasná.
„Veď to tak predsa robia všetci." Je to už možno skôr zaužívaná slušnosť ako kopírovanie. Alebo nie? Keď si unavený a vyšťavený, je ľahšie nechať sa unášať prúdom. Nemusíš odpovedať na zbytočné otázky, nemusíš odôvodňovať svoje konanie, nepotrebuješ mať pripravené tisícky argumentov na sebaobranu. Robíš všetko ako ostatní. Áno, možno „ich" nechápem, môj postoj k „nim“ je skôr neutrálny ako citovo zafarbený a o spoločných črtách nemôžem hovoriť ani náhodou. Ale je to tak ľahšie. Pričom ak niekoho obdivujem, je to kvôli tomu, že si to zaslúži, že urobil niečo nezvyčajné a hodné obdivu. Niečím vyniká a líši sa... čo samo obnáša nejakú tú námahu, ktorú je ťažké vynaložiť.
Ale poďme si to zobrať trošku z iného uhla.
Čo ak tí „ľudia“, ktorých nechápeme, sú naše rámy zrkadiel, do ktorých sme umiestnení. Ku nim necítime žiadnu náklonnosť a zďaleka s nimi nemáme nič spoločné. Nikto z nás nevie, prečo a ako sa stalo, že sme obmedzení jedným vlastným rámom zrkadla, do ktorého nás uvrhla spoločnosť a jej očakávania od nás. Kopírujeme a odškrtávame si, čo už máme zduplikované a zhodne odzrkadlené. Máme sa na seba podobať. Jednoducho dokonalý odraz, niekoľkokrát. Nič viac, nič menej od nás vyžadované nie je. Avšak predstavme si tú krásu uniknúť tomu rámu, tomu spútaniu, tomu nastaveniu stereotypu spoločnosti. Ba čo krajšie, predstavme si, že ten, koho môžeme obdivovať, sme my sami. Každý z nás vo svojom vnútri cíti jedinečnosť, ktorá je skrytá. Bojíme sa vymaniť z nášho rámu zrkadla, pretože nás zvierajú obavy. Čo si pomyslia iní, čo o nás povedia a ako sa potom voči nám zachovajú? To je presne ten odraz, ktorý sa nám spoločnosť snaží ukazovať. Avšak robiť veci po svojom a inak nie je to, čo sa máme snažiť skryť a za čo by sme sa mali hanbiť. Každý jeden človek, ktorého obdivujeme my alebo spoločnosť, sa neriadil odrazom zrkadla niekoho iného. Rozbil ten pomyselný rám a určil si, že odteraz bude on ten, ktorý stojí pred zrkadlom a nie je len odrazom v ňom. Áno, na začiatku to stálo veľa síl, veľa pádov a určite aj pochybností. Ale stálo to za tú cenu tých črepín.
Takže na začiatok (v tomto prípade trochu ironicky na záver) buďme sami pre seba hodní obdivu za to, že sme schopní rozbiť rám zrkadla spoločnosti a nastavme jej hrdo náš vlastný odraz. Možno dokážeme zmeniť isté veci, isté odrazy zrkadiel a nakoniec možno budeme potom my tí, ktorí inšpirujú iných. A ak aj nie, nevadí.
Nebojme sa, čo spôsobia črepy po rozbití. Možno to bude stáť pár krvavých hánkov, kým sa prebojujeme cez odraz niekoho iného, ktorým sme sa riadili doteraz, ale rozhodne to bude toho hodné. Pretože ja nechcem byť len uväzneným odrazom, chcem byť tou, ktorá ten odraz sama tvorí a je spokojná, čo v ňom vidí.
Stojím.
Hľadím vpred.
No už viem, na čo hľadím.
Na svoj odraz.
Na svoje oči, ktoré vypovedajú príbeh.
Na svoje ústa, ktoré sú ochotné ho dosvedčiť.
Na svoj odraz, ktorý je len môj a nikoho iného.
Len rám zrkadla...
Len odraz...
Nič viac, nič menej.
Esej hodnotí redaktorka Marta Bábiková:
Alexandra uchopila esej tak, že sa len nezamýšľa nad myšlienkou Jána Johanidesa, nerozvádza ju, nekrúti sa okolo nej, ale stavia na nej poschodie, ba niekoľko poschodí svojich myšlienok. Teda citát z diela Jána Johanidesa ju inšpiroval, aby rozvinula svoje úvahy o tom, kto je, ako a čím sa vymedzuje z okolitého sveta, kým chce byť. Naplnila tým aj princíp eseje ako žánru, v ktorom autor rozvíja a spája známe či menej známe myšlienky, buď s nimi polemizuje, alebo ich dopĺňa o vlastné poznatky, a to s maximálnym osobným zaujatím. Využila na to metaforu zrkadla, v ktorom vidíme svoj odraz, navyše obmedzený rámom. Jasne tou metaforou pomenovala povrchnosť, keď sa nazdávame, že na sebapoznanie stačí poznať svoj obraz, aký nám núka zrkadlo, alebo akí sa chceme ukazovať, či ako nás vidia iní. Alexandra svoju štylistickú zručnosť vygradovala v závere, keď preniesla metaforu rozbitého zrkadla aj do slovného fragmentárneho vyjadrenia.
