Július Fujak (1966), vysokoškolský pedagóg a semiotik hudby, je autorom viacerých odborných publikácií z oblasti kulturológie. Jeho najnovšia kniha Margonálie (Modrý Peter 2013) predstavuje v upravenej podobe štúdie, eseje a recenzie, ktoré publikoval časopisecky alebo v zborníkoch. Písanie o veciach, ktorými sa zaoberá a ktoré ho zasahujú, vníma podľa vlastných slov ako písanie na margo. V knihe zaujme široký tematický a motivický záber autora, hoci jeho základom je takmer stále muzikológia, hudba a jej rôzne podoby: živá hudba, súčasná opera, politická hudba, nová hudba, populárna (pseudo)hudba a pod. Natrafíme tu i na motív škodlivosti akustického smogu a na tému ticha: „Na jeho margo síce možno niečo napísať…, ale rovnako sa dá na jeho margo i mlčať a len mu načúvať, čo v poslednom čase robím asi najradšej…“ Július Fujak sa dotýka najrôznejších problémov celého sveta, a tým vytvára pozadie pre predmet svojho záujmu, pre názory vlastné, názory iných, ale aj tie, s ktorými polemizuje. Osobitne sa venuje obdobiu pred novembrom 1989 a po ňom, aby naznačil, čo sa zmenilo v kultúre u nás.

V publikácii sa stretneme s veľkým množstvom mien našej i zahraničnej, súčasnej i minulej kultúry. Častá je uňho téma nezávislosti v hudbe, literatúre, vydavateľskej činnosti, vo filozofii, médiách, na internete… Za svojho „zenového“ učiteľa pokladá profesora Františka Mika, ktorého okrem iného nazýva bardom polemiky a dialógu. V tejto súvislosti autor uvažuje nad kultúrou polemiky, ktorá dnes značne chýba.

Fujak sa v knihe predstavil ako znalec kultúry v širokom zmysle tohto pojmu, a tak má percipient možnosť spoznať jeho názory, no i získať či pripomenúť si ohromné množstvo faktov, ktoré sa nahromadili v duševnej oblasti ľudstva a ktorých sa autor viac či menej dotýka. Margonálie (či marginálie) sa oplatí prečítať. Július Fujak ich predstaví na besede a autorskom čítaní 31. októbra o 18.00 v bratislavskom KC Dunaj.

 

Hudobný skladateľ a esejista Roman Berger (1930) patrí k významným slovenským mysliteľom. Jeho radikálne názory stavajú do pozoru kultúrnych šarlatánov, podvodníkov a tých, čo si myslia, že miesto v kultúrnej elite sa dá kúpiť.

Pôvodne chcelo Hudobné centrum vydať skladateľove texty z hudobnej teórie a analýzy, ale samotný autor sa namiesto toho rozhodol publikovať texty o kultúre a výchove. Nechcel, aby jeho state čítali iba priatelia a úzky okruh odborníkov, ale aby oslovili mladých ľudí. Druhým podnetom bola otázka výchovy, ktorá je podľa neho najakútnejším problémom súčasnej civilizácie. Publikáciu Cesta s hudbou tvoria Bergerove myšlienky z obdobia rokov 1969 až 2009. Vďaka tomu môžeme nahliadnuť do vývinu jeho myslenia, písania, ale aj posúdiť vývoj v spoločensko-kultúrnom prostredí. Autorove úvahy sú späté predovšetkým so zmenou spoločenskej a politickej situácie po novembri 1989. Ich výber siaha od rozsiahlych koncepčných materiálov až po príležitostné texty najrozmanitejšieho druhu. Roman Berger nie je rojkom slovenskej hudby, ale jej racionálne uvažujúcim učencom, ktorého multikultúrnosť dávno presahuje jeho skladateľské povinnosti. Rád by zhumanizoval svet, no mnohí vnímajú jeho názory ako príliš radikálne. Napriek skladateľovej všadeprítomnej kritike však cítime z esejí i veľkú pokoru a skromnosť.

Čo je teda paradigmou súčasnej kultúry? Aký vzťah panuje medzi jej prízemnosťou a možnou transcendentálnosťou? Berger dáva za vinu súčasných problémov egoizmus a s ním súvisiacu krízu morálky, duchovnej kultúry či školstva. Nevyhľadáva však iba príčiny a následky, ale skúša sa pozerať aj do budúcnosti a nájsť dostatočné možnosti riešenia. V mnohých statiach sa obšírne venuje i problému umeleckej suverenity a inštitucionalizmu. Ich vzájomné ovplyvňovanie a snaha umelca vymaniť sa sú stále aktuálne. Popritom si Berger často kladie otázku, ako sa subjektívne pozerať na umenie. Odhaliť jeho autentickosť, jedinečnosť a estetickosť býva veľmi ťažké, zvlášť vtedy, keď naň pôsobí plášť inštitucionalizmu v snahe zakryť jeho pravú tvár.

Podľa Romana Bergera nie je umenie samozrejmosťou, ale privilégiom, o ktoré treba celý život bojovať. Konzumná civilizácia zbavila ľudí zvedavosti z nekonečna a tajomstva, no napriek tomu skladateľ zostáva zhovievavý k mladšej generácii. Zároveň ju vystríha pred chybami, ktorých sa dopustili jeho rovesníci. A presne vie, o čom hovorí, lebo je nielen výborným analyzátorom toku hudobných myšlienok, ale aj ľudskej duše a nášho svedomia.

 

Rock and roll je kolotoč a z tejto divokej jazdy občas niekto odíde aj v rakve. Iba ten najväčší cynik na svete by mohol takto lakonicky charakterizovať fenomén skorého úmrtia hudobných hviezd. Publicista Michele Primi sa však v knihe Kliatba rokenrolu s podtitulom Život a smrť hudobných legiend (Vydavateľstvo Slovart 2013, preklad Andrea Cséfalvay Kopernická) nesnaží priživiť na ich smrti, ale vyzdvihnúť talent a odkaz, ktorý po sebe zanechali. Šesťdesiattri príbehov prináša pohľad na život a smrť umelcov, ktorí už nevládali ďalej bojovať so svojimi démonmi alebo sa stali terčom krutej náhody. Publikácia sa symbolicky začína dňom, keď s Buddym Hollym zomiera hudba, a končí sa príbehmi súčasných popových ikon, ako Whitney Houston, Michael Jackson či Amy Winehouse. Veľká časť je venovaná aj umelcom z pomyselného „Klubu 27“, ktorý „založili“ J. Joplin, J. Hendrix a J. Morrison. Popri idoloch svojej doby sa predstavujú aj outsideri objavení až po odchode z tohto sveta. Napriek rozdielnym osudom sa určité životné peripetie v knihe často opakujú – problémy v rodine, nepochopenie zo strany okolitého sveta, drogy, alkohol…

Jednou z hlavných tém Primiho knihy je fenomén umierania umelcov na vrchole tvorivých síl v kontraste s ich úpadkom. Keďže mnoho úmrtí sa dodnes nepodarilo vyriešiť, autor ponúka aj rôzne hypotézy, načrtáva konšpiračné teórie. Zároveň si kladie otázku, či je rock and roll naozaj prekliatou diaľnicou smerujúcou do pekla, alebo iba prirodzenou cestou, ktorá k tomuto životnému štýlu jednoducho patrí. Titul sa však zaoberá predovšetkým životom rockových hviezd a ich výnimočnosťou, prínosom do hudby a spôsobom, akým menili svet. Kniha je svižne napísaná a doplnená o autorove pomyselné epitafy. Krásne grafické spracovanie pripomína kroniku a pri jednotlivých interpretoch sú umiestnené aj titulné strany novín z dňa ich úmrtia. Dôležité sú aj popisky k fotografiám vysvetľujúce, kde a ako vznikli, a zároveň odkazujúce na miesta posledného odpočinku umelcov.

Je teda rock and roll naozaj prekliaty? Je sláva iba ilúziou, ktorá ženie život do extrémov? Možná odpoveď sa skrýva v trochu lakonickom, ale pravdivom citáte bubeníka Keitha Moona, ktorý takto vystihol rockandrollové zmýšľanie: „Zomrieť skôr, ako zostarnúť.“ Asi nikoho neprekvapí, že Keith Moon sa vďaka tomuto návodu takisto ocitol v tejto publikácii.